Vierka Štefanová kráčala cez ulice Bratislavy a po lícach jej tiekli slzy, ktoré sa miešali s dažďovými kvapkami. Len si pomysli: Aspoň ten dážď prší! Kto by si všimol, že plačem? Prichádzali jej na myseľ ďalšie myšlienky: Sama som si na vine! Vošla som tam ako nechcený hosť, v nesprávny čas.
Kráčala a ronila slzy, občas sa dokonca pousmiala pri spomienke na ten starý vtip, kde zať hovorí svokre: No čo, mama, ani čaj si nedáte? No veď teraz sa ocitla presne v tej úlohe tej svokry.
Slzila, smiala sa a potom znova plakala. Keď po návrate domov zo seba vyzliekla premočené oblečenie, schúlila sa pod deku a tentokrát sa rozplakala naplno, už ani necítila hanbu. Nik tam predsa nebol, len jej zlatá rybka v guľatom akváriu! Nikto!
Vierka bola vždy zaujímavá žena, o mužov núdzu nemala. Ale s otcom jej syna Mareka sa jej šťastie obrátilo chrbtom. Ten mal totiž pohárik radšej než rodinu. Najprv to bolo ešte znesiteľné: vypil si, zaľahol spať. Lenže časom začal Vierku nezdravo žiarliť, žiarlil úplne na hocikoho! Na pána, čo sa jej opýtal na cestu, predavača v mäsiarstve, dedka s paličkou, suseda z vedľajších dverí.
Raz sa stalo, že sa Vierka usmiala na suseda, len čo sa pozdravili. To bolo všetko jej muž vtedy úplne stratil nervy. Zdĺhavo ju bil, drsne a cielene, priamo pred Marekom. Malý potom všetko vylíčil starým rodičom. Vierkina mama si len povzdychla so slzami v očiach: Pre toto som ju vychovala? Aby ju nejaký ožran mlátil? Otec bez slova vstal, šiel za zaťom a vyhodil ho zo štvrtého poschodia von za dvere. Zať si pri páde dokonca zlomil ruku. Otec potom ešte raz pohrozil päsťou: Ešte raz sa pri mojej Vierke ukážeš, zabijem ťa, aj za cenu basy! Moju dcéru trápiť nebudeš!
Manžel Vierky sa už nikdy viac neobjavil. Vierka sa už nevdala. Veď mala Mareka, syna; musí ho poriadne vychovať nikdy nevieš, akého muža si privedieš domov…
Nebyť skúseností s Marekovým otcom, možno by sa na ďalších chlapov pozrela inak. Cítila strach pustiť si niekoho bližšie. Ale jednu vec v živote mala peňazí jej nikdy veľa nechýbalo. Bola to výborná kuchárka, pracovala ako technológ v malej reštaurácii, mala stabilný príjem. Pomaly šetrila do obálky na vlastný byt. Keď sa jej suma nazbierala, Marek sa zamiloval a chcel sa ženiť. Jeho vyvolená milá slovenská dievčina so zvučným menom Božidara.
A tak zostala Vierka v panelákovom byte sama, no mladým dala čo mohla spravila im svadbu a dvojizbový byt, veď pre rodinu je to dôležitejšie! Teraz im dokonca šetrí na novšie auto. Koľko ešte budú jazdiť na starej Škode Favorit…
Nebola z tých mám, čo by sa vopchali deťom do života. Dnes by k nim ani nešla, nebyť toho, že ju zastihol lejak presne, kým bola nablízku. Nemala ani dáždnik, a pri tom lejaku by jej aj tak nepomohol. Tak teda zamierila k mladým, že trochu posedí, vypije s Božidarou čaj, prehodia pár slov, vybavia klebety.
Božidara však otvorila dvere, ostala zaskočená a cez posteľ ani neponúkla prejsť. Len v chodbe chladne poznamenala: Vierka, čo si chcela?
Vierka sa cítila trápne, zmiatla sa a skúsila: Vieš vonku leje
Dážď skončil, bývaš blízko, dojdeš domov, prerušila ju nevesta a ani sa neunúvala pozrieť jej do očí.
