Vieš, nedávno som ti chcela o niečom porozprávať. Stalo sa to vlani.
Bola som práve vyhodiť smeti na chodbu pred bytom, keď som ho ešte stále videla sedieť takmer priamo pri dverách. Môj Viktor. Nádherný ryšavec, so snehobielym vesta na hrudi a tým svojím lenivým, trochu posmešným pohľadom. Akoby to nebol on, čo pred pár hodinami vletel do kuchyne a zhodil pokrievku z hrnca. Len som mu kývla na pozdrav ledva kútikom oka pohol.
Keď som sa o chvíľu vracala, rohožka bola prázdna.
Ešte vtedy som pokoj nestratila. Veď možno len zliezol o poschodie nižšie a opäť sa vyvaľoval pred cudzími dverami, ako to zvykol robiť aj predtým. Zavolala som naňho po celom vchode, prešla som schodiská a nakukla aj do dvora. Nikde nič.
Viktor nikdy nechodil ďaleko. Mal presnú trasu: vchod, lavička pod lipou, krík s materinou dúškou a domov. Auta ho nezaujímali, holuby tiež nie, ani iné mačky. Bol to pozorovateľ. A teraz? Akoby sa pod ním zem prepadla.
Celý večer som pobehovala po dvore, volala, pískala, triasla sáčkom s granulami, už som sa cítila ako blázon. Ale nikto sa neozýval. Len starší susedia sa na seba pozerali s takým tým súcitom:
Ešte stále ho niet?
Ani dnes sa nevrátil.
Ach, veď vieš, mačky sú často samé sebou
Lenže ono to nebola len mačka. Bol domáci. Náš. Sedem rokov nikdy nezmizol dlhšie než na hodinu.
Na tretí deň som už rozvešala po sídlisku oznamy. Všade veľká fotka: Viktor v okne, Viktor stočený do klbka, Viktor s tým svojím nespokojným pohľadom priamo do objektívu. Ľudia volali a pýtali sa, či je tieň môj. Jeden pán tvrdil, že videl podobného na trhu v Petržalke. Išla som tam. Hodinu som hľadala. Bol to pes. Síce ryšavý, ale určite nie Viktor.
Po týždni mi niekto spomenul, že sa vo vchode začali motať nejakí mladíci. Jeden sa dokonca pýtal, čia je tá mačka na piatom poschodí. Doslova: Taký pokojný, určite drahý, domáci…
Myslíš, že ho odviedli?
Pravdepodobne, priznala som. Prvýkrát som sa vtedy rozplakala.
Prešiel mesiac. Potom ďalší. Snažila som sa zahnať myšlienky, zamestnávala ruky aj hlavu, chodila do práce, počúvala, ako vonku klopú podpätky a trieskajú dvere. Srdce mi vždy na moment poskočilo možno Viktor. Ale nikdy sa neobjavil.
Misku som časom odložila. No peliešok ostal. Vždy som ho vyprala, vysušila a znovu rozložila. Čo ak?
Jedného dňa mi kamarátka do náručia podstrčila mačiatko. Sivučké, dravé, stále vymňaukané.
Nemôžeš predsa byť takto sama, žiť v smútku, presviedčala.
Ostalo u mňa. Nazvala som ho Placka. Bol to nezbedník, milý, vtipný. No nebol to Viktor. Kedykoľvek som ho hladkala, cítila som v hrudi prázdno. Nie preto, že by som priala iného kocúra, ale preto, že srdce stále čakalo na toho svojho.
Prešiel skoro rok. Zima bola tuhá, sneh do pol lýtok, na schodoch šmykľavo. Vracala som sa z práce, ťahala nákup aj nadávala na ľad a na to, že som zase zabudla kúpiť čaj. Vtom som začula slabé škrabanie na dverách. Takmer ako sen.
Zostala som stáť. Otvorila som.
A tam.
Na rohožke sedel Viktor. Chudý, zablatený, s omrznutými ušami a trasúcimi sa labkami. V očiachten istý pohľad. Ako by mi vyčítal: Tak kde si bola, kým som trpel?
Nemohla som tomu uveriť. Sadla som si na päty, natiahla ruku.
Viktor?..
Nevydal ani hlások. Len pomaly vstal, prišiel rovno ku mne a oprel si hlavu do dlane.
Rozplakala som sa. Tam v chodbe, so sieťkou v ruke, v kabáte, s chlebom pod pazuchou. Slzy tiekli jedna radosť. Viktor sa mi stále obtieral o nohy, až akoby nemohol uveriť, že je naozaj doma.
Voviedla som ho dnu. Teplá voda, kúpeľ, granulky. Jedol, akoby predtým nikdy neochutnal. Potom zaliezol do kresla, zwinul sa do klbka a okamžite zaspal.
Neskôr sme šli k veterinárovi. Chvostík museli na konci amputovať omrzlina. Pár zubov zlomených. Organizmus vyhladovaný na kosť. Jazvy, modriny. Ale žil. ŽIL!
Určite ho niekto držal, povedal veterinár. Je veľmi zvyknutý na ľudí, no poriadne zničený. Asi ho ukradli a buď potom vyhodili, alebo sa mu podarilo utiecť. Ale domov trafil sám.
Sám sa vrátil
Stáva sa to zriedka, ale vieš, mačky majú v sebe úžasný orientačný zmysel. Neviete si predstaviť, aké sú bystré.
Odvtedy spí len v mojej posteli. Pelechu sa ani nedotkne. Na ulicu viac nechce. Placku spočiatku vyháňal, potom si zvykol. Teraz jedia z jednej misky a navzájom sa umývajú, ako bratia.
Občas rozmýšľam: Čo ak by som vtedy dvere neotvorila? Alebo keby som sa bola zdržala?
No počkal na mňa. Sám. Takmer rok. Slabý, schudnutý, no živý.
Dnes, keď idem čo i len na minútu na chodbu, desaťkrát kontrolujem, či sú dvere naozaj zatvorené.
Vždy.
Ak si niečo podobné zažil, ozvi sa mi. Tvoje príbehy sú dôležité.
