Náhodný telefonát
Pán Pavol Ivanovič? hlas v slúchadle znel chladno a úradne.
Áno, to som ja. S kým hovorím?
Tu je riaditeľka Detského domova. O týždeň bude mať vaša dcéra tri roky a budeme ju musieť presunúť do iného zariadenia. Naozaj si ju nechcete vziať domov?
Počkajte, aké dieťa? Aká dcéra? Ja mám syna, Miška, šokovane zamrmlem.
Nadežda Pavlová Semeníková. To je predsa vaša dcéra, nie?
Nie, to nie je moja dcéra. Ja som Pavol Ivan, ale priezvisko mám Vasiľ.
Prepačte, povedala unavene, asi sme si niečo zle poznačili v papieroch.
Spojenie sa náhle prerušilo, a zanechalo mi v hlave výstražné zvonenie.
Do kelu, čo toto je? zlostil som sa. Dcéra, domov… Čo tam majú za chaos v dokumentoch?
No ten telefonát mi ostal v mysli ako tŕň. Neviem prečo, no začal som rozmýšľať, ako asi žijú deti bez domova, bez teplej mamy, starostlivého otca, či súcitných starých rodičov. Môj Miško má predsa všetko rodinu, tety, strýkov, starých rodičov na oboch stranách…
Katka si okamžite všimla, že som akýsi zamyslený, odpovedám jej mimo veci. Čo by len mohlo ostať nepovšimnuté od ženy, s ktorou sme spolu už skoro desať rokov a poznáme sa ešte od základnej školy?
Počkala do večera a pri večeri sa opýtala:
Ako sa teda volá?
Kto? odvetil som zaskočený (ako to mohla vedieť? Možno jej tiež volali?)
Nadežda, poviem. Nadka.
Nadka, hovoríš… Ja som Katka, a ona je Nadka?! zvýšila trochu hlas.
No áno, poviem. Nadežda Pavlová Semeníková.
Ešte mi povedz aj jej rodné číslo! rozčúlila sa Katka.
Veď ona rodné číslo asi nemá, načo by ho mala?
Je bez domova, alebo čo? znížila hlas.
Kto je bez domova? už som ničomu nerozumel.
Tvoja Nadka? Chce sa u teba prihlásiť na trvalý pobyt, či čo?! Hovor, lump jeden!
Ale čo mám hovoriť?! sedel som tam ako obarený a na jedlo som zabudol.
A vtedy sa Katka rozplakala. Nie hlasno, nie teatrálne, ale s takými nahnevanými slzami, ktoré stekali na jej kuchynský záster.
Zajtra odídem k mame. Môžeš vedieť, že Miška ti nenechám, povedala cez slzy.
Katka, čo sa ti stalo? Prečo by si odchádzala k mame?!
Myslíš si, že ti tu budem robiť slúžku, tebe a Nadke?! vykríkla.
Postupne mi začal dochádzať absurdný rozmer celej situácie. Chytil som Katku za plecia, posadil ju na sedačku v kuchyni a so všetkým som jej vyrozprával, čo sa dnes stalo.
A teraz Katka plakala už zo súcitu k dievčatku. Vôbec, ženské slzy sú ako na povel tečú za každých okolností a vo veľkom množstve! A ja ich, hlavne Katkine slzy, neviem ani vystáť, ba sa ich bojím.
Chuť jesť mi úplne prešla, len som trochu diabol, čo zostalo na tanieri.
…Zobudil som sa na to, že Katka stála vedľa a prehrabávala sa v mojom mobile! Bolo to prvý raz za desať rokov. Neverila mi hľadala dôkazy nevery. Bolelo ma z toho pri srdci
A zrazu šepká: Paľko, Paľko, a jemne ma zobúdza.
Tvárim sa, akoby som sa teraz zobudil.
Paľko, volal ti z tohto čísla, z toho pevnej linky, že?
Áno, povedal som zo zvyku, presne z tohto.
Dobre, spi ďalej, povedala a odišla zo spálne, mobil si vzala so sebou.
Lenže ľahko sa povie: spi. Počujem, že zapla počítač. Ležím ešte chvíľu, potom ticho vstanem a idem do obývačky.
Katka rýchlo ťukala myšou a bola tak zaujatá, že si nevšimla, ako som stál za jej chrbtom. V prehliadači mala vyhľadávací riadok: Detský domov a naše mesto.
Počítač chvíľu premýšľal a vypísal všetky informácie oficiálnu stránku, adresu, telefón, dokonca aj fotku budovy. Katka skontrolovala číslo v mojom mobile.
Paľko, sedí to!
Čo sedí?
Telefón! Číslo sedí. Je to naozaj číslo detského domova!
Veď som vravel. Ty si ma teda kontrolovala?
Katka sa len obrátila na stoličke.
Nie, iba som si chcela byť istá.
Načo?
Vieš, domov je kúsok odtiaľto, zamyslene povedala.
Nemohli by sme tam zájsť? Ako získali tvoje číslo, keď nemáš s nimi nič?
Nad tým som vlastne ani nerozmýšľal Skutočne, odkiaľ? Možno naozaj by stálo za to tam zájsť a zistiť, čo sa deje. Čo ak mi budú prištepovať cudzie deti?
Spať som už tú noc nemohol. Práve som takmer zaspal, keď ma Katka znova štuchla.
Paľko Paľko
Čo je zase?
