Starček sa s námahou zdvihol z postele a pridŕžajúc sa steny prešiel do vedľajšej izby. V svetle nočnej lampy sa slabozrakým pohľadom zahľadel na svoju ležiacu manželku: „Nehýbe sa! Či len neumrela? – kľakol si k nej. – Akoby dýcha.“ Postavil sa a pomaly sa pobral do kuchyne. Vypil kefír, zašiel na toaletu. A vrátil sa do svojej izby. Ľahol si do postele. Spať však nemohol: „My s Elenkou máme už deväťdesiat rokov. Koľko sme toho prežili?! Čoskoro zomrieme a nikoho nemáme pri sebe. Dcéra Naďa zomrela, ani šesťdesiatky sa nedožila. Mišo zomrel vo väzení. Vnučka Oksanka už dvadsať rokov žije v Nemecku. Na starkých ani nespomenie. Už má možno aj veľké deti.“ Ani nezbadal, kedy zaspal. Zobudil ho dotyk ruky: – Kubo, žiješ? – ozval sa tichý hlas. Otvoril oči. Nad ním sa naklonila manželka. – Ty si to, Lenka? – Pozerám: nehýbeš sa. Zľakla som sa, že si zomrel. – Žijem ešte! Chod spať! Zazneli šuchotavé kroky. Zaškrípal vypínač na kuchyni. Elena si dala vodu, šla na WC a zamierila do svojej izby. Ľahla si do postele: „Takto raz ráno vstanem a on bude mŕtvy. Čo si počnem? Alebo možno skôr zomriem ja. Kubo už vybavil naše pohreby. Nikdy by ma nenapadlo, že človek si vie objednať vlastný pohreb. Ale aspoň dobre — kto nás pochová? Vnučka na nás zabudla. Iba susedka Paulína nám chodí pomáhať. Má kľúče od bytu. Starký jej každý mesiac odovzdá desať tisíc z dôchodku. Nakúpi, donesie lieky. Na čo sú nám peniaze? Veď sami zo štvrtého už nezlezeme.“ Kubo otvoril oči. Slnko svietilo cez okno. Vyšiel na balkón. Uvidel zelenú čerešňu. Zasmial sa: „Tak predsa sme sa dožili leta!“ Šiel pozrieť manželku. Sedela zamyslená na posteli. – Lenka, prestaň sa trápiť! Poď, niečo ti ukážem. – Ach, už nemám síl, – len ťažko vstala. – Čo si vymyslel? – Poď, poď! Podoprel ju a odviedol na balkón. – Pozri, čerešňa je zelená! A ty si vravela, že leta sa nedožijeme. Dožili sme sa! – Veru, máš pravdu! Ešte aj slniečko svieti. Obaja si sadli na lavičku na balkóne. – Pamätáš, keď som ťa prvý raz pozval do kina, ešte na škole? V ten deň bola tiež čerešňa celá zelená. – Na to sa nezabúda. Koľko je to rokov? – Vyše sedemdesiat… Sedemdesiatpäť. Dlho spomínali na mladosť. Veľa vecí staroba vezme z pamäti, aj to, čo sme robili včera, no mladosť – tá sa nikdy nezabudne. – Oj, už sa vykecávame! – striasla sa Lenka. – Ešte sme ani neraňajkovali. – Elenka, urob dobrý čaj! Nevládzem už piť tú žbrndu. – Veď nám to lekár zakázal. – Aspoň riedky, daj doň aj cukor. Kubo pil slabý čaj s malým chlebíkom so syrom a spomínal na časy, keď na raňajky pili silný sladký čaj s buchtami a pirôžkami. Vošla susedka Paulína a milo sa usmiala: – Ako sa máte? – Ako sa môžu mať deväťdesiatnici? – zasmial sa starký. – Ak sa ešte žartuje, všetko je v poriadku. Čo vám treba kúpiť? – Paulína, kúp mäso! – poprosil Kubo. – Veď vám to lekár zakázal. – Kura môžeme. – Kúpim. Navarím vám kurací vývar s rezancami! – Paulína, dones aj niečo na srdce, – poprosila stará. – Pani Elena, veď som vám to teraz doniesla. – Už minulé. – Zavolám lekára? – Netreba. Paulína upratala, umyla riad a odišla. – Lenka, poďme