Vieš čo, ten môj poobedný šlofík mi fakt nepriniesol úľavu, iba taký lepkavý nepokoj a suchosť v ústach. Zobudila som sa s úplne zvláštnym pocitom prázdnoty v nohách, ako keby mi niekto vytiahol z postele termofor. Bežne tam, pri mojich nohách, spával môj Zlatý retríver Fero. Jeho pokojné, hlboké dychanie mi nahradilo hocaké kvapky na spanie.
Teraz bolo všetko prázdne, plachta studená, až mi z toho naskočila husia koža. Sadla som si, spustila nohy na parkety, a po tele sa mi rozbehol mráz zo starého prievaniska, čo len ticho blúdil bytom. Všade ticho, až zvonilo v ušiach žiadne klopkanie pazúrikov o parkety, žiadne vzdychnutie, žiadne škrabanie, nič.
Fero? zavolala som nesmelo a môj hlas znel cudzí, roztrasený.
Neprišiel. Byt sa v tej chvíli zdal obrovský a nepriateľský, všetok domáci teplo akoby niekam vyfúklo. Prešla som chodbou, prstami som si šúchala po stenách, veď som ledva držala rovnováhu. Srdce mi tĺklo nepravidelne, takmer som ho cítila v hrdle.
A v kuchyni, elegantne preložená noha cez nohu, sedela Erika. Moja nevesta, dvadsaťšesťročná, ako zo žurnálu hladká pokožka, účes ako zo salónu, pohľad drsný, bez známky citu. Upíjala z pohára akúsi zelenú kašu, ďalší ten jej “trendový” smoothie, a ťukala do telefónu. Smiala sa na displej, akoby práve vyhrala jackpot.
Erika, kde je pes? oprela som sa plecom o zárubňu, musela som skrývať, že mi drkotajú kolená.
Lenoška na mňa pozrela cez pohár s pohľadom chladného kameňa. Opatrne si oblízla zelenú smuhu z vrchnej pery.
Joj, teta Zuzana, už ste hore? zaliala reč cez sladkú zdvorilosť. No, Ferko… viete… začal vreskať a trepať sa, celý nedočkavý, hádzal sa na dvere, škrabal. Myslela som, že ho hádam bolí brucho. Chcela som s ním vyjsť von, už som brala vodítko, ale on šľah, prefrčal okolo, skoro ma prevrátil. Fero, stoj!, kričím, nič. Utekal. Asi ho to von prilákalo, veď jar je, samé vône. Vraj, ak pes sám odíde z domu, už sa nevráti vraj ide zomrieť, aby netrápil svojich.
Vo mne sa niečo otočilo, ako zhrdzavený, zubatý kľúč.
Jaká jar, Erika? Veď máme november, povedala som potichu, prsty mi studeli. A on je už päť rokov kastrovaný. Má strach z výťahu a vonku sa odo mňa nepohne.
Pokrčila plecami s takou ľahostajnosťou, že mi bolo zle. Bola jej to jedno, úplne priezračne jedno.
Nuž, aj zvieratám už lezie na nervy ten betónový panelák. Chcel si trošku voľnosti, lesa, priestoru… veď čo, zviera.
Pohľad mi padol na kľúče od auta odhodené na stole, na ktorých visel biely plyšový zajačik. Neboli tam, kde mali byť, v predsieni, ale tu, v kuchyni. Ona ho nevypustila len von.
Vyviezla môjho psíka do lesa, kým som spala, zneužila, že som slabá.
Bez slova som sa otočila do predsiene, vnútri sa mi začal dvíhať nekompromisný chlad. Peši ho už nenájdem, ak ho ozaj zaniesla ďaleko. Ale pozerať sa na jej víťazný výraz to nedokážem. Vyčistila byt od “zavadzajúcich”.
Nasledujúce štyri hodiny boli dusivá nočná mora. Prešla som celé sídlisko, nazrela pod každé auto, volala som až mi hlas vyrýval krk. Obvolala som pol dediny, telefón mi vypadával trasúcimi sa rukami z rúk. Napísala som do domového chatu, priložila Ferovu fotku, s jazýčkom až po zem: “Stratil sa nám psík, dobrý, dôverčivý, ide ku každému…”
Nikto ho nevidel.
