Dnes je Silvester a už od rána sa necítim najlepšie. Manželka mi pred dvoma mesiacmi oznámila, že odchádza. Vraj si našla niekoho iného a čakajú spolu dieťa. Bolo to krátko pred Vianocami, keď mi to povedala s chladným výrazom v tvári. Nechcela som sa pýtať, prečo celý ten čas čakala, prečo práve teraz. Len som sedel v obývačke, civiel do tmy a nechal som všetkým tým pocitom voľný priebeh.
Akosi sa mi v pamäti vynorilo detstvo, keď som, ešte ako piatak, trávil posledné dni roka v Topoľčanoch. Vtedy sme s kamarátkami často po škole nakúkali do komisionára. Nevábila nás ani tak móda, či topánky, ale tie drobné poklady za sklenenými vitrínami hračky, ozdôbky, suveníry. Raz som hneď vo dverách uvidel tú úžasnú šperkovnicu bola belasá, so zlatou ozdobou. Pri pohľade na ňu som úplne zamrzol.
Keď milý predavač otvoril veko, zaznela jemná melódia a z modrého zamatu sa vynorila baletka v bielych šatách. Celá trieda sa schúlila okolo, keď kamarátka Tánička vyštebotala: A koľko stojí? Predavač so smiechom povedal cenu sto korún. Takú sumu som vtedy ani nevidel, veď na desiatu sme dostávali päť korún a to boli raňajky ako kráľ.
Priznám sa, hneď som premýšľal, či by sa dalo vybaviť u mamky, že mám ísť do kina, možno by mi prihodila. Ale hneď som v ušiach počul jej typický komentár: Juraj, načo ti to? Radšej ti za to kúpim mäso, budem z vás aspoň týždeň variť guľáš! Pochopil som, že musím počkať na otca, ktorý sa vracal z práce až o týždeň.
Každý deň som ešte niekoľko minút stál pred tou modrou šperkovnicou a skúmal každý detail: odlepený roh, drobný škrabanček na povrchu a na baletke zreteľne chýba jeden baletný topánok. I tak mi bola nádherná.
Prišiel deň, keď sa tata vrátil, a hneď som ho zobral za ruku do komisionára. Bohužiaľ, predavač len vysvetľoval, že baletku predali pár hodín predtým. Takmer som sa tam rozplakal. Otec ma objal a ponúkol mi čokoládovú tortu tú moju obľúbenú, s hríbikmi na vrchu.
Na druhý deň prišla do školy moja dobrá kamarátka Irenka a hrdinsky pred triedou otvorila šperkovnicu s baletkou jej stará mama bola v meste, priniesla jej ju na Silvestra. Pri tej pohľade ma bodla žiarlivosť a slzy si našli cestu von.
Vtedy prišiel ku mne môj spolužiak Peťo Kováč celé roky sa na mňa pozeral, akoby som bola princezná. Špital mi, že mi kúpi takú istú, nech len neplačem. Neveril som mu, hanbil som sa za svoju túžbu a nazval som ho bláznom. Dnes viem, že som mu veru nedal šancu.
Peťo to však nevzdal. O niekoľko dní, keď som ochorel a nechodil do školy, mi prišiel povedať, že baletku ešte nemá, ale prisahá, že mi raz prinesie presne takú. Vraj cestuje celé mesto, hoci aj do Nemecka, len aby mi ju doniesol. Nestala sa z nás ešte vtedy láska, ale po čase, keď sme obaja vyrástli, našli sme si k sebe cestu. V ôsmom ročníku ma bozkával za školou. Po maturite ho povolali na vojnu, prevelili ho rovno do Nemecka a ja ja som nedokázal čakať. Zoznámil som sa s Vierkou očarila ma piesňou, ktorú pre mňa zložila na gitare, a zamiloval som sa na prvý pohľad. Za dva mesiace sme mali svadbu.
Peťo sa vrátil neskôr, ale už som bol ženatý, tak odišiel pracovať na loď do Nórska. Od tých čias sme sa už nevideli.
A dnes dnes, keď som zostal sám, na Silvestra, kamarátky volali, ale ja medzi ich rodiny nechcel liezť. Nakúpil som si v potravinách šunkovú salámu, kus syra, pár zákuskov, varil som si fazuľovú polievku, aby som aspoň trochu zabudol na smútok.
Cestou domov som v našom paneláku stretol muža v kostýme Deda Mráza. Zahlásil veselým hlasom: Jurko, oslávime Silvester, smútok nechaj vonku! a podal mi veľkú škatuľu. Nezmohol som sa ani na slovo.
Doma som opatrne otvoril balíček a po rokoch som zbadal pod rukami belasá šperkovnica so zlatými ornamentmi. Vydýchol som a pustil melódiu. Baletka sa opäť roztočila a v tajnej zásuvke snubný prsteň.
Vybehol som za tú tajomnú postavou na dvor. Dedo Mráz sa už obracal na odchod. Rozbehol som sa a keď som ho dobehol, Dedo Mráz si dal dole bradu. Bol to Peťo. Objal som ho ako brata a cez slzy sa smial: Ty blázon, kde si ju zohnal? Peťo sa zasmial: Jurko, veď som ti dávno sľúbil, že ju raz prinesiem, aj keby som musel ísť až do Nemecka. Nesplnené sľuby nezostávajú navždy nesplnené.
Dnes chápem: Čo je skutočne naše, to si k nám cestu nájde. Aj po rokoch, aj cez smútok, aj keď už neveríme. Hlavné je nezabúdať na tých, čo nám raz chceli dať modré z neba.
