Biele kabát
Volám sa Milica a svoj prvý zápis do tohto denníka píšem po rokoch, čo som strávila v detskom domove v Prešove. Bola som tam od piatich rokov. Vlastne si už naozaj nespomínam, prečo som skončila práve tam viem len, že jedného rána babka už nevstala z postele a mama sa domov nikdy viac nevrátila. Potom prišli cudzie ruky, biele steny, typická vôňa kapustnice a varených zemiakov, čo sa mi vryla do nosa natrvalo. Najprv som v noci vždy ticho plakala, no časom ma to prešlo. Začala som len ticho žiť a učiť sa, akoby som verila, že ak budem snaživá, dočkám sa raz niečoho naozajstného.
Zo všetkých miestností v detskom domove som najviac milovala telocvičňu. Bola veľká, podlaha vŕzgala, okná pod stropom boli stále zaprášené, ale napriek tomu ma priťahovala ako magnet. Po malej izbe číslo osem so štyrmi posteľami, kde som prežila väčšinu detstva, mi pripomínala rozprávkový palác. Keď sa oranžová lopta rozbehla po drevenej podlahe a odrážala rytmický zvuk, všetky trápenia akoby na chvíľu prestali existovať. A keď som náhodou trafila kôš a lopta dopadla presne tam, kam som chcela, pocítila som skoro šťastie. Prečo len skoro? Lebo skutočné šťastie je podľa všetkých detí až v rodine každý z nás si nechával v srdci malý kútik za závesom pre ten skvelý deň, keď sa to všetko splní.
Bola som rýchla, vysoko som skákala a lopta ma poslúchala. Naša vychovávateľka, pani Katarína Hudecová, mi raz povedala: Milica, máš poriadny športový talent. Skúsim zavolať známemu trénerovi, či by si mohla chodiť do skutočného basketbalového klubu.
A ono to vyšlo.
Od dvanástich som pravidelne chodila na tréningy. Najskôr som sa dostala do okresného družstva, potom už hrala za Prešov. Na krajskom turnaji som sa dokonca stala najlepšou hráčkou zápasu, za čo som dostala aj medailu skórovala som 32 bodov pre naše družstvo.
Keď mi predseda športovej komisie pri odovzdávaní medaily zagratuloval, povedal: Blahoželám, máš skvelú budúcnosť, dcérka. Tie slová ma dojali tak, že som mala slzy na krajíčku (dúfam, že si myslel, že sú zo šťastia). Keď ma hodinu po zápase stretol samú vychádzať zo športovej haly, zastavil sa.
Milica, kde máš rodičov? Kto po teba príde?
Bývam v detskom domove číslo tri. Je to štyri zastávky električkou.
Vieš čo, sadni si ku mne do auta, odveziem ťa. Volám sa Igor Janek, prepáč, nevedel som, že si z domova.
Prvýkrát v živote som išla autom a cítila som sa zvláštne ako niekto, koho si vážia.
O teba sa stará kto?
Pani Katarína Hudecová, vychovávateľka.
Môžeš ma s ňou zoznámiť?
Len teraz tu nie je, príde až ráno…
Tak zajtra, dobre?
Dlho som rozmýšľala, prečo s ňou chce tento pán hovoriť, ale neodvážila som sa opýtať.
Na druhý deň si ma zavolala Katarína Hudecová do kancelárie a oznámila mi že pán Igor sa pýtal, či mi niečo nechýba. Povedala mu, že mi už všetky veci detskej veľkosti dávno nesedia a že by som potrebovala nové kabát, dospelácky. Zistil si aj moju veľkosť a na stôl postavila papierový balík previazaný špagátom.
Ešte nikdy nikto nebol v mojej izbe taký ticho ako ja v ten moment, keď zo zamotanej parcely rozbalila snehovobiely kabát s úzkym opaskom a jantárovými gombíkmi. Ani som nedýchala. Bol nádherný, celkom iný, než čokoľvek, čo som nosila. A hlavne bol nový, na podšívke nebolo žiadne meno napísané chemickou ceruzkou skladníčky.
Milica, v takomto kabáte som videla len herečky v televízii no, paráda! Skús si ho!
Obliekla som si ho kabát bol príjemne chladný, vzápätí ma zahŕňalo teplo. Cítila som sa v ňom elegantná, úplne iná. Hoci stará sukňa a červené tričko nie veľmi pasovali k takej nádhere, bol to môj malý sviatok.
A to ešte nie je všetko! zasmiala sa Katka a podala mi sklopený papierik s kresleným pionierom.
Čo to je, teta Katka?
Poukažka do pionierskeho tábora Mladosť ideš v lete na prvý turnus! Aj to vybavil pán Igor. Nech ho zdravie nikdy neobíde!