Naozaj si nič nemal s inou? Ani raz? S prvou láskou čo ak ste sa po rokoch stretli, zobudili sa city A ona ti nič neprezradila, iba nechala dievča v pôrodnici? Paľko, vážne
Aká láska, Katka? Najskôr si si sadla do lavice vedľa mňa v prvej triede, tak tam sedíš dodnes A pred troma rokmi, keď mal Miško tri roky, šiel do škôlky, bol stále chorý a ty si už bola v práci kto s ním sedel doma? Ja. Musel som prejsť na home office, pamätáš? Nesmierne množstvo liekov, jedálničkov, návštev u lekárov. Na milenky som ledva stíhal existovať, nie ešte niečo riešiť Nemal som žiadnu, nemám a ani nebudem mať!
Tak ako sa k tvojmu menu dostalo to číslo? Kto to tam dal? nedala sa Katka.
Aj mňa tá otázka škrabala na duši. Prehrával som si v hlave všetky ženy, ktorým by niečo také mohlo napadnúť. S nikou som nič nemal, no niektoré by toho boli schopné aj tak Ale všetky napokon vypadli z pomyselného zoznamu podozrivých jedna vybavená životom, druhú stráži mama, a najproblematickejšia je už päť rokov mimo Slovenska
No v živote sa môže stať aj to, čo sa stať nemá, a preto som sa rozhodol, že zajtra pojdem do detského domova osobne.
Hoci sme tam dorazili zavčasu, neboli sme prví pred kanceláriou riaditeľky už sedel návštevník, blondavý útly mužík. Aj keď mal čisté šaty, bol taký neupravený, akoby umytý, no nejaký roztržitý. Oči mu poletovali, ruky s papiermi sa jemne triasli či už od trémy, alebo po včerajšku.
Ste po mne, povedal prekvapivo mohutným hlasom.
O chvíľu ho zavolali dnu, a my sme čakali. Z kancelárie bolo desať-pätnásť minút počuť vyrovnaný hlas, čo bolo občas prerušované jeho dunivým mrmľaním.
Napokon vyfŕkol von, strapatý a už bez papierov, a my sme mohli vojsť.
Dobrý deň, pri okne stála prívetivá tmavovláska v stredných rokoch, žula bok okuliarov. S čím vám môžem pomôcť?
My ohľadom včerajšieho telefonátu, snažil som sa žartovať.
Žena si sadla za stôl.
Viete, nemám čas lúštiť hádanky. Prosím, povedzte, o čo ide, stručne a jasne.
Pripomenul som jej včerajší telefonát (hlas bol celkom rozoznateľný).
Ach, tak to unavene sa usmiala. Prepáčte, stala sa chyba, volali sme omylom.
Ako omylom, keď máte moje číslo? Odkiaľ ho máte?
Viete, pán Pavol Ivan, zmýlila som si jedno číslo. To správne je 927, ja som vytočila 937. To, že sa tiež voláte Pavol Ivan, bola len náhoda. Stáva sa aj také
Inak, ten, komu sme chceli volať, práve bol u mňa.
Kto? spýtal som sa, hoci som už tušil odpoveď.
Pavol Ivan Semeník, otec tej dievčiny.
Takže sa vám ešte raz ospravedlňujem. Musím sa vás pustiť, mám veľa práce.
Postavila sa. Na menovke mala napísané: Tatiana Simonová Marková.
Katka zjavne stihla menovku tiež zbadať, lebo sa opýtala:
Pani riaditeľka, vezme si ten Pavol Ivan dievčatko domov?
Riaditeľka sa na nás pozrela a znovu sadla.
Nie, nevezme. Mama dievčatka zomrela, a Pavol Ivan má detí od rôznych žien dokopy sedem. Za tri roky tu bol dvakrát, a to len pod naším tlakom. Nadka ho nezaujíma. To je všetko, páni žiadne ďalšie otázky? Tak sa majte.
Šokovaní sme vyšli von.
Staršie deti práve boli na dvore. Niekto sa hojdával na malej hojdačke, iný šmýkal zo šmýkačky, dvaja chlapci sa na lavičke hrali s autíčkami.
Díval som sa na tie deti a až teraz mi došlo, čo je tu iné. Na dvore bolo ticho. Stačilo vyviesť Miška na dvor, a hneď bolo veselo krik, pišťanie, smiech. Ale tieto deti nekrikľali, len ticho medzi sebou šepkali. Pripomínali mi malých starčekov. Rýchlo už nemali detstvo, pohltila ich dospelosť.
Bolo tu len prežívanie u niekoho v zime, u iných v hlade, s nedostatkom hračiek, oblečenia, s nezáujmom dospelých, niekedy aj s ich krutosťou.
Obrátil som sa na Katku. Oči mala plné sĺz. Zasa tie ženské slzy!
Šli sme pomaly k bráne a vtom sa dvorkom rozľahlo: Mama! Všetky deti naraz obrátili hlavy k nám. Priamo ku nám, s rozpaženými rukami, bežalo dievčatko v vtipnej čiapke s brmbolcom. Mama, mama, tu som!
So všetkou silou sa vrhla Katke do náručia a od jej zástery sa ozval plač taký ťažký, taký dusivý, že som ani ja nemal ďaleko k slzám.
Nadka, Nadežda! po chodníčku pribehla vychovávateľka. Snažila sa Nadku vziať do náručia, ale ona sa bránila a držala Katku za nohu.
Len s obtiažami sa jej podarilo dievčatko odtrhnúť (pomohla až čokoláda), a my sme z domova takmer utekali.
V aute bolo ticho. Katka sa celá triasla a aj ja som cítil v rukách tras presne ako ten môj menovec pred chvíľou. Zastavil som na kraji cesty, aby sme sa trochu upokojili.
Katka pozrela von oknom a očami ukázala na nápis obchodu, ktorý bol na dosah ruky.
Bez slova sme vystúpili z auta, chytili sa za ruky a odišli do Detského sveta.
Po bábiku a ružové šaty.
Naša dcérka Nadka bude najkrajšia!
