Úbohá ovečka
– Ahojte, rodičia, – vtrhla do domu Nataša počas víkendu, – vydávam sa, Roman mi požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila, ani som nerozmýšľala.
– Bože, Nataška, ty si už naozaj dospelá, – prehodila rukami Elena a pozrela na manžela, Jozef sedel vážny a mlčal, asi práve spracovával novinu od dcéry.
– No pravdaže, veď som skončila školu, už aj pracujem v meste. Roman tiež, tak sme si povedali, že sa zoberieme.
Romana mestského chlapca, rodičia poznali, býval s mamou v okresnom meste, bol tichý a slušný chalan, poznali sa už dávno a rodičia nemali proti nemu nič.
Svadbu vzali na svoje plecia Elena s Jozefom, veď žili na dedine, mali vlastné hospodárstvo. Roman síce našetril nejaké eurá, ale Jozef povedal:
– Roman, tie peniaze si šetri, veď budete potrebovať na byt, svadbu zabezpečíme s mamou, možno tvoja mama niečo prispeje.
Romanova mama Marta povedala na rovinu:
– Nemám peniaze, sama som vychovávala syna, žili sme len z môjho platu, ak trochu dám na darčeky
Elena s Jozefom Martu neodsudzovali, ale Elena jej akosi hneď neverila. Svadbu rozhodli osláviť v kaviarni v meste, skromne, ale spravili peknú veselicu.
Kúsok po svadbe mladí kúpili byt cez hypotéku, zálohu zložili s pomocou Natašiných rodičov, švagriná opäť nedokázala pomôcť, že má samé pôžičky.
Nataša a Roman už bývali vo svojom a potom sa narodila ich vnučka Marienka. Elena s Jozefom z každej penzie niečo kúpili vnučke, chodievali z dediny s domácimi potravinami, privážali mlieko, smotanu, zeleninu.
Občas Elena zavolala Marte:
– Marta, poďme sa zložiť a kúpiť vnučke pekný darček, dieťa rastie, treba toho veľa.
– Och Elena, nemám peniaze, – ešte vedela aj zamlčať, – veď vieš, som sama.
Na Natašin narodeniny rodičia opäť doviezli domáce potraviny, zemiaky, mrkvu, mäso. Marta podarovala dvadsať eur, Elene to nebolo po vôli, ona s mužom dali mladým ešte stodvadsať. Elene nič nebolo ľúto pre rodinu dcéry, ale stále ju zožieralo, že švagriná nepomáha.
– Jozef, prečo my pre deti obetujeme všetko a švagriná nič? Ešte sa aj sťažuje, furt by len nariekala. Komu je dnes ľahko? Treba makať, nie seba ľutovať. To by si bral takú ženu, čo ti len na krku sedí? Ja som vždy robila s tebou, – muž len mlčky počúval.
Elena videla, že Marta je vždy upravená, nové šaty, perfektný účes aj nechty. Premýšľala, odkiaľ na to berie, keď večne nemá peniaze.
Reakcia Jozefa ju však prekvapila:
– Veď je fajn, že žena sa stará o seba. Marta vyzerá dobre, aj mladšie pôsobí, – Elena skoro onemela.
Tie slová ju rozhnevali.
– Joj, jej sa to žije, času má na rozdávanie… Býva v byte, hospodárenie ani záhradu nemá. Prečo by sa o seba nestarala. My sme na dedine, ja od rána do večera: záhrada, zvieratá a domácnosť, – urazila sa Elena. Aj ja sa budem starať len o seba, ty si doj kravu a poliev hriadky. Ale vidím, tebe sa nechce robiť domáce práce.
Jozef bol pokojný chlap, málokedy sa hádal, väčšinou mlčal, poznal Elenin temperament. Po tej hádke sa nič nezmenilo. Jozef trochu pomohol, ale Elena všetko ťahala sama, Jozef jazdil ako šofér.
Vnučke Marienke boli tri roky, začala chodiť do škôlky a začala často ochorievať. Dozvedeli sa, že Marta je ochotná na čas ostávať s vnučkou.
– Posadím, čo mám robiť, na dôchodku som, – súhlasila Marta.
Elena sa potešila.
– No chvála Bohu, aspoň niečím švagriná deťom pomôže.
Prešiel čas. Elena si všimla, že Jozef častejšie chodí do okresného mesta.
– Elenka, zbal mi trochu smotany, vajec, zemiakov, odveziem dcére, idem aj po diely do servisu, aspoň pozriem vnučku.
Elena všetko nachystala, tešila sa, že zas môže pomôcť mladým.
– Veď v meste je všetko drahé, naše je domáce a zdravé.
Jozef sa začal vracať až večer. Predtým chodil z mesta vždy načas. Teraz sa zdržoval u vnučky a zaťovi.
Elena tomu sprvu nepripisovala význam, ale keď sa to opakovalo, došlo jej:
– Dočerta, môj Jozef má oči pre Martu… veru! Musím zistiť, čo vo veci, veď ma za chrbtom podvádza.
