Denník Zuzany Príbeh s cintorínskou priateľkou
Niekedy večer pred tromi rokmi môj manžel Radoslav odišiel do obchodu v Bratislave a už sa nikdy nevrátil. Bývali sme s deťmi u jeho mamy, pani Filomény, v starom bytovom dome na okraji Petržalky už dobrých päť rokov.
Keď som ráno išla podať oznámenie na políciu, povedali mi, že ho prijmú až po troch dňoch. Tak som čakala a s nádejou každé ráno očakávala, že dvere sa otvoria a on vojde. Roky ubiehali strašne pomaly. Ešte pred jeho zmiznutím so mnou jeho mama veľmi dobre nevychádzala nevraživá bola, ale po tej tragédii akoby celkom stratila súdnosť. Začala susedom rozprávať, že jej syna som určite dala zabiť nejakému milencovi a potom ho utopili v jazere pri Rusovciach. Haha! Pritom, áno, za mestom je pár jám a pekne hlbokých, ale romániky za chrbtom? Nikdy! Rodina mi je svätá.
No život so svokrou sa menil na čisté peklo. Hádačky pre každú hlúposť: pohár zle položený, lyžica mimo miesto. Dlho som mlčala a trpela, až kým mi nezačali praskať nervy. Rozhodla som sa riešiť byt rozdelenie, výmena, čokoľvek.
Len čo sa objavil nový byt, svokra ihneď hľadala dôvod, prečo nie: tretie poschodie vysoko, prvé hluční mladí, druhý v inom rajóne. Konečne sa ukázala príležitosť byt naproti, druhé poschodie, blízko potraviny, všetko ako má byť. Ale hneď zareagovala: Z tých okien budem stále pozerať na svoj starý byt a bude mi pripomínať, že mi tam zmizol syn! Svojou nevraživosťou ma dotiahla až tak ďaleko, že som nakoniec vzala s deťmi byt na prízemí v starom dome na okraji cintorína vo Vrakuni.
Rozišli sme sa ako nepriatelia. Aj k deťom svojim vnukom bola chladná. Bolo jej jedno, že budú denne počúvať pohrebné pochody a pohľady na kríže, nie detské ihrisko. Pomstu dala najavo naplno. Čakala ma teda nová etapa. Najprv som sa pustila do šitia hustých závesov, pretože pohrebné autá som nemusela vidieť. Záclony boli do večera hotové a od tej chvíle sme v byte žili ako v pivnici, skoro bez slnka.
Prešiel presne mesiac. Jedného dňa varím deťom krupicovú kašu, keď zrazu počujem buchot na schodoch. Vyjdem na chodbu na schodoch sedí susedka Marika. V krivke, bledá, bolestivo stonala, lebo si vytkla členok. Nákup mala vysypaný po celej chodbe. Pomohla som jej dostať sa do bytu, upratala nákup a vrátila sa k nej, zatiaľ čo ona potichu plakala. Ponúkla som, že zavolám lekára, ale mávla rukou.
Toto miesto je prekliate, prehovorila. Kto tu žije, samé nešťastie sa lepí na päty. Snažila som sa ju upokojiť a povedala, že určite preháňa. Veď tu bývam už mesiac a hoci je to nepríjemné miesto, človek si zvykne na všetko.
Usmiala sa smutne: Nehovorím nič viac. Sama zažiješ a pochopíš.
A skutočne odvtedy sa na nás spustila smršť nešťastí. Syn si na nohu pustil činku sadra na mesiac. Dcéra Dominika dostala akútny zápal žalúdka. Čerešničkou na torte bola noc o pár dní neskôr.
Prebudilo ma zvláštne škrabanie na okne okolo druhej ráno. Všetko ma ťahalo k oknu, zdvihla som záves a v záblesku mesačného svetla na mňa pozerala žena, asi v mojom veku, tvár mala modrastú, oči ostré a na tvári úškrn plný ironického údivu. Všetky svaly mi stuhli hrôzou, hlas neprichádzal, len som nemotorne stála a civelat na ňu. Otočila sa mlčky a odišla pomedzi hroby. Spať som už nedokázala.
Celý deň som nevedela myslieť na nič iné, hanbila som sa komukoľvek čokoľvek priznať. Hľadala som v tom logiku: došli mi, že možno za tým môže byť moja svokra, možno si najala niekoho, kto sa ma snaží vystrašiť. Ale možno je to len pohrebná agentúra, ktorá chce moju výhodnú polohu na obchod. Fantázia pracovala na plné obrátky.
Nešťastia pokračovali. O dva dni mi šéfka oznámila, že ma škrtajú nezaujímalo ich, že som sama s dvoma deťmi. Na výber mi dali len odchod dohodou alebo výpoveď s paragrafom. Prijala som prvé.
