Život ako luna: raz jasná, raz v útlme Myslela som si, že naše manželstvo je pevné a večné ako vesmír. Žiaľ… So svojím budúcim mužom sme sa spoznali na lekárskej fakulte v Bratislave ako študenti. V piatom ročníku sme sa vzali. Svokra nám ako svadobný dar dala zájazd do Juhoslávie (dnes Slovinsko) a kľúče od bytu. A to bol iba začiatok. …Ako manželia sme sa hneď nasťahovali do trojizbového bytu. Svokor a svokra nám s nadšením pomáhali. Každý rok sme s manželom vďaka jeho rodičom cestovali po Európe. Ja a Dano sme boli mladí a šťastní. Celý život pred sebou. Dano – virológ, ja – internistka. Pracuj, lieč, miluj. Narodili sa nám synovia Daniel a Slavko. A teraz, po rokoch, chápem, že vtedy bol môj život ako rozvodnená rieka. Môžem s určitosťou povedať, že som si desať spoločných rokov s mužom naozaj žila v luxuse. No všetko sa v jednej chvíli zrútilo. …Zazvonil zvonček. Otváram. Pred dverami stojí sympatická, trochu zasmušilá slečna. – Koho hľadáte, slečna? – pokojne sa pýtam. – Ste Soňa? Potom som prišla za vami. Môžem vojsť? – zarazene sa spýta neznáma. – Poďte, – už som zvedavá. Zblízka si všímam, že je trošku tehotná. – Soňa, volám sa Táňa. Hanbím sa to priznať, ale veľmi milujem vášho manžela. Daniel miluje aj mňa. Budeme mať dieťa, – vyhŕkla Táňa. – Hm… Prekvapenie. To je všetko? – začínam vrieť. – Nie, – dievča vytiahla z vrecka peknú škatuľku. – Prosím, vezmite si to, Soňa. Je to pre vás. Otváram škatuľku. Vo vnútri zlatý prstienok. – Načo to je? Chcete si kúpiť môjho muža? Dano nie je na predaj! Berte si to späť! – treskla som škatuľkou a začala som byť naozaj nahnevaná. – Soňa, nechcem vás uraziť! Veľmi sa vám ospravedlňujem. Neviem, čo mám robiť. Viem, že vy aj vaše deti budete trpieť. Mama mi vždy vravievala: „Dcéra moja, budeš ľúbiť cudzieho muža – zničíš si život! Ale ja bez Dana neviem žiť! Prijmite aspoň tento prstienok. Možno sa mi uľaví!“ – Táňa sa rozplakala. Na chvíľu mi jej prišlo ľúto. Bože, a kto poľutuje mňa? Táto koketa mi ukradla šťastie a ja jej mám súcítiť… Spamätala som sa, vrátila som jej „výkupné“ a vyhodila som svoju sokyňu za dvere. Práve od tejto minúty sa môj život začal rúcať… Svokra mi telefonicky oznámila, že Dano odchádza z rodiny. Pani Helena prišla k nám a poprosila ma, aby som pobalila všetky synove veci. Ukázala som na skriňu, stále neveriac, čo sa deje. Svokra všetko úhľadne zbalila do kufra, ktorý sama priniesla. – Sonička, zostaneme rodina, nech sa deje čokoľvek. Dano s Táňou sú ako teliatka: kde sa stretnú, tam sa túlajú! – „utešovala“ ma svokra. Po pol roku Dano a Táňa mali dcéru. Neskôr som sa dopočula, že Dano osvojil aj Táninu dcéru z predchádzajúceho manželstva. Za ten čas neprišiel za svojimi synmi ani raz. Cez svokru postúpil deťom len pár drobných namiesto výživného. Boli to deväťdesiate roky. Skončila som s nervovým zrútením v nemocnici. Daniela a Slavka prichýlila svokra. Helena ich milovala a rozmaznávala. Hneď po prepustení z nemocnice som bežala k svokre za deťmi. No moji chlapci sa odmietli vrátiť domov. Veď babka výborne varí, neodmieta sladkosti, ani nenadáva. Nemala som čím argumentovať. Helena, objímajúc vnukov, ma poprosila: – Sonička, nech chlapci ostanú u nás. Najmä keď budeš meniť byt, budeš to mať zložité. My s Danom sme sa dohodli, že trojizbák sama neunesieš. Garzónka ti predsa