Zas sa Jozef chystal do mesta, balil dobroty a Elena povedala:
– Jozef, idem s tebou, veľmi sa mi cnie za vnučkou. V obchode tiež niečo pozriem, – a pozrela mu priamo do očí. Zmätený len prikývol.
Cestou bol Jozef mrzutý.
– Čo si taký zamračený?
– Nič, len ma pobolieva hlava…
Pri dverách bytu dcéry otvorila Marta v rozopnutom župane, namaľovaná, veselá, ale keď uvidela aj Elenu, úsmev jej zmrzol.
– Och, nečakala som, vstúpte, – okamžite si zapla župan.
S Jozefom a Elenou sa pohrali s vnučkou, dali jej bábiku, pochválila sa hračkami a zaspala. Marta ich pozvala na čaj, Elenina rodina doniesla koláč a jablká.
Pri stole Elena postrehla, aké pohľady hádže Marta na Jozefa, a Jozef jej to opláca.
– No teda, oni sa už ani neskrývajú, – v duchu sa hnevala Elena, ale nič nedala najavo.
– Idem si zapáliť na chodbu, – zahlásil Jozef.
dedinská švagriná ich rýchlo prehliadla
Len čo Jozef vyšiel von, Elena nestrácala čas a povedala:
– Švagriná, nehraj sa na chudinku a svätú, všetko dobre viem, všimla som si vaše pohľady. Viem, prečo môj muž chodí tak často sem, a nie kvôli vnučke. Okamžite prestaň zvádzať môjho muža, ak potrebuješ chlapa, nájdi si vlastného, ale mojho nechaj! Nie je ti hanba začínať si so ženatým mužom, ešte aj s vlastným švagrom? Ak budeš pokračovať, do mesta prídem ja a ostanem tu pri vnučke. Nerob deťom hanbu ani si neuškoď, už by si malá rozumieť svojmu veku. Hanbi sa.
Marta sedela červená ako rajčina, nečakala, že ju dedinská švagriná prekukne. Myslela si, že Elena je obyčajná dedinská žena, ktorá má len hospodárstvo a nič nevie. No rýchlo ju odhalila.
Odchádzajúc z bytu ešte Elena dodala:
– Nemaj ma za naivnú a hlúpu…
Cestou domov Elena všetko povedala mužovi:
– Viac nebudeš chodiť sám, pochopila som, a tá úbohá ovečka si už nedovolí na teba namotávať. Ja jej ukázala, kde je miesto.
– Elenka, čo ti šibe? Veď nič nie je medzi nami, to sa ti len zdá, – bránil sa muž.
– Ak nie, tak nie. Ale nemáš čo chodiť na návštevu k osamelej žene, keď deti nie sú doma. Ak bude potrebné, ja sama prídem strážiť vnučku. A ty sa staraj sám o gazdovstvo. Vieš, že ja dvakrát nehovorím.
Večer zavolala Nataša s výčitkami.
– Mama, prečo si urazila pani Martu? Veď nám pomáha s dcérkou, som jej za to vďačná. Ty sa na ňu žiarliš kvôli otcovi. Oco predsa chodí pozrieť vnučku.
Elena sa rozzúrila, chápala, že Marta aj dcéru pohuckáva proti nej.
– Dcéra, si ešte mladá, v živote veľa nevieš. Páčilo by sa ti, keby tvoj muž trávil hodiny za tvojím chrbtom u nejakej kamarátky? Marta je dospelá žena a má rozumieť, že nie je správne pozývať do bytu cudzieho manžela. Nepodarí sa jej predo mnou nič utajiť. A pamätaj si mama je len jedna. Všetko čo pre teba a tvoju rodinu robíme, je vďaka mne, nie vďaka ockovi. A ak svokra prestane strážiť Marienku, ja prídem sama.
– Mamka, už rozumiem, prepáč, povedala mi to svokra… Bola na teba nahnevaná, všeličo si navymýšľala.
– Jasné, veď ja jej tiež povedala všetko na rovinu. Myslela si, že nič neviem… Zostala červená ako repa.
– Prepáč, mamina, teraz všetkému rozumiem… Svokra to otočila tak, že ty si vinovatá.
Odvtedy Jozef stíchol, ak ide do mesta, vždy dá vedieť a často berie Elenu so sebou, sám navrhuje vidieť vnučku. Elena je rada, aspoň sa stretne s Marienkou. A muž teraz aj viac pomáha doma, šetrí Elenin chrbát, navrhuje oddychovať, v záhrade robia spolu.
– Chlap by mal byť zaneprázdnený, aspoň nebude mať blbé myšlienky, a bude si ženu viac vážiť, – usmievala sa Elena. A ja mám konečne čas na seba, starám sa o seba. Čím som horšia ako švagriná?
Život naučil, že žena na dedine musí vedieť všetko zvládnuť, ale aj ona si zaslúži rešpekt a trochu času pre seba. Kiežby sa na to nezabúdalo.
