Palacinková panvica
Podľa všetkých ukazovateľov času Zuzana opäť meškala do práce, čo ju mohlo stáť ďalšiu pokutu a nepríjemný rozhovor s jej presným šéfom. Všetko to spôsobilo nekonečné ráno plné prekážok. Druhačka Mirka sa s plačom sťažovala, že ju bolí hrdlo a odmietla raňajkovú kašu. Zuzana, vyzbrojená okuliarmi, sa jej snažila v hrdle nájsť aspoň náznak začervenania. Keď odhalila, že je to len detské vymýšľanie, pohrozila Mirkinej fantázii riadnou výchovnou a pomohla jej nasadiť školský batoh.
Medzitým starší syn Pavol nervózne behal po byte a hľadal svoj zápisník. Jeho divoké pobehovanie Zuzane riadne zamotalo hlavu. Po dvoch ostrých poznámkach chytila Mirku za ruku, vybehla s ňou na dvor, no ešte ich zdržal manžel Peter, ktorý sa motkal pri umývaní auta. Keď sa všetci konečne naložili a vyrazili cez hlavný bulvár Bratislavy, nekonečná dopravná zápcha úplne pochovala Zuzanine nádeje doraziť do práce načas.
Bežala k svojmu pracovnému miestu vo firme predávajúcej lístky na vlak, keď sa jej pod nohou šmyklo na mokrom asfalte. Od pádu na špinavý chodník ju zachránil obrovský kufor, ktorého sa stihla zachytiť a zázračne udržať rovnováhu. Keď zistila, že z celej situácie vyviazla len s malým šokom, s ospravedlnením vrátila kufor majiteľke postaršej žene a vošla do kancelárie. Kolegyne jej prezradili, že šéf ešte nedorazil, a tak si Zuzana s úľavou vydýchla, vypila pohár vody na ex a posadila sa za svoj stôl.
Za pol hodiny jej pracovný zhon úplne vytlačil ranné nepríjemnosti z hlavy. Počas obednej prestávky pozrela z okna a pohľad jej padol na tú istú postaršiu pani s megakufrom. Bolo na nej niečo zronené v očiach mala prázdno aj odovzdanosť. Zovretý lístok v ruke jej kmital vo vetre, ako list túžiaci opustiť vetvu. Jej vyblednuté oči však túžbu samého lístka si nevšímali. Sedela nehybne, vôbec si nevšímala chlad či padajúci jesenný dážď.
Nevieš, ako dlho tu tá pani sedí? spýtala sa Zuzana kolegyne.
Vraj druhý deň…
A kam má lístok, netušíš?
Do Michaloviec.
Veď tam denne jazdí viac vlakov, prečo teda ešte nešla? Zuzana naliala do pohára čaj z termosky, schmatla kúsok domáceho koláča, vyšla z kancelárie a prisadla si k osamelej cestujúcej:
Možno si ma ešte pamätáte, ráno ma váš kufor zachránil pred poriadnym pádom. Kam máte namierené?
Do Michaloviec, odvetila žena bez farby v hlase a napila sa čaju.
Zuzana si pozrela jej lístok a nechápavo sa opýtala:
Ale váš vlak odišiel pred dvoma dňami. Prečo ste nešla?
Dáma si napravila staromodný plstený klobúk, zakašľala a zachrípnutým hlasom povedala:
Zavadziam tu, však? Nebojte sa, už si sadnem inam. A postavila nedopitý pohár na lavičku, chystala sa vstať, no Zuzana ju jemne zadržala.
Nie, preboha, zostaňte, kde vám je dobre, len tu je zima a vlhko…
Nič necítim… už ma nič nebolí. Hlas ženy bol taký bez života. Vytiahla zo starého kabelky krásne vyšívanú vreckovku, zotrela si slzy a pokračovala ticho:
Viete, nemám vlastne kam ísť… Klasické rodinné nešťastie. Nevychádzala som so synovou ženou… Krásna, ale trochu hádavá, vypočítavá. Syn, očarený, neveril mojim slovám. A tak ma, aby jej vyhovel, poslal ku sestre do Michaloviec kúpil mi lístok, nabalil kufor, odviezol na stanicu. Netušil, že sestra zomrela už pred tromi rokmi a dom dávno predali. Nemala som to srdce mu to povedať. Rozhodla som sa, že bude lepšie odísť, možno im potom bude doma lepšie. Tak tu sedím, neviem na čo čakám… Možno z hanby odpadnem, alebo niekto zavolá záchranku a vezmú ma do nejakého domova dôchodcov. Ďakujem ti, dcérenka, za to občerstvenie. Teraz som si uvedomila, aká som bola hladná…
Dcérka… To jediné slovo cudzej pani Zuzanu prenieslo späť do jej detstva v detskom domove. Koľko razy závidela tým šťastnejším deťom, ktoré si niekto osvojil… Ona sirota, pehavá, nepekná, nevedela pekne recitovať, a tak zostala sama. Po ústave ju dali učiť sa v textilnom závode, dostala malú izbietku v spoločnom byte a tam bývala až do svadby. Našťastie šťastnej.
