– Anička! – ozval sa zozadu dôverne známy mužský hlas.
Anna sa striasla, vtiahla hlavu do pliec a bojazlivo zrýchlila krok po chodníku.
– Anička, už sa zastav! Veď si to určite ty!
Anna pridala do kroku, no mužská ruka ju, nie surovo, ale pevne, chytila za rameno.
– Anička, čo je s tebou, si ohluchla? Veď som to ja, Viktor.
Anna sa so zatvorenými perami obrátila a neveriac vlastným očiam zašepkala:
– Bože môj, Viktor Ja som si myslela, že sa mi len tvoj hlas sníva… Ako je to možné? Veď toto nemôže byť pravda…
– A čože nemôže byť? – Bývalý manžel sa na ňu usmieval presne tou istou mladíckou, bezstarostnou tvárou. – Azda nemám právo vrátiť sa do svojho rodného mesta?
– A odkiaľ to, že si sa vrátil? stále nechápala Anna. Veď mi vraveli, že si zomrel.
– Ja? Zomrel? – Viktorova tvár sa vykrivila v prekvapení. Kto ti to povedal?
– No, po pol roku od nášho rozvodu, keď si odišiel do Bratislavy, mi tvoj kamarát povedal, že – odmlčala sa, a predsa vetu dokončila: Že si prepil život v cudzom meste a zomrel kdesi pri plote.
– Kto ti toto povedal?
– Ivan, tvoj najlepší kamarát. Vieš, keď si odišiel, začal sa okolo mňa točiť, dvoril sa mi. Ale rýchlo som ho uzemnila. A tak mi povedal, čo vraj o tebe počul.
– Ten šibal, – zasmial sa Viktor. Takže zrejme neprestával vtipkovať ani pri rozlúčke.
– Čože vtipkovať?
– Len žartoval, že keď teba opustím, on ťa zdvihne zo zeme. Hovoril to akoby zo žartu, no potom sa už neozval ani na moje listy, ani nezavolal. Veď vtedy ešte nebol internet, len mestské telefóny a listy. Ani neviem, kde je, čo je s ním.
– On zomrel, – pokrčila plecami Anna. Už je to päť rokov, čo ho pochovali.
– No teda… Viktor náhle zvážnel. Odišiel A pritom mohol ešte žiť, nebol starý… Áno, – a opäť sa pousmial. Pozri, koľko rokov od nášho rozvodu, a ty rovnaká. Krásavica.
– Ale prosím ťa, – zasmiala sa Anna a zaháňala rukou lichôtky. Obyčajná žena som.
– Počul som, že si sa opäť vydala. Viktor sa na ňu díval s teplom v očiach, akoby sa nemohol na svoju bývalú manželku vynadívať. A máš deti, vraj dve?
– Dve, – prikývla Anna. Už sú veľké, každé má vlastné hniezdo. Som už dvojnásobná babička.
– No toto! A muž, ako sa má?
– Dobre sa má, – usmiala sa. Ale už pri inej žene. Som teraz slobodná.
– Tak to je jasné, – prikývol Viktor. My chlapi sme hlupáci. Hľadáme niečo nové a nevšímame si, že to najlepšie máme doma. Celé roky vedľa seba.
– A prečo si sa vrátil ty? spýtala sa Anna. Pracovne, či len tak?
– Navždy, Anička. Už som sa rozhodol zostať. Horko si povzdychol. Pred pár mesiacmi som pochoval manželku a cítil som, že sa musím vrátiť domov. Na Slovensko. Popravde, tam sa mi už ťažko dýchalo. Doktori vraveli, že klíma mi nerobí dobre. Roky pribúdajú… Aj ona mala problémy, astmu. Ťahal som ju naspäť, cítil som, že by nám bolo lepšie doma. Nechcela ani počuť, bola rodená Bratislavčanka. Vraj ani deň bez svojho mesta. A tak… Viktorovi sa v očiach zaligotali slzy. Teraz kráčam po uliciach mladosti, divím sa, kde by som si mohol kúpiť byt. Tridsať rokov, a všetko je iné. Možno poradíš, kde by som mal hniezdo založiť?
– A kde bývaš teraz? opýtala sa Anna.
– V hoteli kde inde.
– Nemáš rodinu?
– Čoby! znechutil sa Viktor. Veď vieš, že nechcem byť nikomu na príťaž. Každý má svoj život, ja sa im nebudem pliesť do kruhov. Bolo by to trápne, pre chlapa aj hanba.
– Nechceš bývať u mňa? vypálila Anna, sama sa toho zľakla, tak rýchlo dodala: Ako podnájomník.
Viktor zrozpačitil, zostal bez slov, až si smutne odfúkol.
– Možno by som aj chcel, Anička, ale… Cítim voči tebe vinu.
– Akú vinu? začudovala sa Anna.
– Takú obyčajnú, pokrčil Viktor plecami. Predsa len som ťa opustil pred tridsiatimi rokmi. Navždy to budem nosiť na srdci.
– Ale kdeže, Anna sa láskavo usmiala. Veď ja som ťa k tomu dohnala. Lebo vtedy… poviem si popravde… to, čo som ti navravela ten večer, by odohnalo každého muža.
– Nič také si neurobila, tvrdohlavo zavrtel hlavou Viktor. Ja len viem, že ja som zlyhal.
– A čo si teda pamätáš?
– Že v zlomku sekundy som sa urazil, zbalil rýchlo kufor a vytratil sa do noci. Potom som to ľutoval, ale už bolo neskoro.
– A ja som sa vtedy potešila, že hurá, začnem nový život… A aj som začala… potom ľutovala…
– Naozaj? opýtal sa Viktor nesmelo. Takže si mi nikdy nič nezazlievala?
– Kdeže. Anna sa na neho pozrela s toľkou nežnosťou, že sa v nej odrazu rozhostilo teplo ako v mladosti. Ty si, Viktor, úžasný… Ani po rokoch si sa nezmenil. Akurát si trochu šedivý. Sťahuj sa ku mne. Už dnes večer. Mám voľnú izbu, budeš tam pekne bývať. Načo by si sa živil v hoteli? Vieš, aj keď si bývalý manžel, si stále kus rodiny.
– A nebudeš mať so mnou starosti?
– Ak by mi to prekážalo, nenavrhla by som ti to. Veď aj mne je doma večer veselo, až to bolí.
– Tak teda, Viktor jej nesmelo chytil ruku. Ideme spolu po môj kufor?
– Po ten istý, s ktorým si pred tridsiatimi rokmi odišiel?
Obaja sa naraz rozosmiali a vykročili po chodníku, akoby sa títo dvaja nikdy nerozišli…
Bývalý manžel – „Anka!“ – zrazu som za chrbtom začula až bolestivo známy mužský hlas. Anna sa mykla,…
