Beháš po svete ako srnka
My ešte dokážeme veľké veci, Zuzana, uvidíš hovorila Miroslava, rozohnene mávala rukami, sediac na parapete internátu v Bratislave. Ty pôjdeš do konzultingu, ja do marketingu, a potom bum založíme si vlastnú agentúru. Všetko máme pred sebou!
Zuzana zdvihla hlavu od poznámok a rozosmiala sa, pričom jej dlhý vrkoč zašvihal dozadu.
Miška, máme skúšky o týždeň, a ty už plánuješ impérium.
A čo, už ani snívať sa nemôže? Miroslava skočila z parapetu rovno na starú preležanú posteľ. Myslím vážne, Zuzi. Nie sme ako tie slepačie baby zo skupiny. Sme bystré, určite sa nám podarí presadiť.
Zuzana odložila pero a na pár sekúnd uprene pozrela na kamarátku rozstrapatenú, vo vyblednutom tričku, ale s očami žiariacimi nadšením. A zrazu jej bez výhrad uverila.
Jasné, prebojeme to šepla.
Desať rokov ubehlo ako jeden výdych…
…Zuzana sa prekusávala rokmi ako vlk. Stáž v medzinárodnej firme, potom prebdené noci nad reportami, business angličtina ráno, čínština v sobotu. Fóra, konferencie, nové kontakty. Šplhala hore, odierala si lakte a kolená, ale nezastavila. Tridsaťročná Zuzana nosila kostýmy z talianskej vlny, lietala na rokovania do Tokia a zabudla, kedy naposledy plakala od vyčerpania jednoducho na to nemala čas.
…Miroslava spoznala Viktora v treťom ročníku. Pracoval ako automechanik, vonial benzínom a díval sa na ňu, akoby bola jedinou ženou na svete. V štvrtom ročníku Miška otehotnela, v piatom školu nechala. Marketingové agentúry sa rozplynuli medzi prvými zúbkami dcéry a druhým pôrodom. Jej impériom sa stala trojizbová bytovka na sídlisku, kde šéfovala hrncom, detským výbuchom a stále pokazenej batérii.
Stretávali sa, ale čoraz zriedkavejšie.
Zuzana nosila darčeky z ciest: hodvábnu šatku z Milána, súpravu vysokohorského čaju z Yunnanu. Vytiahla fotky z kabelky, ukazovala chrámy v Kjóte, rozprávala o rokovaniach s japonskými partnermi.
Nič nehovoria naplno, chápeš? Všetko len naznačené, v podtónoch. Tri mesiace som študovala etiketu, aby som sa nestrápnila na prvom stretnutí.
Miroslava len pokrútila čajovým balíčkom a mlčala. Potom si povzdychla.
Máš sa dobre. Mne dnes Marek znova doniesol zo škôlky nejaký vírus, Viktor je stále v práci, peniaze sa míňajú…
Zuzana nevedela čo povedať. Medzi nimi vyrástla stena z rozdielnych životov, rečí, vôní jej parfum za dve stovky eur verzus Miškin detský prášok.
…Na Miroslavine narodeniny Zuzana prišla priamo z letiska. Tmavomodrý kostým, lodičky na podpätku, účes spravený už v business lounge. Zapadla do spoločnosti, smiala sa, rozprávala o novom projekte, vzbudila záujem chlapov a rešpekt žien.
Miroslava sedela v rohu…
Staré šaty, tie isté, čo mala na Viktorovej firemnej párty pred tromi rokmi. Vlasy v jednoduchom cope, lebo ráno nebolo čas ani na fén Marek zase trucoval. Pozorovala Zuzanu, ako žiari v strede miestnosti, každý ju počúva s otvorenými ústami, a vnútri začalo rásť niečo tmavé a horké.
Nešla o závisť.
Bolo to horšie…
Zuzana si šla na kuchyňu po vodu a zastala na prahu. Miroslava stála pri okne s pohárom vína v ruke, hľadela kamsi cez sklo.
Miška, prečo tu stojíš sama? Zuzana prišla bližšie, dotkla sa kamarátky na pleci. Poď medzi hostí, Naďa už nesie tortu.
Miroslava šklbla ramenom, striasla ruku.
Choď. Čakajú tam na teba.
Zuzana zamračila, ale nevzdala to. Naliala si vodu, napila sa a opatrne začala:
Vieš, dávno som sa chcela opýtať… Vidím, že ti chýba práca. U nás je voľné miesto, začiatočnícke, ale s možnosťou rastu. Môžem sa porozprávať s personalistkou, mohla by si ísť na stáž, a potom…
Pohár narazil do pultu, víno sa rozlialo do červenej mláčky.
Stáž? Miroslava sa otočila, Zuzana od jej výrazu ustúpila. Mne? Stáž?
Miška, chcela som ti pomôcť…
Pomôcť?! Miroslava sa rozosmiala, no smiech bol nepríjemný, roztrhnutý. Ty sa počuješ? Veľká Zuzana Zelenková zľutovala sa nad biednou kamarátkou, rozhodla sa jej urobiť láskavosť. Ďakujem za milosrdenstvo!
