Hosťov bolo doma stále veľa – fľaše na stole, jedla nikde, iba ohorky a prázdna konzerva od rybičiek…

Vieš, u nás doma vždy bývali návštevy. Sme mali skoro stále niekoho na návšteve.
Všetci len pijú a pijú, všade samé fľaše, ale jesť sa tu fakt nemá čo. Ani kúsok chleba nikde na stole len ohorky z cigariet a prázdna konzerva od tresky, obzeral som si stôl, ale nič použiteľné som nenašiel.
Nevadí, mama, ja idem von, povedal som a začal som si ťahať tie moje roztrhané topánky na nohy.
Stále som dúfal, že ma mama predsa len zastaví, že povie niečo milé ako:
Kam ideš, synku, bez jedla? A ešte je aj zima, sadni si, navarím ti krupicovú kašu, hostí pošlem preč a umyjem podlahu.
Vždy som čakal od nej nejaké láskavé slovo, ale ona také hovoriť nevedela. Jej slová vždy pichali ako žihľava, až som sa len schúlil a chcel zmiznúť.
Tentoraz som bol rozhodnutý, že už odchádzam navždy. Mal som šesť rokov a vtedy som sa cítil byť už dosť veľký. Najprv som sa rozhodol, že si zarobím na žemľu, možno aj dve strašne mi škvŕkalo v bruchu.
Ako na to zarobiť som netušil, ale keď som prechádzal okolo novinových stánkov, zbadal som prázdnu fľašu vo snehu. Dal som si ju do vrecka. Čoskoro som našiel ešte vyhodenú igelitku a pol dňa som zbieral po meste fľaše.
Nazbieral som ich dosť a už mi veselo cinkali v taške. V hlave sa mi mihali predstavy, ako si kúpim voňavú žemľu s makom alebo s hrozienkami, možno aj s polevou. Ale potom som si povedal, že na polevu asi nemám dosť fliaš a tak som sa rozhodol zháňať ešte chvíľu.
Zamieril som bližšie k stanici, kde chlapi čakajúci na vlak popíjajú pivo. Položil som si ťažkú tašku vedľa stánku, a hneď som utiekol po čerstvo odhodenú fľašu. Lenže, kým som sa vrátil, prišiel nejaký špinavý, zamračený chlap. Zobral mi fľaše, pozrel na mňa tak nepríjemne, že som radšej cúvol a pobral sa preč.
O voňavej žemli som mohol len snívať, plány sa rozplynuli ako para nad hrncom.
Zbírať fľaše je vlastne tiež poriadna makačka, pomyslel som si a kráčal som ďalej po zasnežených bratislavských chodníkoch.
Sneh bol ťažký a lepil sa na nohy, nohy som mal mokré a úplne uzimené. Vonku už bola tma ako v rohu, ani neviem ako som sa zatúlal do cudzieho vchodu a zložil som sa na schodoch pri teplom radiátore, kde som zaspal.
Keď som sa zobudil, nevedel som, či ešte stále snívam, lebo bolo príjemne teplo, ticho a dokonca vo vzduchu rozvoniavalo niečo fakt dobré na jedenie.
Do miestnosti vošla žena s krásnym úsmevom.
No čo, chlapček, zohrial si sa? Vyspatý? Poď, dáme si raňajky. Idem v noci domov a ty mi tu spíš pri vchode ako také šteniatko. Vzala som ťa so sebou.
To je teraz tento dom môj? spýtal som sa neveriacky.
Ak nemáš svoj, môže byť, povedala žena.
A odvtedy to bolo ako v rozprávke. Tá teta sa o mňa postarala, dala mi nové ponožky, kúpila mi oblečenie i topánky, varila a starala sa o mňa.
Postupne som jej porozprával všetko o mamine a našom živote.
Tá dobrá pani mala meno ako princezná Oľga. Pre mňa to bola úplne zázračná Oľga, nikdy som také meno predtým nepočul, a mal som pocit, že len skutočná víla by sa mohla volať tak krásne.