postačí, nie? A tak som sa v samote vrátila domov. Stratila som muža a na rade sú deti. Musela som byt vymeniť. Ostala mi malá garsónka bez opravy, s ošarpanou tapetou, starou sanitou a drevenými podlahami. Moji synovia zostali u svokry. Mohla som ich navštevovať len párkrát do roka na veľké sviatky. – Sonička, neruš prítomnosťou pokoj našich chlapcov, – povedala mi Helena. – Radšej si usporiadaj vlastný život. Synovia sa odo mňa vzďaľovali. Srdcové puto sme stratili na dlhé roky. Mala som chuť zalezieť do kúta studeného bytu a navždy na všetko zabudnúť. Stratila som chuť žiť. Staré mamy hovorievali: „Život je ako luna – raz plná, raz v útlme.“ Vedela som, že to nemôže trvať večne. Inak by som prišla o rozum. Chcela som urobiť niečo… bláznivé. Už ma nebavilo byť vzorným dievčaťom, o ktoré si každý utiera nohy. A predsa – lekársku fakultu som skončila s červeným diplomom. …Pracovne ma vyslali na konferenciu do Francúzska. Tam som spoznala mladého lekára – Jovana, bol to Srb. Dodnes neviem, ako sme sa dorozumeli. Ani sme nepotrebovali veľa slov. Očarila ma šialená láska. Po desiatich dňoch konferencie som sa musela vrátiť. Nechcelo sa mi! Tento vzťah s Jovanom ma priviedol späť do života. Lietala som! Opäť som sa rozžiarila! Potom bol rozchod a iné známosti, nič vážne. Také nezáväzné vzťahy. Svokra poznamenala: – Soňa, opeknela si! Si ako jar! No predsa som zostávala sama. Najlepšia kamarátka Oľa ma pred odchodom do Grécka pozvala na rozlúčkovú návštevu. Ostala bezdetná a nevydatá. – Sonička, vydávam sa za Gréka. Už mám dosť našich povaľačov. Chcem žiť ako žena! – rozplakala sa Oľa. – Ale veď začínaš novú kapitolu, čo plačeš? Štyridsať je nový začiatok! – nechápala som jej slzy. – Počúvaj, Soňa! Šurko nič netuší. Chcem ti ho predstaviť. Možno sa ti podarí upokojiť ho. Vezmi si ho! Darujem ti ho! – Oľa mávla rukou. No čo, keď už ma čaká ženích, tak nech sú pierka a vyšívať! Zobrala som si zúfalého Šurka. Tak sa Šurko stal mojím mužom. Mal však jednu chybu. Ale tá úplne prekrývala všetky jeho prednosti. Ako sa hovorí, dobrý sobolík, ale potrhaný. Šurko pil. Ale láska je slepá… Aj čert je niekedy jahôdkou. Nedokázala som žiť bez môjho alkoholika! A začalo to… …Narkológovia, liečenia, moje slzy. Márne. Bola som s mužom ustavične. A Šurko mi zahlásil: – Sonička, to ty chceš, aby som bol triezvy. Ale ja nechcem. A predsa mi nenapadlo ho opustiť! Veď je to môj muž. Samota mi už liezla hore krkom. Neviem prečo, ale rozhodla som sa bojovať za chlapa ako Táňa, ktorá mi muža ľahko vzala. Boj trval sedem rokov… Šurko sa upokojil. Zamestnal sa ako vodič v márnici. Čo denne vidí, je silné. No ja som šťastná! Možno to znie cynicky, ale konečne mám vzorného muža! Vracia sa z práce tichý, zamyslený. Ale hlavne triezvy! Oľa, keď občas príde z Grécka, žasne: – Šurko nepije? Neverím! S úsmevom odpoviem: – Výmene ani vráteniu nepodlieha! …Moji synovia vyrástli. Teraz majú cez tridsať. Sú slobodní. Po všetkých tých peripetiách z detstva sa do ženenia nehrnú. Skúšali to, ale… Vnuci asi nebudú. …A teraz pár slov o bývalom mužovi. Jeho druhá žena Táňa sa upila. Ich dcéra je sama s dieťaťom. Dano sa po tretí raz oženil so zdravotnou sestrou z polikliniky. No pred svadbou sa synov opýtal: – Možno by mama chcela začať odznova? Odpovedala som mu priamo: – Len cez moju mŕtvolu! Čiže nikdy!

