Vieš čo, povedz ti tú story Normálne sa mi ešte teraz chce smiať aj zamyslieť sa. Bol to taký obyčajný deň v Petržalke, keď Miško skoro už vyletel z bytu, lebo ho chalani čakali pred vchodom. Lopta letela pár minút dozadu z piateho poschodia, lebo sa pripravovali na ten najdôležitejší futbal za panelákom. Už stál v chodbe, keď sa zrazu ozval starý pevný telefón z obývačky. Ako fakt sa mu nechcelo späť, hlavne, keď počul, ako sa chalani už dole doberajú medzi sebou. Ale ten telefón zvonil a zvonil, ako keby bez konca.
Čo zas?! zamrmlal Miško podráždene, obul si naspäť papuče a šmaril sa do izby.
Vzal slúchadlo, pripravený vypočuť úlohu od mamy alebo otázky babky: Miško, jedol si po škole? Umy si ruky! veď to isto poznáš, akoby dospelých nič viac netrápilo.
Haló, odhodlane zavrčal Miško do telefónu.
Haló, Miško? ozval sa hlas cudzieho muža.
Rodičia nie sú doma, zahundral Miško, chcel už položiť, lebo si myslel, že hľadajú otca alebo mamu. Ale chlapík ho zastavil.
Miško, počúvaj ma chvíľu, prosím. Nezlož. Je to fakt dôležité, na sekundu zmĺkol a potom pokračoval. Aj tak mi nebudeš veriť, viem, ale zapisuj si, čo ti poviem. Nemám veľa času. Ja som ty. Zo budúcnosti. Áno, znie to čudne, viem, ale vypočuj ma a proste rob, čo hovorím. Máš pero a papier?
Miško bol slušný chalan, mama by ho zabila, keby zložil staršiemu, tak si povedal, že s hlúpymi sa tiež netreba hádať, že len vypočuje a urobí po svojom. Kolovali v triede podobné fórky, akože Haló, máte vodu v bytovke? Lebo naložíme slona vo vani. Proste nechal tomu voľný priebeh, nech sa čudný pán vyšantí.
Mám, povedal vážne Miško. A v budúcnosti mám už aj svoj mielfón?
Čo za hlú Miško! hlas na druhej strane skoro praskol, Rob čo ti poviem, nezahrávaj sa! Ak poslúchneš, budeš mať iPhone aj všetko, čo budeš len chcieť.
Dobre, píšem, Miško sledoval chalanov z okna a začal si špárať v nose. Už vedel, že to nebude na dlho, potreboval sa čím skôr vybaviť.
Chlap sa rozrozprával. Hádzal dátumy, roky, že s istou Zuzkou z B-triedy nemá nič začínať že má kúpiť eurá a potom mať na očiach kurzy, že je tu čierny utorok a nebodaj bitcoin. Prv než stihol poňať všetko, už sa omieľali pojmy ako nehnuteľnosť, automaty, kasína Nepochopiteľné veci pre dvanásťročného chalana.
Zapísal si všetko? spýtal sa napokon budúci Mišo.
Jasné.
Fajn. Schovaj si tú stránku ako mapu k pokladu. Nikomu ju neukazuj, nezahoď. Počítam s tebou, a v slúchadle už len bzučali prerušované tóny.
Miško položil telefón. Bežal späť na dvor. Vecer, keď prišli rodičia domov z práce, spomenul mame aj otcovi čo sa mu stalo, že mu niekto volal a tvrdil, že je on sám, len z budúcnosti.
Nikdy sa nebav s cudzími, povedal otec. Obzvlášť s takými, čo sa hrajú na prorokov a chcú, aby si kupoval eurá. Najlepšie povedz, že voláš na políciu a hneď zlož!
Máš pravdu, prikývla mama. A medzi nami, na čo nám tie eurá? Čo my s nimi?