na balkón, – navrhol manžel. – Na slnku sa trochu zohneme. – Poďme! Čo budeme sedieť v dusne. Paulína sa vrátila. Pozrela na balkón: – Už sa na slniečko tešíte? – Dobre je tu, Paulína! – usmiala sa Elena. – Hneď vám dám kašu a potom začnem variť obed. – Dobrý človek je, – povedal Kubo. – Čo by sme si bez nej počali? – A ty jej dávaš len desať tisíc mesačne. – Lenka, veď sme jej byt zapísali a notár to potvrdil. – Ona to ani nevie. A sedeli na balkóne až do obeda. Na obed bol kurací vývar s nakrájaným mäsom a rozvareným zemiakom: – Takýto som vždy v detstve robila Naďke a Mišovi, – spomínala Elena. – A nám na starobu varia cudzí ľudia, – vzdychol smutne Kubo. – To je náš osud, Kubo. Zomrieme spolu a nik po nás ani nezaplače. – Lenka, dosť už smútku. Poďme si pospať! – Kubo, nevravia nadarmo: „Starec ako dieťa.“ Všetko máme ako deti: rozvarená polievka, spánok, desiata. Kubo si trochu pospal, ale nie a nie zaspať. Asi sa mení počasie. Šiel do kuchyne. Na stole dva poháre so šťavou starostlivo pripravené Paulínou. Vzal ich a opatrne niesol do izby k manželke. Tá sedela na posteli a zamyslene hľadela z okna: – Čo si, Lenka, smutná? – usmial sa muž. – Napi sa šťavy! Vypila dúšok: – Aj ty nevieš spať? – Počasie, tlak lieta. – Ja sa tiež necítim dobre, – smutne pokrútila hlavou Elena. – Cítim, že mi už svet dlhšie nebude. Škoda, že ma dobre pochováš. – Lenka, nehovor hlúposti. Ako si bez teba poradím? – Niekto z nás pôjde prvý. – Stačí! Poďme na balkón! Sedeli do večera. Paulína pripravila tvarohové placky. Najedli sa, sadli si k televízii. Každý večer pred spaním ho pozerali. Nové filmy už tak nechápali, preto si pustili československé komédie a rozprávky. Dnes pozreli len jednu rozprávku. Elena vstala z gauča: – Idem spať. Som nejako unavená. – Aj ja idem. – Počkaj, nech sa na teba dobre pozriem, – poprosila manželka. – Prečo? – Len sa pozriem. Dlho sa na seba pozerali. Možno spomínali na mladosť, keď mali celý život pred sebou. – Poď, odprevadím ťa do postele. Elena si podala manželovi rameno a pomaly išli. On ju starostlivo prikryl a odišiel do svojej izby. Srdce ho nejako ťažilo. Dlho nemohol zaspať. Myslel si, že ani nezaspal, no hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke. Ležala s otvorenými očami a hľadela do stropu: – Lenka! Chytil ju za ruku. Bola studená. – Lenka, čo je! Le-e-nka! A on sám cítil, že mu dochádza vzduch. Ťažko sa vrátil do izby, vybral pripravené papiere a položil ich na stôl. Vrátil sa k manželke. Dlho jej hľadel do tváre. Potom si ľahol vedľa nej a zavrel oči. Uvidel svoju Lenku mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi za svetlom. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za ruku… Ráno vošla Paulína do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké šťastné úsmevy. Keď sa spamätala, zavolala rýchlu pomoc. Lekár, čo prišiel, nechápavo pokrútil hlavou: – Zomreli spolu. Museli sa veľmi ľúbiť. Oboch odviezli. Paulína sa unavene zvalila na stoličku pri stole. Tam zbadala zmluvu o pohrebe a… závet napísaný na jej meno. Zložila hlavu do dlaní a rozplakala sa.