Ďalšie dva dni a stratila som v autobuse peňaženku posledných 150 eur, všetko, čo nám zostávalo. Plakala som cestou domov. Nakoniec som vzala naše obrúčky a bežala do záložne. Za ne mi ponúkli ozajstnú almužnu. Skúsila som ich predať inde. Vonku som natrafila na muža s kartónom Kúpim zlato. Dostal som o 50 eur viac zachránili ma. Pevne som bankovky zovrela v dlani a kráčala k zastávke MHD.
Lenže to sa v tom zamotala ďalšia udalosť: okolo prebehol mladík a v rýchlosti mu vypadol balíček. Zakričala som, no už bol preč. V balíčku zväzok päťdesiateuroviek. Ledva som si to uvedomila a už stála pri mne Rómka. To nám tie peniažky spadli! Veď polícia by si to nechala. Poďme sa rozdeliť, povedala a drzo mi vyšklbla asi polovicu, zvyšok mi vrazila do ruky a zmizla. Ani som nestihla protestovať, skrývala som vtedy hanbu aj úľavu.
Ale radosť bola len chvíľková. O ulicu ďalej už stáli dvaja mladík a vypatlaný lysý chlap s bejzbalovou pálkou. Vraj ste našli môj balík! oboril sa na mňa. Odovzdala som mu zvyšné peniaze, nestačili mu, obviňovali ma z komplicov a krádeže. Vzali mi všetko, aj tie peniaze za obrúčky. Plakala som cestou domov jak malá.
Večer som opäť počula škrabanie. Tentoraz som doslova obliala studeným potem, ale išla som k záclone. Opäť stála za sklom tá istá žena. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude, ale ovládla som sa, len sme na seba dlho bez slova hľadeli. Otočila sa, prešla na cintorín a stratila sa medzi hrobmi. Klesla som na zem a sedela tam do rána, neschopná pohybu.
Na druhý deň mi klopala na dvere Marika, podala mi účty. Neudržala som sa a rozplakala sa pred ňou, vychŕlila som zo seba všetky trápenia, nepochopenie, útrapy so svokrou, choroby detí, stratu práce, prázdnotu peňaženky. Marika počúvala, až ma objala. Potom som jej povedala aj o záhadnej žene.
Marika ma vzala von, prešli sme ponad rodinné hroby, zastavili sa pred jedným hrobom. Na pomníku presne tá žena. To bola ona? spýtala sa ticho. Prikývla som, neschopná slova.
Po príchode domov sa mi pri pohári čaju priznala, že aj ona pred rokmi videla tento prízrak. Následne jej zomrel syn, muž ju nechal, sama ochorela na cukrovku a nešťastia nasledovali ďalšie. Odvtedy prízrak nevidela.
Nasledujúce dni som mala zvláštnu potrebu zájsť na ten hrob znova. S každým dňom som pocítila silnejúce nutkanie. Nakoniec som podľahla a cez deň počas jasného počasia si našla jej miesto. Bolo zanedbané, hrob zahádzaný trávou, nik z blízkych sa oň nestaral. Vyplievila som burinu, pohrabala opadané lístie. Konečne som si prezrela jej fotografiu. Nemala desivý výraz, vyzerala skôr krásne a smutno. Zobrala som všetku odvahu a prihovorila sa jej: Veronika, čo odo mňa chceš? Prečo ma strašíš? Čím som ti ublížila? Aj ja trpím, veď nie som šťastná…
Neviem, čo všetko som ešte vyrozprávala. Postupne mi odľahlo. Keď som odchádzala, rozlúčila som sa s Veronikou ako s dávno stratenou priateľkou. Jej nešťastie bolo vo večnom pokoji, moje v živote, ktorý som už sama takmer neuniesla.
V tú noc sa mi snívalo, že vedľa mňa na posteľ sadla krásna žena z fotografie už nie strašidelný výjav, ale priateľské oči a čistý hlas: Nemáš žiadny hriech na svedomí. Všetko sa vyrieši. Tvoj manžel padol do kariet dlhoval veľké peniaze. Odviezli ho na východ, do cudziny, tam ho držia. Neuvidíš ho už. Predaj byt agentúre a odsťahujte sa. Príde ti do života nový muž a deti bude mať rád. Pomôžem ti. Zbohom.
Zobudila som sa spotená, všetko som si pamätala do detailu hlas, šaty, brošňu, vôňu zeminy, aj vlhké lístie.
O tri dni na to ma navštívili z pohrebnej služby, ponúkli za byt dobrú sumu. Rýchlo som našla v Ružinove krásny byt skoro za tie peniaze.
Teraz tam žijeme, medzi slušnými susedmi, deťom sa darí. Dokonca som stretla milého muža Jozefa. Aj moje deti obľúbil ako vlastné. Všetko dopadlo presne, ako mi Veronika sľúbila. Na ňu myslievam dodnes na moju zvláštnu priateľku z petržalského cintorína.