Vrátila som sa domov, kvapky na srdce mi len zhoršili nevoľnosť. Byt, ktorý nám kúpil syn Maťo, sa zmenil na bojisko, na ktorom som prehrala bez jediného slova. Erika kráčala okolo mňa, ako okolo starého, nepotrebného nábytku.
Uprostred chodby stál obrovský, ružový kufor naširoko otvorený. Erika si do neho starostlivo tlačila plavky, krémy, šatôčky…
Netýrajte sa s tým tak, mamka, hodila mi cez plece s kôpkou vecí v náručí. No vážne, veď čo vám chýba po takom starom psovi? Od neho máte chlpy všade, smrad, sliny… Fúj. Zaobstaráte si rybičku, tú počuť nie je a von s ňou v daždi netreba. Maťo mi zaplatil ultraluxus, potrebujem hlavne pohodu, nie žiaden žiaľ po psovi.
Vie o tom Maťo? spýtala som sa mdlo.
Že pes “ušiel”? Veď ešte nie. Načo mu kaziť pracovnú cestu? Príde, povieme, alebo vysvetlíte sami: vek, zabudla som zavrieť dvere, stáva sa.
Pričom už mala pripravený príbeh, kde vinnou som ja. A môj Maťo, môj dobrý, mäkký Maťko, by uveril veď Erika vie krásne plakať, pre krásu výkladnú tvár bez sopľavého nosa. Ja by som len ticho dusila slzy, aby som nevyzerala ako senilná babka.
Sadla som si v tme do kresla, v rukách ohrýzanú gumenú loptičku posledná spomienka na čas, keď bol Fero doma, šťastný. Za oknom sa plazil fialkastý, studený súmrak. Vietor kýval konárom orgovánu, drásal sklo, že až boleli zuby.
Zrazu ten zvuk zmenil tón. Nebolo to sklo, ani konár. Skôr tiché, opatrné škrabnutie na vchodové dvere. A slabé, takmer neslyšné zakňučanie.
Vyskočila som. Ani neviem, ako som sa dostala k dverám, ako som s trasúcimi sa prstami točila kľúčom. Rozleteli sa kovové dvere…
Na špinavom rohožku ležal Ferko šedý, trasúci sa klbko. Voňal zeminou, benzínom, prachom a čistým strachom.
Fero! vydýchla som a spadla k nemu na kolená.
So všetkou silou sa pokúsil zdvihnúť hlavu. Srsť zlepená, plná bodliakov a vetvičiek, celým telom sa chvel. Pravú prednú labku držal vo vzduchu a v papuľke zvieral niečo červenú tvrdú knižočku.
Živý, moja láska Vrátil si sa, hladila som ho po mokrej hlave, akoby nikdy neexistovali Erikine reči o špine. Len život, ktorý ku mne prišiel späť. Daj mi, no poď Čo to máš?
Ťažko odovzdal ten červený doklad, pustil ho na dlaň.
Prebehla som obal rukávom župana. Zlatý dvojkríž sa zablysol v svetle lampy na chodbe. Cestovný pas.
Otvorila som knižočku. Z fotky sa na mňa dívala Erika dokonalý účes, nadradený pohľad. Ako zakladač medzi stránkami trčal palubný lístok. Biznis trieda. Let o šesté ráno.
V sekunde sa mi všetko spojilo. Ona ho vyviezla kdesi za Bratislavu, do lesa. Ťahala ho z auta, on nechcel ísť. Kabelka jej spadla do blata, pas vypadol, ona v nervoch naštartovala a odišla bez neho.
A Fero Fero nielenže dobehol domov, ale našiel jej pas. To, čo vonia domovom, ľuďmi. Priniesol ho späť.
Prešiel desiatky kilometrov po troch nohách, len aby vrátil, čo ona počas zrady stratila.
Čo tam zas trieskaš? zaznel otrávený hlas. Teta Zuzana, už zasa robíš prievan? Veď tu ťahá!
