Jednej noci som sa vrátil domov a zostal som prekvapený. Moja dcéra sa balila: oblečenie, kozmetika, veci do školy. Spýtal som sa jej, kam sa chystá.
Zistil som, že moja 18-ročná Ľudmila sa zrazu cítila byť dospelou. Dokonca som na ňu vykríkol od prekvapenia. Ľudmila mi povedala:
Ocko, sťahujem sa bývať k Martinovi.
Akože sťahuješ? Kto je ten chalan? Nechceš nám ho predstaviť? Opýtal som sa. Za čo tam budeš bývať? Má on rodičov? Veľmi sa ponáhľaš, Ľudka.
Oci, prosím ťa! Veď je 21. storočie. Som už dospelá, mám svoj život! odvetila mi dcéra.
Na to som už nič nepovedal. Uvedomil som si, že som bezmocný. Pozoroval som, ako si Ľudka balí svoje veci a mlčky som sa lúčil so všetkým. Aj tak som ten mixér už dávno nepoužíval. Dcéra zobrala svoje veci a odišla. Z okna som zahliadol mladého muža, ktorý jej pomáhal nakladať veci do auta. Keď si vybrala dospelý život, nech teda žije po svojom! Uvidíme, čo z toho bude. Na druhý deň som vymenil zámky vo dverách, človek nikdy nevie, čo má čakať od Ľudky a jej nového priateľa.
Prešlo pár dní. Dcéra sa mi ani raz neozvala. Ani som nečakal, že sa do dospeláctva pustí tak rýchlo. Zrazu mi zavolala:
Ocko, zaplatíš mi školné?
Bolelo ma, že sa mi dcéra ozvala len kvôli tomu, či jej zaplatím školu. Ani sa ma neopýtala, ako sa mám.
Nie, nie. Si už samostatná slečna. Nechcem sa ti miešať do života.
Super. Ďakujem, oci, povedala mrzuto a zložila.
Je to presne tak, ako chcela. Nech teda vidí, čo znamená dospelý život.
Rozhodol som sa prerobiť jej izbu na pracovňu. Aj tak už nebýva so mnou. Dokonca som si vyhliadol pekný stôl a stoličky. Posteľ som nechal. Možno sa raz Ľudmila vráti a bude mať kde spať.
Prešli dva týždne. Práve som sa vracal z práce, keď som pri vchode stretol dcéru s taškami. Vyzerala nervózne.
Prečo si mi nedala vedieť, že prídeš?
Hanbila som sa, oci. Nebudeš rád, že ma vidíš? spýtala sa Ľudka so slzami v očiach.
Samozrejme, že som rád. Čo ti to napadlo? Poď dnu.
Vošli sme domov. Dcéra začala vykladať svoje veci naspäť, ale chýbal kávovar. Zistil som, že ho nechala u Martinovej mamy. Jeho mama si takto vyberala poplatok za izbu a stravu. Martin má tridsať rokov. Keď si Ľudmila uvedomila, že školu jej nezaplatím, požiadala o to svojho priateľa. Ale ten nebol ochotný zobrať zodpovednosť a platiť za potreby svojej frajerky.
Zaujímalo by ma, na čo myslel Martin, keď si domov doviedol moju nezamestnanú dcéru.
Dnes som pochopil, že každý musí zakúsiť dospelosť na vlastnej koži, inak si nikdy neváži to, čo mal doma.
Moja dcéra sa rozhodla žiť dospelý život a odsťahovala sa bývať so svojím priateľom. No o dva týždne neskôr som stretla Alenku s taškami pri našom vchode.
