Keď som mal sedemnásť rokov, môj otec nás opustil. Mama sa pre nás obetovala, pracovala vo Zvolene na dvoch miestach, ale nezarábala veľa. Snažili sme sa šetriť na každom kroku ovocie, zákusky či čokoládu boli u nás doma len cez Vianoce. Nikdy som nemal odvahu prosiť mamu o čokoľvek. Skôr som si chcel na svoje veci zarobiť sám. Mám mladšiu sestru, Dianu. Spoločne s mamou sme sa snažili, aby sa nikdy necítila horšia než ostatní.
Ani smrť otca však nepriniesla pokoj. Mama dostala mozgovú príhodu a odvtedy už nevládala chodiť. Dostala invalidný dôchodok, ale tie peniaze nestačili ani na základné potreby. Bolo to náročné, no veril som, že raz bude lepšie.
Školu som musel prerušiť, chytil som sa každej práce stal som sa jediným živiteľom rodiny. Starostlivosť o chorú mamu a sestru ma úplne vyčerpávala. Viacerí známi mi ponúkli pomoc, ale vždy som odmietol. Mama bola pred chorobou dobrá a priamočiara žena, ale po tej nehode sa zmenila.
Najskôr sa ľutovala, potom nadávala na mňa aj na Dianu. Neboli sme dosť dobrí pri varení, upratovaní či šetrení peňazí. Snažil som sa jej nevšímať reči, chápal som, že je to choroba. Aj keď ma jej prístup ranil, robil som pre ňu maximum. Priatelia ma presviedčali, aby som našiel mame opatrovateľku a zmenil prácu mohol som zarobiť viac v Bratislave, ale nemohol by som sa venovať mame. Ako by to vyzeralo? Mama má dve deti, a cudzie by sa o ňu staralo? Jednoducho som to nevedel urobiť.
Matka sa stále viac sťažovala. Hnevala sa, že míňame peniaze, hoci sme šetrili, ako sa dalo.
Dlhý čas som bol ticho a mal trpezlivosť. Ale jedno ráno sa všetko zmenilo. Ochorel som. Bolela ma hlava, mal som horúčku, kašľal som. Nemohol som spať a rozhodol som sa ísť k lekárovi. Diana si všimla, že mi nie je dobre, objala ma pred odchodom do školy a prosila, aby som neodkladal návštevu lekára. Mama, ako vždy, povedala, že na lekára nepotrebujem ísť mladý organizmus sa s chorobou vysporiada. Ona je na tom horšie, potrebuje viac peňazí. Len by som minul všetky úspory na vyšetrenia a konzultácie a aj tak mám len chrípku. Vyčítala mi, že sa nestarám o ňu a že chcem, aby zomrela.
Počúval som to a ticho plakal. Už som nemal síl. Kvôli mame som nechal školu, pracoval som v sklade, aj keď som mohol robiť niečo lepšie. Asi som bol už úplne vyčerpaný, lebo som na mamu zakričal a povedal jej, čo si myslím.
Vyšetrenie ukázalo zápal pľúc. Lekár mi radil hospitalizáciu, ale to som nemohol, nechcel som nechať Dianu samu s mamou. Kúpil som lieky a išiel som do bytu mojej kamarátky, Veroniky.
Veronika ma pustila dnu, vynadala mi, že sa motám po meste namiesto oddychu. Dlho sme sa zhovárali. Povedal som jej o našich problémoch doma a požiadal ju, aby pomohla nájsť mame opatrovateľku. Potreboval som aj miesto na bývanie, už som tam nemohol žiť.
Veronika mi navrhla, aby som u nej býval a zatiaľ si išiel domov po potrebné veci.
Doma ma čakala mama, ktorá na mňa hnevala ako zmyslov zbavená, len čo som prišiel. O moje zdravie sa nezaujímala, len znova počítala peniaze. Nakŕmil som ju, potom som sa išiel do svojej izby vyspať. Rozhodol som sa už tam žiť nebudem.
Veronika moju prosbu splnila rýchlo našla opatrovateľku, zabezpečila mi bývanie u seba. Zmenil som prácu a prestal som chodiť za mamou. Možno zniem ako človek bez citu, ale dal som do toho všetko. Nikdy som nedostal ani slovo vďaky. Má zmysel sa stále snažiť? Možno mám ešte všetko pred sebou.
Každý mesiac posielam peniaze na mamine potreby a na opatrovateľku. Dávam viac než je treba. Opatrovateľka, pani Viktória, hovorí, že nás mama už takmer nepoznáva. Nevinšuje nám na narodeniny aj keď my jej áno. Ale to už nie je dôležité. Podarilo sa mi zmeniť prácu a čoskoro sa vysťahujem od Veroniky. S Dianou plánujeme prenajať si byt. Diana ma podporuje a vraví: O rodičov sa treba starať, ale nie vtedy, keď ťa oni pomaly zabíjajú.
Naučil som sa, že občas treba myslieť aj na seba, nech je ťažko, nech je to akokoľvek. Lebo iba tak si človek udrží zdravie a silu na všetko, čo život prinesie.
Dlho som mlčala a znášala svoju mamu. No jeden zážitok všetko obrátil naruby.