Chcel by si, keby som bola tvoja mama? opýtala sa raz a objala ma tak silno, ako len vedia poriadne mamy.
A jasné, že som chcel lenže rozprávkový život sa skončil rýchlejšie, ako začal. O týždeň si pre mňa prišla mama.
Bola už takmer triezva a strašne kričala na pani Oľgu: Ešte ma nezbavili práv, stále mám právo na svojho syna!
Keď ma odvádzala domov, snežilo a mňa pichlo pri srdci, že v tom dome pri stanici, kde býva dobrá teta, zostávam všetok pokoj, teplo aj vôňa domova.
Doma to bolo stále rovnako zlé. Mama zase pila a ja som stále viac utekal prespával som na stanici, zbieral som fľaše, kupoval si rožky. S novými ľuďmi som sa nebavil, od nikoho som nič nechcel.
Nakoniec mamu naozaj zbavili rodičovských práv a mňa dali do detského domova.
Najviac ma bolelo, že som si už nemohol spomenúť, kde je ten dom biely ako perina, kde býva dobrá Oľga.
Prešli tri roky.
Býval som v detskom domove, stále tichý, uzavretý. Najradšej som sa skrýval v kútiku a kreslil jednu a tú istú vec biely dom, z neba padajú snehové vločky.
Raz k nám prišla novinárka. Vychovávateľka ju zoznamovala so všetkými deťmi, prišli aj ku mne.
Adam je dobrý, zaujímavý chlapec, ale stále sa nevie zaradiť medzi ostatných. Je tu už tri roky, stále sa uzatvára do seba. Snažíme sa mu nájsť rodinu, hovorí o mne.
Ahoj, ja som Oľga, povedala novinárka.
Ja som sa skoro rozžiaril ožil som a začal jej rozprávať, ako veľmi mi v živote pomohla jedna dobrá teta menom Oľga. Akoby mi každým slovom srdce rozmŕzalo, až som sa rozkecal úplne. Vychovávateľka len nechápavo krútila hlavou.
To meno Oľga bolo ako kľúčik k mojej duši.
Novinárka Oľga sa rozplakala, keď počúvala môj príbeh, a sľúbila, že o mne napíše do Bratislavského večerníka že možno tá pani si článok prečíta a príde si po mňa.
A fakt splnila, čo sľúbila.
Pani Oľga síce noviny neodoberala, ale na narodeniny jej kolegyne darovali kvet s novinovým papierom namiesto baliaceho. Doma rozbaľovala kvety a zrazu jej padol zrak na titulek článku: Dobrú ženu Oľgu hľadá chlapec Adam. Ozvite sa!
Prečítala článok, hneď vedela, že ide o mňa.
Ja som ju spoznal okamžite. Skočil som jej do náručia, plakali sme všetci ja, Oľga, aj vychovávatelia.
Tak strašne som ťa čakal, povedal som jej.
Ledva ju presvedčili, aby šla domov, hoci ma nemohla vziať hneď. Proces osvojenia chvíľu trvá, ale každý deň ma chodila navštevovať.
P. S.
A potom už bolo dobre! Dnes mám dvadsaťšesť, vyštudoval som Slovenskú technickú univerzitu, chystám sa ženiť s Katkou, mám kopec kamarátov a Oľgu, ktorú z celého srdca považujem za svoju mamu. Vďačím jej za všetko.
A keď som už bol dospelý, priznala mi, že ju muž opustil, lebo nemohla mať deti a cítila sa veľmi sama, nepotrebná. A práve vtedy ma našla na schodoch a zahriala si ma pri srdci.
Potom, keď ma musela vrátiť, mala pocit, že to osud nechcel
A bola šťastná, keď ma opäť našla v detskom domove.
Neskôr som sa pokúšal vypátrať, čo je s mojou vlastnou mamou. Zistil som len toľko, že byt sme si prenajímali v Petržalke a mama zmizla pred rokmi s nejakým chlapom z väzenia, nik už o nej nič nevie. A ja už tiež nehľadám. Prečo by aj?