Kamo, predstav si toto Zuzka a jej dcéra vyšli z autobusu na okraji malej dedinky. Slnko sa predieralo cez šedé zasnežené oblaky, mráz ich šteklil na tvári a od bieleho snehu až žmúrili oči. Malá Evka až privrela viečka, tak to svietilo.
Mami, prečo v tomto dome nikto nebýva? opýtala sa Evka, keď míňali azda jediný opustený dom na kraji Chocholnej.
Kedysi tam žila jedna stará pani, začala Zuzka. Nikdy k nej nechodili žiadni príbuzní. Keď zomrela, mala sto dva rokov. Sama si kúrila v piecke, do obchodu alebo po vodu chodili susedia. Nechali jej na verande nákup alebo vedro s vodou a na druhý deň tam boli peniaze alebo prázdne vedro. Aj my, dievčatá, sme pomáhali.
Evka sa čudovala: A to vám nikdy nič neukradli? Tie peniaze či jedlo
Kdeže, usmiala sa Zuzka. Ľudia sa jej trochu báli, hovorili, že je bosorka. Jedného dňa si už nikto nevyzdvihol nákup, tak zistili, že zomrela. Aj tak sa báli ísť dnu. Nakoniec ju ale pochovali. Odvtedy ten dom stojí prázdny.
Evka až zašepkala: Naozaj bola čarodejnica?
Kdeže, to len rozprávky, pobavene odvetila Zuzka. Bola to len babička. Nikto presne nevedel, koľko má rokov jedni vraveli dvesto, iní tristo. Usmiala sa. A potom našli záznam v obecnom úrade sto dva rokov.
Evka sa zamyslela a už kráčali medzi útulnými domami, upravené dvory, odhrabaný sneh.
Možno aj preto je ten dom prázdny, všetci sa boja? neprestávala Evka.
Zuzka v diaľke zazrela známu siluetu.
Aha, babka už vyšla pred dom! Veď bež, Evka. Sama tiež zrýchlila krok.
Babka! zakričala Evka a rozbehla sa. Babka Jana už rozpažila ruky, aby chytila vnučku do náručia.
Zuzka vyrástla tu v dedine, a vždy sa sem rada vracala. Tu sa dýchalo inak ľahšie, voľnejšie.
Maminka! pritúlila sa, a Jana jednou rukou hladila Zuzku, druhou Evku.
Cítila som, že prídete. Upiekla som pagáče! Každú sobotu som vyhliadala, kedy už prídete. No, čo tu na mraze stojíme, poďte dnu.
V chalúpke bolo útulne a teplo, šírila sa vôňa peci, čerstvých koláčov a ešte niečoho, čo sa opísalo len ťažko snáď desaťročné vône v drevených hranoloch, na tapetách, na veciach. Všetko mal byť ako vždy, každý kút pripomínal domov. Zuzka sa usmiala, bola šťastná.
Dobré, že ste prišli. Dokedy ostanete? Babka pozorne sledovala dcéru.
Bez Peťa? všimla si chýbajúcu vnuka.
Pracuje. My sme sa už nemohli dočkať, prišli sme samé. Na Silvestra sme plánovali, ale Evka ochorela, potom aj Peťo. V nedeľu odchádzame, v pondelok treba do roboty.
Zuzka zbadala, ako mama Jana zostarla a vyzerá unavenejšia. Otec zomrel pred dvoma rokmi Hoci bol mladší, odišiel prvý. Odvtedy akosi posmutnela.
A život na dedine nie je žiadna malina
Idem vás pohoštiť, určite ste hladné, Jana zbehla do malej kuchyne oddelenej od izby starou pecou a zahučala za riadmi. Evka jej bola v pätách.
Na stôl nanosila dobroty. Zuzka s Evkou by najradšej zjedli všetko naraz, ale keď si dali zo všetkého kúsok, lenivo sa usmievali, Evka už zívala a pritúlila sa k babke.