Dlho som v noci nemohla spať. V myšlienkach svišťala scéna s finále, jazda autom, táborová poukážka, a môj nový kabát, ktorý ma čakal v skrini. Potichu som vstala, otvorila skrinku a znova som si kabát moju Bieľku, ako som ju tajne volala prehodila cez ramená. Pohladila som jeho rukáv a prešla na chodbu, pod okno, kde šumel prvý jarný dážď. Po prvýkrát v živote ma mrzelo, že zima je preč; chcela som ešte chvíľu chodiť v tom krásnom kabáte.
***
Obuv prezúvky aj športová!, diktovala mi pani Katka veci do kufra pred cestou do tábora, čiapka povinná a kabát určite zober veď je to v poukážke napísané, Milica.
Prikývla som, hoci letný kabát mi nepasoval, ale večery bývali chladné a nechcela som ho nechať na skrini v domove.
V tábore Mladosť sa na mňa hneď všetky dievčatá z oddielu pozerali, akoby som prišla z Marsu. Ony mali bundy, rifľové vesty, tenké vetrovky ja biely kabát. Do ruksaku som ho nenapchala, tam bol môj basketbalový lopták, tak som ho musela obliecť.
Ty máš babkin štýl? zasmiala sa chudá Elena z postele oproti.
Skôr dedkov! pridala sa ďalšia.
Veď je leto, zo Sibíri si? dobiedzal niekto iný.
Do toho vás nič nie je, povedala som potichu, zovrela päste a prebehla ich pohľadom tak, že viac už nemali poznámky. Kabát som si zavesila na operadlo postele a odišla z izby.
Je nejaká čudná, započula som za sebou.
Prechádzala som areálom, zistila, kde je jedáleň, pódiá na diskotéky, futbalové ihrisko… Basketbalové bolo zarastené burinou, len jeden kôš ostal ako-tak funkčný.
Načo som sem vlastne išla? preblesklo mi hlavou, keď som sa oprela o vysokú brezu. Potom som si povedala, že 21 dní zvládnem. Bieľka mi bola oporou; lopta tiež. A tie ostatné baby… nech si ma nevšímajú.
Otvorenie sezóny prebehlo s vatrou a diskotékou. Ja som len sedela bokom na lavičke ukrytej za kríkom agátu a počúvala pesničky, o ktorých doma v domove len snívame.
Pred spaním sa rozprávali strašidelné príhody a pikošky z filmov, niektoré dievčatá už mali doma videorekordéry. Ja som len ticho ležala s privretými očami a tvárila sa, že spím. Čo by som im vlastne povedala? Že si pod vankúšom schovávame kúsky chleba z jedálne? Alebo že vždy čakáme, ktorý dospelý si príde po nás hádam?
Keď sa zháňali dievčatá do volejbalového družstva, vychovávateľka povedala: Milica hrá šport, vyskúšaj to.
Skúsila som. Volejbal však nebol ako basketbal, tu bolo treba loptu udierať a každá moja rana skončila ďaleko mimo kurtu.
Ale veď, Milica, nelov ju, podávaj jemne, nadhadzuj si, nie chytaj! krútila hlavou kapitánka Danka, útla tmavovláska s dlhým vrkočom.
Po pár nevydarených zákrokoch som sa vzdala. Išla som po svoj oranžový basketbal, vytrhla burinu z ihriska a pokúšala sa znovu a znovu triafať do koša. Takto som trávila skoro všetky voľné chvíle.
Najviac som sa tešila na večery, keď sa v tábore premietali filmy každý druhý deň doniesol premietač z dediny nový titul. Sadla som si dozadu na poslednú lavicu, aby som nikomu nebránila, a sledovala odvážnych námorníkov alebo kožiaka Winnetoua.
Na diskotéky som nikdy nechodila. Keď sa dievčatá chystali, maľovali a ladili outfity, ja som sedela na lavičke pod stromami a počúvala letné cikády.
Jeden večer som začula za kríkmi šepot Danka s chlapcom z prvého oddielu tam postávali. Keď sa však z druhej strany vynorili traja miestni chalani starší, drzý, podpité a s cigaretou v ruke pripravili sa k Danka. Jej kamarát ušiel a ona zostala ako vyplašený vrabec.
Aha, aká mestská frajerka, mini sukňa a ešte pekná k tomu! Poď, baby, ideme na prechádzku! sípali okolo nej. Danka zúfalo zakričala, nikto to však nepočul.
Čo som vedela spraviť? Bez rozmýšľania som vyšla z tmy k nej a rozhodne povedala: Dajte pokoj!