ŽIVOT AKO MESIAC: RAZ PLNÝ, RAZ UBÚDAJÚCI

Myslela som si, že naše manželstvo je pevné a večné ako vesmír. Žiaľ…

S budúcim manželom sme sa spoznali na lekárskej fakulte v Bratislave, keď sme boli študenti. Na piatom ročníku sme sa zosobášili. Svokra nám ako svadobný dar dala rekreačný pobyt pri mori v Chorvátsku a odovzdala nám kľúče od bytu v Ružinove. A to bol len začiatok.

Hneď po svadbe sme sa nasťahovali do trojizbového bytu. Svokor so svokrou nám aktívne pomáhali. Každý rok sme s manželom cestovali po Európe, za čo sme vďačili jeho rodičom. Ja a Jozef sme boli mladí a šťastní. Život pred nami. Jozef bol virológ, ja internistka. Pracuj, pomáhaj, miluj. Narodili sa nám dvaja synovia: Michal a Slavomír.

Teraz, keď sa na tie roky dívam späť, vidím, že môj vtedajší život tiekol ako široká plná rieka. Desať rokov spoločného života s mužom som žila v priamom prepychu. Všetko sa však v jednom okamihu zrútilo.

…Zazvonil zvonček. Otvorím dvere. Na prahu stojí mladá dievčina, trochu utrápená, no pekná.

Koho hľadáš, slečna? spýtala som sa pokojne.

Ste Sofia? Potom som prišla za vami. Môžem vojsť? zaváhala.

Nech sa páči, zvedavo som ju pustila dnu.

Pri bližšom pohľade som si všimla, že je trochu tehotná.

Sofia, volám sa Lenka. Hanbím sa priznať, ale veľmi milujem vášho manžela a on miluje mňa. Čakáme spolu dieťa, vyhŕkla.

Hmm Čože? To je prekvapenie. To je všetko? už ma začínala obchádzať zlosť.

Nie, povedala, vytiahla z vrecka nádhernú škatuľku. Prosím, vezmite si to, Sofia.

Otvorila som škatuľku, v nej bol zlatý prsteň.

Načo mi to dávate? Chcete si kúpiť môjho muža? Jozef nie je na predaj! Vezmite si to naspäť! zabuchla som škatuľku a už som bola riadne nahnevaná.

Sofia, nechcem vás uraziť! Strašne ma to mrzí Neviem, čo robiť. Viem, že vy aj vaše deti budete trpieť. Moja mama mi vždy vravievala: Dcéra moja, začneš ľúbiť cudzieho muža, zničíš si život. Ale bez Jožka neviem žiť! Prijmite aspoň ten prsteň, možno mi to aspoň trochu uľaví, Lenka sa rozplakala.

Na okamih mi jej bolo ľúto. Ale kto poľutuje mňa? Táto cudzia žena mi vzala šťastie, a ja mám ešte ju ľutovať Spamätala som sa a vrátila výkupné, vyhodila súperku z bytu. V tej chvíli sa môj život začal rútiť dolu kopcom

Svokra mi telefonicky oznámila, že Jozef odchádza z rodiny. Anna mi prišla domov a poprosila ma, aby som zbalila Jožkove veci. Ukázala som jej na skriňu, stále som neverila, čo sa deje. Svokra všetko úhľadne pobalila do kufra.

Sonička, aj tak ostaneme rodina. A Jozko s Lenkou sú ako teliatka kde sa zídu, tam sa obtierajú! potešila ma Anna.

O pol roka sa im s Lenkou narodila dcéra. Potom ku mne dorazili klebety, že Jozef adoptoval aj dcéru Lenky z prvého manželstva. Medzitým za ten čas ani raz nenavštívil svojich synov. Cez svokru posielal pár drobných eur na výživné. Boli to deväťdesiate roky.

Z nervov som skončila v nemocnici. Michal so Slavomírom zostali u svokry, ktorá ich mala rada a rozmaznávala ich. Po prepustení som si ich chcela vziať naspäť, ale moji synovia odmietli ísť domov so mnou. Vraj, u babky je nám dobre, varí a nehreší nás, dopraje sladké. Na také argumenty som nemala odpoveď.

Anna objímala vnukov a prosila ma:

Sonička, nech chlapci pobudnú s nami. Kým si rozdelíš byt, budeš mať starosti a deti tiež potrebujú dohľad. S Jožkom sme sa dohodli, že ten byt sama neutiahneš. Jedna izba ti hádam stačí?

Tak som sa vrátila domov úplne sama. Prišla som o muža a teraz som strácala aj deti.

Byt som musela zmeniť. Ostala mi drobná garsónka na sídlisku, kde nebola ani rekonštrukcia, len olupané tapety, kúpeľňa z minulého storočia, drevené podlahy.