Dcérka… Ten nežný materský cit zakaždým zahnal chlad, zohrial ju až kdesi vnútri duše a naplnil srdce krásnou melódiou súcitu.
Zuzana ju ticho chytila za kárované rameno:
Prosím vás, nikam z tejto lavičky nechoďte. Keď dopracujem, pôjdeme spolu k nám. Máme veľký dom, každý sa tam zmestí. Ak sa vám nebude páčiť, môžete sa kedykoľvek vrátiť. Platí?
Pozrela do vráskavej tváre brada sa triasla a z očí tiekli vďačné slzy.
Už v aute sa zoznámili:
Ja som Zuzana, môj manžel je Peter, naše deti Pavol a Mirka. Ako vás môžeme volať?
Volajte ma babka Žofa, odpovedala stará pani, príjemne rozohriata v aute.
Na druhý deň boli doma. Zuzanu zobudila nezameniteľná vôňa palaciniek z letnej kuchyne. Previezla na seba župan a vyšla na verandu. Na stole sa vypínala kopa krásnych palaciniek, babka Žofa majstrovsky obracala ďalšie kúsky a servírovala ich celej chlapčenskej posádke. Keď Zuzanu uvidela, poponáhľala sa ju ospravedlniť:
Nenahnevaj sa, dcérka. Našla som v rúre panvicu, na ktorej sa palacinky nikdy nepália, tak som trochu gazdovala. Prisadni si, skús môj výtvor.
Po vynikajúcich raňajkách všetci hrabali spadnuté lístie, pálili ho a do pahreby hádzali zemiaky. Zuzana s úžasom sledovala neúnavnú babku Žofu líca jej očerveneli, bola veselá a nôtila si neznámu pesničku.
Nečuduj sa, dcérka, ja som odolná ako kôň. Vo vojne ma volali Žofa-kobyla, lebo som spod paľby ťahala ranených hoc aj dvakrát ťažších než ja. Pomáhala som všetkým, kým aj mňa netrafili. Potom ma dali dozadu, tam som sa aj vydala, syna porodila. Muž dýchal zle, dlhšie už nevydržal. Zostala som so synkom sama. Ale zvládla som to, chvalabohu. Syn vyrástol, zaopatrený, sám sa oženil…
Žofa zmĺkla, zahľadela sa niekam do diaľky, potom zas schytila hrable a pokračovala v práci, znovu si pospevujúc.
V pondelok ráno to doma opäť žilo. Mirka kňučala, Pavol pobehoval, zbieral učebnice, Peter štartoval auto. Keď Zuzana s deťmi vybehla na dvor, videla už Žofu ustrojenú, s kufrom pri nohách.
Ďakujem vám za všetko, dcérka. Dosť som sa tu maličko. Treba mať v dome aj mieru…
Babka Žofa! Vám sa u nás nepáčilo?
Páčilo, veľmi Ale kto už potrebuje cudzieho človeka v dome?
Babka Žofa! Ostaňte s nami, prosím! Kto nám upečie takéto palacinky? Ja také nikdy neurobím Už patríte k nám Ostaňte, prosím
Zuzana zobrala ťažký kufor jednou rukou ako pierko, chytila babku Žofu pod pazuchu a spolu šli na verandu.
Práve keď všetci sadali do auta, ozval sa Žofin hlas:
Dcérka, kúp, prosím ťa, ešte jednu panvicu. S dvoma ide pečenie palaciniek omnoho lepšie…
A nepočula, ako Zuzana potichu zozadu šepká:
Určite, mami ŽofaZuzana sa usmiala, utrela si nečakanú slzu a prikývla: Platí. Budeš piecť na dvoch a ja sa konečne naučím, ako na to. Nech Mirka aj Pavol majú čo raz preniesť svojim deťom.
Babka Žofa žmurkla nezbedne, natiahla Zuzanu k sebe a šepkala: Dobrá palacinková panvica udrží dom pokope. Dáva deťom vôňu domova a ženám silu zvládnuť nové ráno.
A odvtedy, keď sa po dome rozširovala vôňa palaciniek a deti sa predbiehali s lyžicou džemu, Zuzana vedela, že to nie kúzlo panvice, ale prítomnosť jednej babky a ochota otvoriť svoje dvere napiekla ich domovu nový, sladký začiatok.