Keď chalani zbadali dievča v bielom kabáte, na chvíľu onemeli no rýchlo sa spamätali. Najvyšší na mňa siahol schmatol ma, no nečakal, že mu jednu narazím medzi oči. Danka sa vzápätí oborila na druhého a zakričala. Ako na zavolanie prestala hrať hudba a ostatné decká s vedúcimi pribehli. Dvoch zadržali, tretí začal utekať, no keď prebehol okolo mňa, lopta, ktorú som po ňom hodila, ho dostala rovno do hlavy. To bol môj najlepší hod v živote.
Paráda, sestra, vydýchla Danka.
Nemáš za čo, šepla som späť.
Na druhý deň ráno zavolala Danka: Milica, poď ku mne, učím ťa podávať, budeš fakt dobrá!
A tak odvtedy sme boli kamarátky. Nie hneď, nie naraz… Ale to už bolo niečo, čo som dovtedy nikdy nezažila.
***
Prišiel Deň rodičov a zázrak! V lete ráno snežilo veľké, tiché vločky. Výzdoba na ružiach pred jedálňou bola ako z rozprávky, no deckám bola zima. Medzi táborovou bránou a rozhlasom visel drôt lanovka pre oznamy: Elena Kukučková, Alica Slivková, Tomáš Urban, prichádzajú rodičia! Tí, čo počuli svoje meno, s krikom bežali k bráne, rovno do maminkiných objatí.
Fuj, vonku je kosa jak vo Váhu, ešte zápal pľúc chytím… No, hádam to zvládnem aj v mikine, brblala Elena.
V tom niekto povedal: Zober si môj kabát, Elenka. Je teplý.
Všetci pozreli k oknu, kde som si dávala dole svoj kabát a podávala ho, hoci týždeň dozadu ma volala babkou.
Tak kabát vyletel z izby, išiel s ďalšou a potom ďalšou. Okúzlil ich, voňali po parfumoch, jablkách, cukríkoch. Každá z dievčat mi niečo dala: čokoládu, oranžový džús, hrsť lieskovcov. Hoci som sa zdráhala prijímať, do večera sa mi na stolíku vytvorila kôpka dobrot.
Ako posledná si vzala kabát Danka a v ňom odcupitala von do snehu.
Len som sa dívala z okna, všetko vo mne túžilo, aby tak niekto prišiel aj pre mňa. Ľahla som si na posteľ, hlboko pod prikrývku ako kedysi v detstve, keď som si predstavovala, že mám domček len pre seba.
Zobudila som sa na studenú ruku, čo ma hladila po pleci. V polospánku som otvorila oči a vedľa postele sedela žena. Najskôr som si myslela, že snívam, preto som sa len otočila a zakryla. Ale žena ma hladkala ďalej.
Mama? vypískla som, ani som nevedela ako.
Áno. Dovoľ mi byť tvojou mamou, povedala veľmi ticho.
A ja sestrou, ozajstnou, ozvalo sa zrazu vedľa Dankino šepnutie.
Teraz už som bola úplne hore. Žena mala priamy pohľad, jasný ako pani Katarína Hudecová. Milo sa usmievala.
Danka povedala: Doma som im o tebe rozprávala, že si tá najlepšia v tábore a že bez teba domov nejdem.
A tvoj otec nebude proti? opýtala som sa ticho.
Vôbec nie. On ťa pozná. Keď ma videl v tvojom kabáte, hneď sa pýtal, odkiaľ ho mám. Povedala som, že od sestry Milice. Rozžiaril sa a povedal, že si veľmi dobrá. Pamätáš Igora Janeka? To je on!
Súhlasím, rozplakala som sa a vrhla do náručia mame a Danke.
Práve takúto scénu videli ostatné dievčatá, keď sa vrátili z večere.
***
Igor čakal na mňa v aute a keď videl svoju manželku i dve rozžiarené dcéry, hneď pochopil všetko. Prisľúbil, že bude rád otcom ešte jednej dcéry.
Milica od tej chvíle už viac nebola smutné, tiché či cudzie dievča. Akosi som otvorila svoje vnútro šťastiu, začala sa smiať, rozprávať a bola hviezdou tábora. Dievčatá ma prijali po príhodách s kabátom i chalanmi, a keď som po nedeľnej návšteve doniesla dobroty, pozvala som všetky na nočný piknik.
Naučili ma tancovať, česať sa, nosiť šaty… a presvedčili, nech sa prihlásim do súťaže Miss Mladosť.
O týždeň hlas z ampliónu: Rodičia prišli za Dankou a Milicou. Držiac sa za ruky, sme bežali k bráne… a vtedy som vedela, že práve žijeme jeden z najšťastnejších dní v našich životoch.