To chápeš zle, Zuzana sa snažila zachovať pokoj. Vidím, že ti je ťažko, že túžiš po niečom väčšom, ponúkla som možnosť.
Pýtala som ťa o pomoc? Miroslava pristúpila, Zuzana ustúpila. Zmenila si sa, Zuzi. Kedysi normálna a teraz? Pyšná, nadradená. Pozeráš sa na všetkých cez prsty so svojimi Tokami a drahými kostýmami.
To nie je fér.
Fér?! Miroslava začala kričať, spoza rohu niekto nakukol a hneď odišiel A je fér, že všade vystavuješ svoj dokonalý život? Každý deň v instagrame tu som v lietadle, tu na konferencii, tu môj smoothie za päťsto eur! Myslíš, že je to príjemné sa na to pozerať?
Zuzane sa dych zasekol…
Len som sa chcela podeliť o radosť, Miška, to je normálne.
O radosť?! Miroslava si odfrkla. Len sa predvádzaš! Ukazuješ, aká si úspešná, a my nešťastníci. Obyčajná žena v tridsiatke má rodinu, deti, a ty? Beháš po svete ako srnka, bez muža, bez detí. Prázdna.
To slovo zabolelo niekde hlboko.
Pracovala som ledva udržala Zuzana hlas bez chvenia. V noci som makala, kým si pozerala seriály. Učila som sa jazyky, kým ty si varila boršč. Bol to môj výber, mám naň právo.
Ale no, po hlavách si šla, to je celé. Myslíš, že neviem, ako si vyštvala Marienku v robote? Egoistka! Celý život len na seba myslíš!
Zuzana mlčala, dívala sa na bývalú kamarátku. Trhavé pery, červené škvrny na lícach, tá stará žlč, čo sa v nej roky kumulovala a konečne prerazila von.
A zrazu jej všetko došlo. Odpornú pravdu.
Ty mňa nenávidíš, Miška, povedala Zuzana ticho. Nenávidíš sa samu za to, že si sa bála riskovať. Za to, že si to vzdala. A je pre teba jednoduchšie myslieť si, že ja som zlá, než si priznať, že si len ustúpila.
Miroslava zbledla.
Choď preč!
Už idem Zuzana položila pohár na stôl a zamierila k dverám. Maj sa, Miška. A veľa šťastia s tvojím útulným životom.
Zuzana vzala kabelku a otvorila vchodové dvere. Studený dážď udrel do tváre, ale ani sa nepomrčila, vykročila rovno do šedej opony.
Opätky klopali po mokrom chodníku. Drahý kostým vlhol, lepil sa na chrbát, riasenka určite už stekala po lícach, ale na tom nezáležalo. Zuzana šla na metro a s každým krokom jej bolo ľahšie.
Čakala bolesť. Čakala, že ju zatlačí smútok za pätnásť rokov priateľstva, za dievča s horiacimi očami na parapete, za spoločné sny a plány. Ale prišlo len uľahčenie, tupé a trochu hanblivé.
Ich priateľstvo neumrelo dnes. Haslo pomaly, rok za rokom, rozhovor za rozhovorom. Vždy, keď Zuzana zdieľala radosť a dostala len stisnuté pery. Vždy, keď rozprávala o plánoch a Miroslava obracala oči. Vždy, keď sa snažila kamarátku vytiahnuť z bahna a tá ju ťahala naspäť.
Zuzana zišla do metra a sadla si na prázdnu lavičku, nedbala na mokré šmuhy od šiat. Vytiahla z tašky zrkadielko, pozrela doň roztečená riasenka, rozstrapatené vlasy, červené oči. Usmiala sa a odložila zrkadlo späť.
Zajtra vstane o šiestej, upraví si vlasy, oblečie iný kostým a pôjde do práce. Lebo život sa nekončí kvôli cudzej žlči…
O mesiac neskôr Zuzanu zavolal generálny riaditeľ. Vošla do kancelárie pripravená na čokoľvek nový projekt, kritiku či ďalší maratón rokovaní. Ale Peter Kováč jej len podal šanón s dokumentami a Zuzana si prečítala prvú stranu.
Menovanie na pozíciu regionálneho riaditeľa pre Áziu.
Ročný kontrakt v Singapure.
Zaslúžila si si to, Zuzana Zelenková riaditeľ sa oprel v kresle. Rada jednohlasne podporila tvoju nomináciu. Odlet za tri týždne, stihneš sa pripraviť?
Zuzana zdvihla pohľad od papierov a prikývla.
Stihnem.
Vyšla z kancelárie, šanón si pritlačila k hrudi a nechala sa chvíľu stáť v prázdnej chodbe. Vonku sa zapadalo novembrové slnko, kreslilo oblohu pruhmi zlata a krvi. Tam na sídlisku práve Miroslava isto varila večeru a sťažovala sa Viktorovi na nespravodlivosť sveta.
A Zuzana balila kufre do Singapuru.
A nikdy, ani raz za celý život, neľutovala svoj výber. Ako sa u nás hovorí každý je strojcom svojho šťastia.
Skáčeš po svete ako veselá slovenská koza
