Chceš sa ma zbaviť
Čo si to na seba obliekla? Jozefína Hudecová premerala dcéru pohľadom od hlavy po päty, najmä sa zahľadela na jej sukňu. To je neslušne krátke. V tvojom veku by si už mala prestať sa obliekať ako školáčka.
Božena automaticky pritiahla lem sukne nižšie, hoci sukňa siaha sotva nad kolená. Obyčajná kancelárska sukňa, kúpila ju minulý mesiac vo výpredaji. Vtedy sa zdala ako výhra, klasický strih, sivá farba.
Mama, veď je to úplne normálne, Božena sa snažila, aby v jej hlase nezaznela podráždenosť. Nosím ju do práce.
No práve. Ľudia hneď myslia, kadečo si domýšľajú. Ja, keď som bola v tvojich rokoch…
Božena to nedopočúvala. Počula to už stokrát o skromnosti, o za našich čias, o tom, ako sa má obliekať poriadna žena. Namiesto odpovede položila na stôl obálku, tučnú, s logom cestovky.
Toto je pre teba, mama…
Jozefína Hudecová stíchla v polovici vety. Pozrela na obálku, potom na dcéru, potom opäť na obálku.
Čo si mi to zasa priniesla?
Otvor si to.
Božena žila pre túto chvíľu pol roka. Šetrila každé euro. Presne ten kúpeľný dom v Piešťanoch, s kolonádou, s minerálnymi prameňmi, o ktorom mama roky snívala. Našla ho, zarezervovala najlepšiu izbu, premyslela každý detail.
Jozefína vytiahla poukaz, prebehla ho očami. Božena čakala, ak nie objatie, tak aspoň tiché ďakujem, nežný pohľad. Mama však nespokojne stiahla pery a obálku odtlačila dvoma prstami, akoby bola lepkavá.
Zasa si o mne rozhodla bezo mňa.
Božene sa zovrelo hrdlo.
Mama, to sú Piešťany. Veď si vždy chcela…
A kto mi zaleje fialky? Myslela si na to? Jozefína zabúchala prstom po stole. Tri týždne tu nebudem a uschnú.
Prídem každý deň, postarám sa.
Máš prácu. Zabudneš, zamotá sa ti deň. A vôbec, tam isto dávajú iba kapustu! Čítala som, že v nových kúpeľoch samá šetrnosť.
Božena sa pozerala na mamu a nevedela, či žartuje. Pol roka sa vzdávala kávy ráno, nových lodičiek, výletov s kamarátkami. Pre toto?
Mami, veď tam je reštaurácia s piatimi jedálňami. Výberové menu. Masáže, bazén, prechádzky po parku…
Prechádzky, napodobnila Jozefína. Naučila si sa nové módne slovo. A mňa sa opýtať, či to vôbec chcem?
Božena prehltla. Čakala aspoň chabé si šikovná. To jediné, pre čo žila celé roky.
Sadla si na stoličku. Nohy jej oťaželi, telo rozhodlo, že viac nevydrží stáť. Pozerala na obálku na okraji stola, kde ju mama posunula, a mlčala.
A ten klíma, Jozefína už krúžila po kuchyni a naprávala už dávno rovný obrus. Tá vlhkosť! Hneď mi stúpne tlak. Ty si na to nemyslela?
Božena neodpovedala. Prvýkrát za roky nemala chuť sa obhajovať. To čudné, sladkasté pokojné odmietanie sa rozlievalo v jej vnútri.
A cesta? Koľko to je? Celý deň vo vlaku sa natriasať? Pri mojich krížoch? Mama si sadla oproti a založila ruky. Pripravila sa na hodinový monológ. Naša suseda Zuzka, tá je síce popletaná a muž nestojí za nič, pije, ale aspoň mamu nikdy nenechá samú. Denne pribehne, raz s nákupom, raz si iba posedieť.
Božena sledovala mamine vrásky okolo úst, šedivé odrasty pod farbou, známe ruky s vystúpenými žilami. Tieto ruky jej kedysi zapletali copíky do školy. Tie pery spievali uspávanky. Kam sa to všetko vytratilo?
Počúvaš ma vôbec?
Počúvam, mama.
Nepozdáva sa mi to. Sedíš ako socha. Hovorím ti o dôležitých veciach a ty…
Jozefína pokračovala: aj v kúpeľných izbách je teraz tesno, susedia hluční, doktori mladí a nič nevedia, len lieky predpísať. Božena prikyvovala, kde treba, ale vnútri v nej bujnela prázdnota.
Hodiny na stene merali čas. Hodinu. Pol druha. Jozefína gradovala, od kúpeľov plynule prechádzala k všeobecným výčitkám k osamelým večerom, zriedkavým telefonátom, k tomu, ako sa dcéra odcudzila.
Chápeš vôbec, aké je to tu pre mňa samú? Mama zdvihla bradu. Chceš sa ma zbaviť, aby si si mohla žiť po svojom?
Mama, to je dar.
Dar! Jozefína rozhodila rukami. Dar má potešiť. A toto… Kupovala si to iba preto, aby ťa nehrýzlo svedomie. Postrčila si matku čo najďalej a už si užívaj, však?