Erika sa priplazila do chodby v hodvábnom župane, masku na tvári. Uvidela Fera a zmeravela. Tá jej biela látková maska mi v tej chvíli pripadala ako jej skutočná tvár prázdna, mrazivá, strnulá.
T-ty? šok, prechádzajúci až do piskľavého kriku. Ja ťa predsa odtiahla za Senec! Do lesa! To nie je možné!
Fero na jej hlas prvý raz v živote na človeka zavrčal. Priľahol sa ku mne, chránil, alebo sa chcel chrániť.
Ja som sa postavila, oprela o stenu, rozbolené kolená aj chrbát som prestala cítiť. Rozlievala sa vo mne pokojná, ľadová istota.
Takže utiekol, hovoríš? držala som pas medzi prstami len za roh, ako špinavú handru. Volanie prírody, vraj? Za Senec si ho dovliekla?
Erika len civela, oči rozšírené. Spatřila svoj pas.
Daj mi! už revala a vrhla sa poň. To je moje! Odkiaľ ho máš? Daj sem!
Ustúpila som za seba ruku. Fero štekol suché, varovné zabrechanie. Erika odskočila.
Mne letí lietadlo! Maťo dal veľké peniaze za dovolenku! Vráť mi pas, hneď!
Možno by si najprv mala vyriešiť Ferovu labku, povedala som tým hlasom, ako keď karháš neposlušné decko. Má bolesti, treba zverolekára, vyšetrenie, výkony dnes stoja, vieš, Erika, veľmi veľa.
Zaplatím! začala rozstrapatená prehľadávať župan. Koľko chcete? Dvesto eur? Päťsto? Vezmi a zmizni, len mi vráť doklady!
Nie, Erikuška. Pokrútila som hlavou. Nejde o peniaze. Tu ide o princíp. Vyhodila si živé stvorenie v lese, člena rodiny.
To je len pes! jačala. Klbká chlpov! Ja mám dovolenku, nervy už nemôžem!
Ty nemáš nervy. Ty máš miesto duše kalkulačku.
Otvorila som pas. Strany boli zmáčané, zlepené od psích slín.
Joj, pozeraj dokument poškodený. Zubami a slinami, dvadsať kilometrov v papuli. Pohraničníci to neocenia, Erika.
Vysuším! Vyžehlím! Daj sem!
Ale viete čo? pristúpila som k otvorenému kuchynskému oknu. Bývame na prízemí. Pod oknom húština starých šípových a malinových krov. Zarastené roky. Vonku čierna tma, vietor sa opieral do konárov.
Ty si vyhodila môjho priateľa. Ja tvoj pas.
Nie! V žiadnom prípade! hodila sa cezo mňa.
Švihla som rukou so všetkým pokojom. Aport, Erika!
Červená knižočka letela oblúkom a zmizla v pichľavom brlohu pod oknom. Škus, zašumelo. Pas dopadol medzi trne.
Hľadaj! povedala som chladno. Možno do rána nájdeš.
Erika vyrazila k oknu, celá vonku, zúrivo pátrala v tme. Potom s penou na perách vyletela cez dvere von iba v župane, v papučoch. O chvíľu tresli vchodové dvere.
Ja som okno pokojne zavrela. Fero nesmie ležať na prievane, je zmrznutý do kostí.
Fero sa položil na koberec v obývačke, fučal a lízal si labku. Prisadla som si k nemu rovno na dlážku, doniesla lekárničku. Už som sa netriasla. V hlave som mala jasno ako už dávno nie.
No poď, hrdina, zašepkala som s láskou a rozsvietila lampu. Prezrela som vankúšiky nezdalo sa, že je to zlomené, trochu krv, ale labka opuchnutá. Rozhrabala som zlepenú srsť medzi prstami trčala tam bodliaka, riadna, suchá ostnatka, zarazená hlboko. Každý jeho krok musel bolieť.
Vydrž chvíľočku, hneď to bude lepšie, vzala som pinzetu.
Fero trhol labkou, ale nenechal sa dôveroval mi celkom. Jedno ťuknutie a krvavý pichliač bol vonku. Ranu som dobre vydezinfikovala, obviazala labku. Fero si vzdychol, zvalil hlavu do môjho lona.
Bol doma.
