Deväť červených ruží
Svokra prišla na pár hodín na návštevu a ja som si uvedomil, že to nezvládnem. Povedal som, že idem do sauny. Rýchlo som sa obliekol a odišiel.
Čakala ma však ešte jedna nepríjemnosť: saunu práve zatvorili kvôli oprave. Nálada mi klesla na úplné dno. Domov sa mi vrátiť nechcelo.
Začal som blúdiť po uliciach, do obchodov som nešiel to predsa nie je pre chlapa. Smutný som si sadol na lavičku.
Vtom som zbadal manželský pár, tak okolo šesťdesiatky. Dobre oblečení, kráčali pomaly bolo vidno, že sa prechádzajú. Ona ho držala pod pazuchou a potichu sa spolu rozprávali.
Sedel som tam a pozoroval ich: O čom sa asi rozprávajú? My sme s Vierou spolu pätnásť rokov, už dávno sme všetko prebrali. Väčšinou sme potichu.
Odrazu sa ten pár zastavil a muž jemne upravil ženke šál okolo krku. Potom pokračovali v prechádzke.
A mňa napadlo: Pozri sa, im sa lásku podarilo zachovať. My už sa dávno prehliadame.
Moja žena je maličká a krehká patrí k tým navždy unaveným ženám, čo na seba zabúdajú a uspokoja sa s málom. Pracuje v závode, máme dve deti a vždy má plné ruky práce. Ani na chvíľu si nesadne, stále len niečo robí. Po byte lieta so starým županom, rozcuchané vlasy, v rukách raz handra, inokedy mop.
Úsmev si už asi odnaučila, stále zamyslená a výraz tváre nemení. Do kaderníctva zájde len vtedy, keď je už na hanbu ísť na ulicu.
Sedím tam a rozmýšľam: Tak sme sa kedysi veľmi milovali. Kde sa to všetko vytratilo?
Chvíľu som sa snažil v sebe vyvolať to dávno zabudnuté, čo medzi nami bolo. A podarilo sa pocítil som jemné pohladenie nežnosti. To teplo mi zahrialo dušu. Zrazu mi bolo Viery veľmi ľúto a túžil som pre ňu niečo pekné spraviť.
Nesmie sa čakať, dobrá vec sa má urobiť hneď. Ani neviem prečo, ale dal som sa do rýchleho kroku sám som nechápal, kam vlastne idem.
Nápad prišiel skoro vzápätí takmer som vrazil do kvetinového stánku: Kvietky? Ona to nepochopí, vysmeje ma, povie, že to sú zbytočne vyhodené eurá. Radšej by sme mohli Kristínke kúpiť tenisky na telocvik.
Zastačil som, váhal: čo mám urobiť? Teplo v srdci ale nie a nie odísť.
Mávol som rukou: nech sa deje, čo chce.
Vošiel som, predavačka sa milo pozdravila, čakala čo poviem. Naposledy som kupoval kvety pred pätnástimi rokmi.
Asi by som mal zobrať ružu jednu.
Niekde vo mne sa ozvalo: nehanbi sa, jednu ružu nič neznamená.
Rozhodol som sa a mávol druhýkrát: zoberiem deväť. Zľakol som sa vlastnej odvahy: už som úplne osprostel!
Ale slová, ktoré už vyleteli, späť zobrať nemôžem.
Vyšiel som z kiosku a mal som pocit, že sa na mňa všetci okoloidúci pozerajú pohoršene.
Zavolal som domov, aby som sa presvedčil, či svokra už odišla.
Bežal som po schodoch, s troškou obáv, bolo to predsa nové: Ej, ešte ma s tými kvetmi vyhodí. Ak začne kričať, šmarím ich rovno do koša.
Viera práve položila na stôl vrece múky, mala ešte čisté ruky. Prišiel som k nej, nič netušila. Zastal som, mlčal, triasol sa mi hlas od napätia. Otočila sa, uvidela kvety a zostala stáť ako prikovaná.
Viera, toto je pre teba. Prosto som na to dostal chuť. Nebudeš sa hnevať?
Nevedela sa spamätať, pozerala na mňa, akoby videla zázrak.
Áno, tebe, Viera, len pre teba.
Vzala ich, privoňala a jemne sa usmiala. Zrazu akoby neexistovala fabrika, každodenné starosti ani tých pätnásť rokov, čo sme spolu!
Potichu zašepkala: Ďakujem.
V strede stola stála váza s deviatimi červenými ružami, ktoré rozžiarili celú izbu.
Žena pohladila kvety, potom zamyslene pristúpila k zrkadlu a opravila si vlasy.
Črty jej tváre zmäkli, miesto starostí prišla tichá zamyslenosť. Prišiel som bližšie, objal ju okolo pása. Stáli sme tam a mlčali.
Na chvíľočku sa všetko zastavilo. Len na tú chvíľu.