***
Roky bežali, Miško na ten telefonát zabudol. Detstvo, škola, dvakrát dvadsať zápasov na betóne, letné prázdniny na Dunaji s chalanmi. Chodil na gympel v Ružinove. V ôsmom ročníku k nim prešla nová dievčina Táňa a Miško sa rovno zamiloval, aj keď bola z ineho A-čka. Pomaly jej nosil tajné odkazy do šatne, cestou domov ju odprevádzal na zastávku a boli čím ďalej bližšie. Po vojne Mišo a Táňa sa vzali. Potom prišiel koniec deväťdesiatych. Sny sa vymenili za šero a ťažké rána. Z výplaty na výplatu, jednoizbák stlačený úverom, steny útočili na nervy.
***
O pár rokov neskôr si Mišo sadol do parku na lavičku v Sade Janka Kráľa, vytiahol si fľašu piva a opatrne uchlipol. Potom si zapálil cigaretu a len tak sledoval ľudí, všade ruch, on v úplnom prázdne. Kým rozmýšľal, vedľa neho si prisadol starší pán s okuliarmi a veľkou koženou taškou.
Môžem? opýtal sa slušne, už sadol.
Mišo mrkol bokom naňho a prikývol, načal zasa pivo.
Dnes je tak nejak fádne, nie? poznamenal pán do priestoru.
Tak ako celý život, mykol plecami Mišo.
Nebude vám čudné, ak poviem, že sivé dni chodia až s vekom? otočil sa na Miša. Detstvo si pamätáme len slnečné. Jar, čo sa lodičky v potoku púšťajú, leto vonia lúkou, jeseň je pastelová a zima pod nohami škrípe a ani kúsok sivého!
Lebo vtedy nemáme starosti, súhlasil Mišo. Tie zafarbia dni na šedivo. V detstve, kto riešil, že takto to celé dopadne?
A normálne, ani nevieš ako, začal Mišo cudzincovi na lavičke vykladať o všetkom, čo sa v živote poprevracalo k zlému. Ako ho obchádzala smola, banky, automaty a falošné sľuby zo všetkých strán. Ako s ním nakoniec Táňa sekla a odišla do Piešťan s iným, on nenašiel ani prácu, čo by mu zmenila život. Vždy len z ruky do úst.
No a teraz mám jeden plán, zablysli sa Mišovi oči. Pozerám online kurz Ako myslí milionár a týpek tam radí, aby som všetko vsadil do krypta. Päťsto percent týždenne, veď to je istota! zasníval sa, natiahol cigaretu. Vraj som len doteraz robil veci zle.
Prepáčte, a vy ste kto podľa povolania? zdvihol pán okuliar.
Pracovať je pre naivných, odbil Mišo, Treba robiť prachy! Keby som len vopred vedel, do čoho vraziť! To by bolo.
Sedeli ticho. Mišo myslou bohatol na Binance, pán premýšľal o svojom.
Čo myslíte, povedal po chvíli pán, že ak by ste všetko vedeli dopredu, mali by ste úspešný život?
Jasnačka! hneď odvetil Mišo.
Ste zaujímavý. Dovoľte mi vyskúšať na vás jeden vynález. Otvoril tašku a vybral starý bakelitový telefón s číselníkom. Voľačo vám poviem. Teória je, že čas plynie súčasne. Nie je minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Všetko beží naraz. Pochopíte?
Nie, priznal Mišo.
Neva. Tento telefón vie zavolať do minulosti akurát na dvadsať rokov nazad. Skúšal som to sám. Zdvihol som a len som zisťoval, ktorý je rok. Pamäť mi to ale nezaznamenala, ako keby sa nič také nestalo. Zmena minulosti, to je veľmi zvláštne Aké to vlastne je, keď sa niečo otočí? Opakuje sa prítomnosť? Môžeš zmeniť budúcnosť?
Mišo si myslel, že dedko je tak trošku mimo, ale prečo to neskúsiť? Tolkým sa dari online aj s menšími blbosťami, tak čo riskuje? Kto neverí, nič nemá.
Jdeme na to! súhlasil Mišo napäto.
Pamätáš svoje staré číslo? A musíš byť práve doma v ten čas, pred dvadsiatimi rokmi!
Mišo vedel naspamäť starý pevný. Tipoval, že pred dvadsiatimi rokmi by mal byť už po škole doma pred televízorom. Chytil bakelitový telefón, pripravený vytočiť tých svojich sedem cifier
Budeš mať iba pár minút, žerie to veľa energie. Neručím za následky, upozorňoval pán, keď Mišo vytáčal číslo.