Unavená si, moja jahôdka. Ako si vyrástla, skoro ma dobehneš. Poď, uložím ťa, odviedla vnučku do kútika, ktorý kedysi patril Zuzke. Len jedna veľká izba, kým treba, predelila sa skriňou alebo závesom.
Nech si pospí, vrátila sa Jana k Zuzke. Tak, povedz, ako žijete? Všetko v poriadku?
Vieš čo, mami, na stanici som stretla Martu zo susednej dediny. A ona ma volala Katka! Hovorím, že som Zuzka, dcéra Jany, a ona si stále mlela svoje. Som ja taká podobná tvojej sestre? Máš jej fotku?
Veď si ju už stokrát videla, uhla pohľadom Jana.
No, ešte chcem pozrieť.
Dobre, len dám poriadok na stole, vzdychla si a vytiahla krabicu od topánok s fotografiami. Väčšina bola čiernobiela, zažltnutá, rohy ohnuté, no občas aj farebné.
Tu si ty maličká. A tu už v piatej triede. Evka je ti veľmi podobná. A tu No, uhadneš, kto je toto?
Ja! zasmiala sa Zuzka. Ale túto fotku ja nemám.
To je tvoja teta, moja mladšia sestra Katka, opravila ju Jana.
Naozaj sme ako cez kopirák
A tu je jej posledná fotka zo stužkovej, podala jej krásny farebný záber svetlovlasé dievča, sotva môžeš odvrátiť oči.
Zuzka dlhšie študovala záber.
Je zvláštne, že na teba nie som taká podobná, pozrela hore.
Vieš čo, Zuzka, asi už je čas Nemôžem tú pravdu so sebou odniesť do hrobu. Jana sa nadýchla.
Katka je tvoja skutočná mama. Prepáč, že som to nikdy nepovedala. Držala som jazyk kvôli tebe.
Po chvíli Jana ticho rozprávala: Moja mama ostala tehotná už neskoro, nechcela to dieťa. Nosila kýble, ťahala zemiaky, do sauny chodila dúfala, že príde potrat, no Katka sa narodila aj tak a bola vždy krásna. Ja som už mala pätnásť a pomáhala babke s Katkou. Mladí po škole vždy chceli ísť do Bratislavy, nik nechcel zostať. Ja som nechcela nechať mamu samú. A na dedine nebolo za koho vydať sa chlapci sa rozpŕchli, ostatní boli vdovci alebo pijani, do toho som ísť nechcela. A tak som ostala sama.
Katka tiež túžila po meste. Po strednej hneď odišla. O dva roky sa však vrátila, aj to nie sama, ale s tebou. Bola si krpatka, bála som sa ťa aj zobrať do náručia. A Katka Ako keby ti odovzdala všetku krásu. Zrazu schudla, bola nervózna, raz mlčala, inokedy sa bláznila a smiala.
O dva dni odišla nechala ťa u nás a pobrala sa do Bratislavy. Za dávkou. Už vtedy brala drogy, to sme sa dozvedeli neskôr. Tam aj umrela, predávkovanie. Ja som tam išla na pohreb, mama už bola chorá.
Mama navrhla, aby sme ťa dali do detského domova, ale ja som nedovolila. Povedala som si, že aj keď som sama, radšej ty budeš so mnou. Nuž, v dedine si nik nič nevšimol, kto áno, mlčal. Katka tu bola ledva dva dni, zahla a zmizla. Ja som vybavila v nemocnici v okresnom meste, aby ťa zapísali na mňa, akoby som ťa porodila ja.
Samozrejme, nie zadarmo. Takto si sa stala mojou dcérou. Ja som ti zmenila meno, Katka ti dala meno Barborka, Barbina! To čo je za meno? Prepis dali Zuzana.