Áno, áno, šepkala Vierka, vyšla znova do upršaných ulíc a plakala, koľko vládala.
Večer, keď už bola doma, smútok sa v nej vlnil. Nakoniec zaspala. A v snoch zažila niečo zvláštne jej rybka v akváriu zrazu prerástla do obrovských rozmerov a pohybovala perami, akoby vravela. Vierka rozumela: Čo zas reveš? Ani čaj ti neponúkli! A ty stále šetríš peniaze na niečo pre nich? Máš celý život pred sebou! Uži si ho! Koho zaujíma ich nové auto? Aj tak si to nezaslúžia! Sprav niečo pre seba choď k moru, uži si trochu!
Vierka sa prebudila do tmy, rybka v akváriu plávala a otvárala ústa, no jej hlas už nerozumela. No pochopila všetko podstatné: Nedá sa donekonečna obetovať sebeckým a nevďačným ľuďom. Stačí!
Zobrala úspory na auto a kúpila si zájazd do Chorvátska. More, slnko, oddych. Vrátila sa opálená, krásna, plná nových síl. Syn s nevestou nemali o ničom ani poňatia ozývali sa, len keď chceli niečo požičať, raz peniaze, inokedy postrážiť vnuka.
A odrazu sa na Vierkin život usmialo šťastie. Prestať sa vyhýbať mužom, otvorila sa novým zážitkom. Zblížila sa s Petrom, riaditeľom tej ich malej reštaurácie. Už dávno pre ňu mal slabosť, no vedel, že všetko mala doteraz na prvom mieste len rodinu. Teraz sa veci zmenili. Chodili spolu do práce aj z práce, začali žiť nový život.
Pred pár dňami sa ukázala Božidara.
Prečo už k nám nezájdeš, Vierka? Ani nezavoláš? Marek už jeden typ auta má vyhľadnutý!
Vierka iba stoicky prekrížila ruky, zadívala sa na ňu:
Božidara, niečo si chcela?
Vtom vyšiel z izby usmiaty Peter: Tonka, dáme si čaj?
Jasné! usmiala sa naňho Vierka.
Pozvi aj hosťa! navrhol Peter.
Božidara už odchádza. A ona čaj nepije, že? Božidara?
Vieš si predstaviť, zabuchla za ňou dvere, usmiala sa na rybku a žmurkla na ňu:
Tak sa veci obracajú!Ten deň, keď Božidara odišla tak rýchlo, že jej na chodbe ešte zasyčali nervózne podpätky, Vierka sa zatvorila v kuchyni a uvarila ten najlepší čaj v živote. Peter podišiel k nej, objal ju a riekol: Vieš, taká nezávislosť ti pristane. Len sa usmievaj, aj keď prší. Vierka sa konečne smiala zo srdca. Jej rybka v akváriu zabublala tajomné bublinky, akoby tlieskala jej odvahu.
Večer sedela na balkóne s pohárom vína. Nad strechami rozžiarené hviezdy preblikávali ako malé lampáše. V hlave jej doznievali útržky slov: Čo si tu pre iných, ak si nie si pre seba?
Vtom jej zazvonil telefón Marek písal správu: Ahoj mama, len tak myslíme na teba. Vierka sa usmiala. Nebola zatrpknutá. Vedela, že už nikdy nepríde s prosbou iba preto, že ju niekto potrebuje. Príde odo dnes iba vtedy, keď aj ona bude chcieť. Dokonalý pokoj jej naplnil dušu. Vedela, že domov už nebude tam, kde ju čaká len požiadavka.
A keď ráno zaspievali vtáky, Vierka otvorila okno a pustila do bytu slnečný lúč. Urobila si plán na výlet, usilovala sa premýšľať len o sebe. Život predsa neskončil. Práve začal. A keď Peter kývol z chodby, že víkend bude len ich, Vierka sa mu len ticho usmiala, chytila ho za ruku a nechala staré smútky navždy za sebou.
A rybka v akváriu sa spokojne vznášala, zdalo sa, že cez sklo žmurkla tiež.