Stíham, kývol, v duchu si hovoril neboj, starý, ak neklameš, otočím to všetko hádam.
Keď už si myslel, že je to celé kravina a že nikto nevezme, na druhej strane zahučal podráždený detský hlas:
Haló.
Haló! Miško? Mišovi v dospelosti sa roztriasli ruky.
Rodičia nie sú doma, odpovedá Miško z detstva.
Miško, počúvaj, nezlož. Je to fakt dôležité. Neviem to vysvetliť, ale zavolal som si do minulosti som to ja, len starší Zober pero a píš! To, čo ti poviem, máš spraviť presne tak, inak skončíš ako ja!
Už mám, sucho odvetil mladý Miško. Aj v budúcnosti už mám svoj mejfón?
Aby si vedel Miško, nezahrávaj sa. Ak toto spravíš, budeš mať iPhone aj foňu, aj peniaze, čo len chceš. Ale musíš mať rozum!
Mišo rozprával, čo si len vybavil za tých pár minút. Hlavne aby sa vyhol Táni, s ňou len smola. Potom niečo o tom, že keď príde čierny utorok v októbri 1994, treba predať všetky eurá, ale potom ich kúpiť naspäť O hrách, o automatech, bitcoine, nehnuteľnosti, Márii Majerovej a všetkých blbostiach, čo v živote úradovali. Žiadne investice do pyramidových podvodov, peniaze radšej do reality
Všetko si zapísal? spýtal sa napokon.
Jasné, mlčky povedal Miško.
Fajn. Tú stranu chráň ako zrak. Nikomu neukazuj, nikdy ju nestratíš! Chcel povedať ešte čosi, ale telefón len zahrmotal a bolo po všetkom.
***
Úprimne, Miško si nič z toho, čo povedal on, naozaj nezapísal. Počkal len kým čudák dohovorí, zložil a bežal za futbalom. Ak to bola žart, nebol extra podarený.
A večer asi radšej rodičom všetko vyklopím, pomyslel si ešte, vybiehajúc na slnkom zaliate betónové ihrisko za domomA tak ten papier, na ktorom mal byť údajne návod na život, zostal prázdny. Miško ho schoval medzi zošity, potom zabudol, kde vlastne. Roky sa valili jedna za druhou a každá priniesla nové plány, omyly, zápasy, chvíle, kedy hral hrdinu a chvíle, keď len stál na rohu paneláku a schovával slzy.
Niekedy, o mnoho rokov neskôr, Mišo vo svojom byte triedil staré veci a narazil na zažltnutý hárok papiera, na ktorom bola jedným rohom detská maľovka futbalovej lopty a pár nič nehovoriacich čarbaníc. Usmial sa tomu a uvedomil si niečo zvláštne možno by si vtedy aj zapísal hocijakú radu z budúcnosti, ale aj tak by urobil všetko po svojom. Veď kto je, ak nie ten, kto bol ochotný všetko skúšať, báť sa, mýliť sa aj keď vedel dopredu, že to možno práve nevýjde dokonale?
Na lavičke v parku pán s bakelitovým telefónom medzitým vstal, smutne sa usmial a venoval Mišovi posledný pohľad.
Možno to celé o tom je, povedal nežne, že pravé bohatstvo je nevieť, čo bude. Že každý zápas je dôležitý, lebo vieš len teraz, že chceš vyhrať. Aj keď prehráš, bol si v hre.
Mišo len prikývol, vstal a vyrazil domov. Po ceste kúpil malý futbalový loptu; večer si ju žongloval na balkóne, smial sa do tmy a cez otvorené okná počul detský smiech nových detí vonku za domom. Mal pocit, že čas beží vždy viac ako raz a že niektoré rady nie sú na to, aby zmenili budúcnosť. Stačí, že človek vie, že všetko sa žije práve dnes.
V tej chvíli Mišo pochopil, že najdôležitejšie zápasy nikdy nie sú o peniazoch ani o istote. Sú vždy na betóne, tam, kde to bolí, ale kde si naozaj šťastný. A s tým pocitom, úplne pokojný, svojimi vlastnými nohami, pokračoval ďalej.