O rok prišiel tvoj otec. Bol vojak; keď Katka otehotnela, nič mu nevravela. Po návrate ju hľadal, kamošky povedali, že Katka mala dieťa a umrela. Po úraze ho vyradili z vojska a on ostal s nami. Mamka ho prijala, veď na dedinu chlapa netreba. Potom sme sa vzali, mali sme sa dobre. On netušil, že tvoja mama brala drogy. Preto som o tom mlčala Je to ťažká pravda, nevedela by som, či by ťa bolelo viac toto, alebo klamstvo.
Ale vieš čo, pravda vždy vypláva. Vyše tridsať rokov som ťa vychovala ako svoju. Ako sa vraví: «Nie tá mama, čo porodí, ale tá, čo vychová.»
Zuzka ostala bez slov. Toľké roky taja niečo také!
Kam ideš? preľakla sa Jana, keď Zuzka vstala a siahla po bundu.
Potrebujem byť sama, povedala a vyšla do mrazu.
Načo som to hovorila vzdychla si Jana, lepšie bolo spať.
Moja mama narkomanka… zomrela na predávkovanie Toto ani v zlom sne nenapadne. Aspoň otec je môj vlastný Alebo nie? Veď kto vie, čo robila Ježiši, veď čo to trepem To bola mama teda Odišla pre dávku a nechala dieťa. Aká to je matka, keď pre dieťa sa nedokáže vzdať toho svinstva?
A na čo to riešim? Veď mne tu nikdy zle nebolo! Mala som mamu. Aj otca. Oni ma vychovali Tá druhá… pre mňa neexistuje.
Nebola to ona, kto ma hojdal, keď som mala horúčku Nebyť mamy, mohla som rásť v detskom domove. Neviem ju volat inak.
Keby som sa toto dozvedela skôr, asi by ma trafilo… Teraz už viem, čo je podstatné. Zuzka sa vrátila do chalupy. Jana presne tam, kde sedela predtým.
Prepáč Ty si moja mama. Ľúbim ťa, zašepkala a objala ju.
Aj ty mne odpusť, že som mlčala.
Čo v tme sedíte? vybehla Evka zo zákutka. Jéj, to je mamina fotka! Aká si bola pekná!
Babka obrázok schovala, pobrala všetky fotky do krabice.
Babka, ja som nestihla pozrieť!
Nemáš čo pozerať. Pozeraj na nás, kým sme tu.
V noci Zuzka nevedela spať. Ani Jana. Prastaré lôžko ticho vŕzgalo zakaždým, keď sa mama obrátila.
Zuzka vstala, prešla k mame.
Nespíš?
Jana odhrnula perinu.
Pod ku mne, pod perinu. Zem je studená.
Zuzka sa schúlila k maminmu boku cítila sa ako v detstve.
Nemôžeš zaspať, čo? šepkala ticho mama.
Už ma to nebolí. Najlepšia mama na svete si ty. A Katka? Tvoja sestra.
Dlho sa ešte zhovárali potichu, kým Zuzka vstala.
Spi. Ty si moja najlepšia mama. A vždy bude.
Upravila jej perinu presne tak, ako jej to robila v detstve, a šla späť do svojej postele; hneď zaspala.
Ráno ich Jana vyprevádzala k autobusu.
Babka, prídeš po nás zas? My čoskoro opäť prídeme!
Zuzka v poslednej chvíli ešte mamu objala a nadýchla sa jej vône.
Bež už, zamrzneš
Autobus už odchádzal, ale Jana stále stála na zastávke a dívala sa za nimi s očami slziacimi od mrazu
Takto v tridsiatich troch rokoch Zuzka zistila, že ju vlastne vychovala mamina staršia sestra, a jej skutočná matka zomrela, keď bola bábätko.
Najprv prišla bolesť, že to všetci tých tridsať rokov tajili. Ale keď si to v hlave usporiadala, pochopila, že či bola jej mama Katka alebo Jana, obidve boli sestry, rodina. A ešte viac si uvedomila rodnejšia mama ako Jana neexistuje.