Z ulice, aj cez plastové okná bolo počuť hysterický rev “Kde je?! Skap ten šíp!”
Erika sa tam štverala v tme, driapala ruky, tvár, župan na šípkoch a nadávala. Musela znášať zaslúženú spravodlivosť. Bola to predohra k jej novej, osamelej stránke života.
Klúč ticho klikol v zámke. Nesľakla som sa Erika kľúče nemala.
Vošiel Maťo môj syn. Unavený, neoholený, cez plece cestovnú tašku. Prišiel o deň skôr, prekvapiť nás.
Zostal stáť na prahu, videl špinavého, zodratého psa, lekárničku na zemi, krvavú bodliaku na servítke, mňa na dlážke.
Mama? zamračil sa. Prečo sa Erika štverá pod oknami s baterkou a vykrikuje? Volal som na ňu, ani sa neotočila.
Usmiala som sa pokojne. Ako sa usmievajú ľudia, čo prežili búrku.
Ona, synu, trénuje na “Survivor”. Výcvik divočiny.
Maťo si vyzul topánky, prešiel za Fera, ktorý lenivo zašuchotal chvostom. Pozrel na mňa, na obviazanú labku, na kolená.
Vyviezla ho, že? ticho sa opýtal.
Nie “stratil sa”, nie “ušiel”. Vedel hneď. Všetko videl už dávno pohľady, ľahostajnosť, malé podrazy. Len dúfal, že časom sa to spraví. Dnes mu to však udrelo do tváre.
Vyviezla. Za Senec. Kým som spala. Tvrdila, že utiekol za “svojimi”. Ale Fero sa vrátil.
Maťo šiel k oknu. Pozrel dole, kde v tme šmátralo svetielko Erikinho mobilu.
A pas? opýtal sa potichu. Ona vrieska, že stratila pas.
Fero našiel pas, tam, kde ho vysadila. Doniesol domov. Trošku ho poškodil. Potom som ho nechtiac vyhodila z okna. Vietor prievan…
Maťo mlčal. Videla som, ako sa mu pohýbali sánky. Mal Eriku rád. Ale Fero bol jeho pes, už desať rokov našou rodinou. Zradu nevinnej duše neodpustil. To bola tá čiara.
Jasné, zložil sako, precízne ho zavesil na stoličku. Pohyby unavené, ale isté. Tak do Turecka neletí.
Neletí, prikývla som a nasypala Ferovi plnú misku granúl. Klopkanie granúl bol najupokojujúcejší zvuk sveta. Dokument vybavený. Neplatný.
Maťo si sadol na zem, hlavu zaboril Ferovi do špinavej srsti. Pes mu vďačne olízal ucho.
to je v poriadku, ozval sa Maťo tlmene. Ja poletím. S tebou. A Fero pôjde s nami. Nájdeme hotel, kde môže pes. Potrebuje sa dať dokopy po takom výlete. A ty tiež.
Z vonka zaznel víťazný, potom zúfalý vrešť. Skoro až sa zadunelo v skle.
Našla som! Čo si s tým urobila?!
Erika našla pas. A podľa zvuku si všimla, že presne tam, kde predtým ukazoval Maťo, zub Fera prebil dokument naprieč dôkladne, fatálne. Stránka s vízom pripomínala čipkovaný obrúsok.
Maťo vstal, prešiel ku kanvici.
Dá si mama čaj? Mätový, silný?
Dám, synku. Dám.
Byt sa zrazu zohrial. Ticho a chlad zmizli, nahradili ich bublanie kanvice a spokojené chrúmanie psa. Boli sme doma. Sme rodina.
A Erika? Erika zostala tam, kde teraz patrí. V noci, sama, so svojou jedovatosťou, škrabancami a dierou v pase, ktorá ju už nikam nepustí.
O týždeň sme naozaj odleteli. Do malého domčeka pri mori, kde majitelia zbožňovali retríverov.
Fero ešte pár dní kríval, ale more a slnko spravili zázrak. Erika? Vrátila sa k svojej mame. Vraj dlho liečila nervy a rezné rany od šípia, ale šrámy tie zostávajú nielen na koži.
