V dedinke u starej pani Oľgy odišiel na večnosť jej kocúr. Bol to vyznamenaný kocúr, mnoho mal na svedomí víťazstiev nad ďalšími mačkami, zopár zbitých rivalov a desiatky chytených myší. Ale už bol staručký, čo už, také je stáří. Skoro dvadsať rokov sa túlil po tomto svete bez väčšej opravy.
Zabalila ho Oľga do čistého plátna, vzala rýľ a pobrala sa za záhradku ho pochovať. Jej muž Viliam Jerguš sa šťúral v kútiku dvora, v pivnici čosi tam montoval, opravoval a potichu nadával.
Keď vzdala poslednú poctu svojmu miláčikovi, Oľga zahádzala jamku hlinou a vyšla von. Rýľ ešte držala v zablatenej ruke. Práve šla okolo susedka pani z mesta, Vilma.
Dobrý deň prajem, Oľga! pozdravila Vilma a len tak pro forma opýtala: Čo to robíte?
Ale, vieš, povedala Oľga. Môj Ferko už dobojoval, úbožiak. Boh si ho povolal. Trochu som si poplakala a za záhradou ho pochovala.
Vilma bola zaskočená, až zabudla, kam mala namierené. Veď ešte včera videla Jerguša v obchode, kde kupoval cukor, Marínu a malú borovičku.
To snáď nie je možné! zvolala. Tvoj Viliam? Tak náhle? Veď som ho včera ešte stretla.
Veru, ešte včera behal čerstvý, prikývla Oľga. Bol veselý, celú slanečku zjedol a večer sme ešte v posteli pobehli…
Vilme sa oči začali rozširovať.
A dnes zrána už bol smutný, hneď mu prišlo nevoľno… pokračovala Oľga. Ľahol si na lavicu, niečo zabľabotal a dušu vypustil.
Vilma sa mimovoľne prežehnala.
No teda, to sa niekedy stane… povedala. Bol tu a už nie je. Ale ten rýľ na čože?
Veď hovorím, za záhradou som ho pochovala! zopakovala pani Oľga. Do plátna som ho zabalila a pochovala. Vetvičku som zapichla, nech viem kde.
Vilma, hoci bola už mestská, o vidieckych zvykoch veľa netušila, ale zarážalo ju, že Oľga len tak pochovala nebohého muža Jerguša za záhradou a ešte si tam vetvičku zapichla, aby nezabudla miesto.
Teba starosť neobíde, Oľga, zamumlala Vilma trochu zneistene. Sama si sa do toho pustila! A to sa nepatrí… aspoň toho policajta by si mala zavolať, nech potvrdí úmrtie?
Teraz sa Oľga na Vilmu pozrela zvláštne.
No to si teda dala! rozosmiala sa. Viliam veru bol chlap do koča aj do voza… Ale hádam nebudem na každú takú drobnosť volať policajta! Veď by ani nestíhali. Možno rovno ministra vnútra zavolajme!
Vilma mlčala a Oľga prehodila rýľ na druhé plece.
Možno v meste to tak máte, zmiernila tón Oľga, ale na dedine je to jednoduchšie. Zomrie Mišo a hotovo. Zober rýľ a choď kopať. Za záhradou je miesta dosť.
No veď… zamrmlala Vilma. Ešte veľa o vašej dedine neviem. Ale prečo za záhradou, do buriny? Nemala by byť ľudská pohrebná dôstojnosť?
Vilmina nepochopiteľnosť Oľgu začala štvať.
A kam by som ho dala, keď už zdochne? zahrmela rozčúlene. Na cintorín medzi poctivých ľudí? To je moc veľká pocta. Odjakživa každého za záhradou zakopávam.
Vilma si chrbtom sadla na klát. Rýľ v Oľginej ruke ju trochu desil, ledva stála na nohách.
No teda, susedka, povedala po chvíli. Všetkých za záhradu ukladáš? A koľkých už okrem Viliama?
No, zopár už bolo, zamyslela sa Oľga. Pred Viliamom tu bol ešte Miško. Bol mírny, ale vo vnútri prefíkanec. V noci sa ti pritúli a ráno je perina premoknutá. A ten, čo bol pred ním Števo ten bol poslušný, láskavý. Ale aj jemu vypršal čas. Dosť som ich mala, veru.
Do trávy zabodla rýľ, akoby dala bodku.
A teraz ležia rad za radom za záhradou! Viliam, Miško, Števo… krásavci moji. Ale nevadí, Tonka mi sľubuje čoskoro nového. Či snáď na môj život nebude ďalší?
Čo si o tom myslela Vilma, to už nevieme, lebo práve v tej chvíli sa za Oľginým chrbtom objavil dedko Viliam Jerguš zababraný od blata a nazlostený ako ďas.
Tak ty mi smrť už praješ? Ty stará tetka! zagánil na ženu. Na mňa si tam nahrnula hlinu až po uši, ja tam rehním, kričím… Ledva som sa vyhrabal! A ona tu drísty trepe!
Vytrhol jej rýľ a dodal:
Daj sem ten nástroj! Topánky si idem vykopať… a borovička tam zostala tiež.
V tej chvíli Vilma potichu spadla z klátu a omdlela. Takže borovička z pivnice nakoniec úplne nezostala na škodu…