Božena sa pomaly zdvihla. Nohy ju ešte nepočúvali, no donútila sa zodvihnúť obálku. Prsty stisli tvrdý papier.
Máš pravdu, mama. Tam ti nebude dobre. Pôjdem to vrátiť.
Jozefíne prebehol tvárou záblesk, ktoré pripomínal zaskočenie, ako keď sa niekto celý deň chystá na boj a protivník zloží zbrane.
Ako vrátiš?
Normálne, vrátim peniaze. Neuvažovala som správne.
Božena, polož to naspäť.
Prečo? Veď tam nechceš ísť.
Ja som nepovedala, že nechcem! Ja som povedala, že si sa mala spýtať! Mama zvýšila hlas, líca jej sčerveneli. Stále ideš po svojom a čuduješ sa, že je mi zle!
Božena si pritlačila obálku k hrudi a vykročila do predsiene. Srdce jej bilo niekde v hrdle, no rozhodnosť nohy spevnila.
Kam ideš? Božena! Hovorím s tebou!
Mama, som unavená.
Unavená je! Jozefína sa rozbehla za ňou a chytila dcéru za lakeť. Celý život som ti obetovala! Hladovali sme, otec nás opustil a ja som ťa sama vychovala! Takto sa mi poďakuješ?
Božena sa otočila. Pozrela na mamine roztrasené ústa, zblednutú tvár.
Veď sama si povedala, že nechceš.
Povedala som, že si sa nespýtala!
Dobre, pýtam sa. Maminka, chceš ísť do Piešťan?
Jozefína sa od rozhorčenia skoro zadusila.
Ty ma provokuješ? Naozaj sa ma chceš zbaviť? Si bezcitný automat, presne to si! Polož ten poukaz, ešte si to premyslím!
Božena si opatrne vyvliekla lakeť z matkinho stisku. Ale obálku nepustila.
Zavolám ti zajtra, mama.
A zabuchla za sebou dvere skôr, než mohla prísť odpoveď. Nadávky Boženu ešte dobehli na schodisku, zadusene sa rozliehali cez dvere. O nevďačnosti, o premrhanom mladosti, o tom, že ešte raz oľutuje. Božena nezastala, neobzrela sa. Nohy ju niesli dolu po betónových schodoch, okolo olúpaných poštových schránok, okolo tichých susedov.
Vonku drobne mrholilo. Božena nastavila tvár dažďu a niekoľko minút stála na chodníku, vdychovala mokrý pach asfaltu. Okoloidúci ju obchádzali, jeden niečo zamrmlal, no bolo jej to fuk. Obálka s pobytom bola stále v ruke a Božene napadlo, či by predsa len nemohla ísť sama. Piešťany, kolonáda, kúpeľné vane a žiadne výčitky pri raňajkách.
Chvíľu šla bez cieľa, až pristála pri výklade malej kaviarne na rohu. Teplé žlté svetlo zalievalo stolíky s bielymi obrusmi, vázičky s čerstvými kvetmi, ľudí spokojne večeriacich, nikam sa neponáhľajúcich. Božena vošla.
Pekný večer, čašník ju vítal so srdečným úsmevom. Ste sama?
Áno, Božena sa sama prekvapila, aké ľahké to slovo malo váhu.
Sadla si k stolu pri stene, ďaleko od ostatných. Ustlala si obrúsok na kolená a otvorila menu. Oči jej padli na najvýpravnejší dezert hruškový tart s karamelom a slanou polevou. A pohár červeného vína, tmavého, dozretého.
Mama by povedala, že je to bláznovstvo. Vyhodené peniaze. Božena si predstavila zaťaté pery, karhavý pohľad, nekonečné kedysi… a objednala si.
Víno bolo husté, ťahalo na jazyku. Božena si logla a oprela sa o operadlo stoličky. Rozlieval sa v nej zvláštny pocit ľahkosť na miestach, kde roky sedela ťažoba. Spomenula si, ako sa ako dieťa bála za štvorku v žiackej, keď mama týždeň neprehovorila. Ako na vysokej zvolila ekonómiu namiesto slovenského jazyka, lebo to nie je seriózne. Ako tri roky chodila s Ondrejom, ktorého milovala, ale rozišla sa, lebo mama vravela, že je bez budúcnosti.
Tart bol jemný, rozplýval sa na jazyku. Božena sledovala valiaci sa karamel a rozmýšľala, kedy naposledy robila niečo len preto, že to sama naozaj chcela. Nie pre mamin súhlas, nie pre strohé šikovná si, ale pre seba.
Mobil v kabelke zavibroval. Potom opäť. A znova. Božena sa pozrela sedem zmeškaných od mamy, tri hlasové správy a vypla ho…
Dopila víno, dojedla dezert, vypýtala si účet. Nechala štedré prepitné, lebo chcela a vyšla do večera. Dážď už utíchol, nad strechami žiarilo čisté nebo s prvými hviezdami.
Božena si pomyslela, že prvý krok ten najťažší už má za sebou. Dovolila si byť dôležitejšia než cudzie očakávania.