Moji synovia zostali bývať u svokry. Ja ich mohla navštevovať len cez veľké sviatky.

Sonička, nenarúšaj svojou prítomnosťou pokoj našich chlapcov, vzdychla Anna. Ty si zariadi vlastný život.

Synovia sa odcudzili. Srdcové puto medzi nami sa na dlhé roky utrhlo. Vtedy som sa chcela schúliť v kútiku svojho studeného útočiska a zmiznúť. Stratila som chuť do života.

Starú mamu som často počula hovorievať: Život je ako mesiac: niekedy žiari naplno, inokedy ubúda. Vedela som, že takto to nemôže pokračovať večne, inak by som sa zbláznila. Chuť spraviť niečo výnimočné, hoci aj nerozvážne, vo mne rástla. Už som mala dosť toho, že som bola príkladná dcéra i manželka, o ktorú si každý utieral nohy. Ale lekárinu som vyštudovala s vyznamenaním!

Dostala som za prácu pozvanie na konferenciu do Paríža. Tam som sa zoznámila so sympatickým mužom. Milan, srbský lekár. Ani neviem, ako sme sa dorozumeli. Ale slová medzi nami ani neboli treba. Zažili sme krátku ale intenzívnu lásku.

Po desiatich dňoch som sa však musela vrátiť domov. Nechcelo sa mi! Tento krátky vzťah mi dal krídla, vrátil mi chuť do života. Potom nasledovali rôzne príležitostné známosti, nič vážne. Také na skok.

Raz si ma svokra po dlhšom čase obzrela:

Sofia, ty si úplne rozkvitla! Si ako jar!

Ale aj tak som zostala sama. Najlepšia kamarátka Vierka, ktorá sa chystala natrvalo odísť do Grécka, ma pozvala na rozlúčku.

Tak, Sonička, vydávam sa za Gréka. Slovenských alkoholikov už mám dosť. Chcem si konečne žiť ako normálna žena, rozplakala sa.

Ale veď sa raduj! Idem do nového života, veď štyridsiatka je začiatok! nechápala som jej slzy.

Vieš čo, Soni? Môj Števo nič netuší. Chcem, aby si sa s ním spoznala. Možno mu dokážeš pomôcť. Prosto, ber ho! Darujem ti ho! široko sa usmiala.

Tak som si adoptovala opusteného muža.

A tak sa Štefan stal mojím druhým manželom. Mal však jednu veľkú chybu pil ako dúha. Ale láska je slepá Časom som si bez svojho alkoholika nedokázala predstaviť život! A začalo to

Liečebne, protialkoholické centrá, moje slzy. Všetko bolo márne. Bývala som pri ňom neustále. Števo mi dokonca raz povedal:

Soni, ty by si chcela, aby som bol abstinent, ale ja nechcem.

Napriek tomu mi ani nenapadlo rozísť sa! Myslela som si, že aj keď má vady, je to aspoň môj muž. Samota je horšia než palina. Rozhodla som sa o svojho Števa bojovať. Ako kedysi Lenka bojovala za môjho Jožka. Bojovala som sedem rokov.

A Štefan prestal piť. Zamestnal sa ako vodič v bratislavskej márnici. To, čo vidí každý deň, naňho silno pôsobí. Ja som ale šťastná! Možno to znie zvláštne, ale konečne mám pokojného muža! Vracia sa z práce tichý a uvažuje, najmä však triezvy.

Vierka keď zavíta domov z Grécka sa smeje:

Štefan nepije? Nechce sa mi veriť!

Ja sa zasmejem tiež:

Vrátený a vymeniť sa nedá!

Moji synovia už dospeli. Oboj je vyše tridsať. Obaja sú slobodní. Po dramatickom detstve nežiadajú rodinný život, hoci pokusy boli. Tuším s vnúčatami to bude pestré

Teraz pár slov o bývalom mužovi. Jeho druhá žena Lenka prepadla alkoholu. Ich dcéra sama vychováva vlastné dieťa. Jozef sa po tretíkrát oženil so zdravotnou sestrou z polikliniky. Pred tým sa však opatrne pýtal našich synov:

Nechcela by mama skúsiť začať odznova?

Odpovedala som mu jasne:

Len keď sa mrkva začne vyplácať! To znamená nikdy.

A odvtedy viem, že život je, ako hovorila stará mama, ako mesiac. Keď si hore, váž si to, lebo nikdy nevieš, kedy príde tma. Nikdy sa nevzdávaj, aj keď mesiac ubúda. Lebo raz bude opäť plný a ty tiež.