Raz žila staršia žena, ktorá sa rozhodla urobiť dobrý skutok. Nazbierala všetky veci, ktoré už nepotrebovala len jej prekážali doma a neprinášali pokoj. Boli tam pekné blúzky, šaty, klobúky, sukne všetko, čo jej len zaberalo miesto. A tak jej napadlo: zanesiem to do kostola, možno sa to zíde niekomu, kto to naozaj potrebuje. Možno sa toho ujmú bezdomovci alebo utečenci.
Všetko si starostlivo zbalila do tašky a postavila ju do kúta. Povedala si, že to vynesie zajtra dopoludnia, a šla spať.
Potom, verte či nie, mala veľmi zvláštny sen.
Cítila, akoby jej duša opustila telo a zhora pozorovala všetko, čo sa deje. Všade bolo svetlo, ale stále sa nachádzala vo svojom byte. Jej duša bola nesmierne šťastná.
Stála uprostred izby s pripravenou taškou v rukách, ktorú chcela doniesť do kostola. A v tej chvíli sa pred ňou objavilo malé dievčatko.
Čo to máte v taške? opýtalo sa.
Žena sa milo usmiala a odpovedala:
Nazbierala som niekoľko vecí, ktoré mi len doma zavadzali. Rada by som ich darovala tým, ktorí ich naozaj potrebujú. Zajtra ich odnesiem do kostola.
Ste veľmi láskavá. Ale tá taška nevyzerá veľmi pekne. Je špinavá. Vyperte ju, prosím, skôr ako ju vezmete.
Dobre, dobre, súhlasila okamžite.
Len nezabudnite povedalo dieťa s úsmevom a zmizlo.
Vtedy sa žena zobudila. Vyskočila z postele a snažila sa rozpamätať, čo sa jej vlastne snívalo. Vari to bol anjel? Alebo niečo podobné?
Pozrela na tašku a začala z nej všetko vyberať. Keď treba vyprať, vypere predsa.
Možno to celé znie smiešne, a niekto by si pomyslel, že stará pani len verí na povery. Ale ja to vidím inak. Tiež som si to myslel, kým sa nestalo niečo, čo vám chcem porozprávať.
V jednej bratislavskej rodine sa narodil chlapec. Nebol to prvorodený, už mali doma jedného syna a teraz pribudlo ďalšie dieťa. Rodičia sa rozhodli pozvať hostí, aby s nimi túto radosť oslávili.
Prišlo veľa ľudí, každý gratuloval, obdivoval, nosil dary. Ale žiadne objímanie a vychvaľovanie dieťatka sa nekonalo. Taký malý a pekný kto by mu odolal? No rodičia boli poverčiví. Zakázali všetkým vychvaľovať syna i hovoriť o jeho kráse. Vraj to prináša nešťastie. Hostia neodporovali a začali dieťa v duchu miestnych povier naoko zhadzovať.
Fúha, aké škaredé. Bože ochraňuj. Také škaredé dieťa, až nemám chuť sa naň dívať.
Toto si po jednom opakovali všetci, mávli pri tom nad bábätkom rukou. Rodičia si vydýchli a všetci spoločne sa presunuli do ďalšej izby.
Starší syn to všetko počul. Zachytil, ako ostatní hovoria o mladšom bratovi nepríjemnosti. Rozhodol sa: keď je ten brat taký zlý, načo ho vôbec majú doma?
Nezaváhal dlho. Zobral bábätko do náručia, vyšiel na balkón, rozhliadol sa a jednoducho ho vyhodil z balkóna tak, ako kedysi vyhadzoval hračky.
Keď som to počul, normálne som onemel. Mohlo sa to skončiť tragédiou, nebyť Božej pomoci.
Stal sa zázrak. Tá žena, čo mala zvláštny sen, bývala v tom istom paneláku, o poschodie nižšie.
Práve dovarila pranie a tašku vyvesila von oknom na šnúru, aby preschla.
V tom istom momente, zhora akoby z neba, zletelo bábätko. A rovno do jej tašky.
Rodičia si, až keď začalo byť podozrivé ticho v vedľajšej izbe, uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Vbehli tam starší syn stál na balkóne, malé dieťa nikde. Hneď sa začali vypytovať, čo sa stalo. On pokojne povedal:
Veď je škaredý a zbytočný. Tak som ho vyhodil.
Matke skoro prasklo srdce. Otec bežal von, hľadať dieťa. Vďakabohu, chlapček bol v poriadku.
To je obrovské šťastie! plakali obaja rodičia, keď držali syna v náručí.
A komu poďakovali? No predsa babičke. O Bohu ani zmienka. Iba tá stará pani neverila, že je to len náhoda. Vedela, že takéto šťastie nikdy nepríde samo od seba. Ani by sa jej nenapadlo niečo prať… nebyť anjela zo sna.
Prečo si ľudia vždy myslia, že mali len šťastie, a nenapadne ich poďakovať Bohu?
Dlho som nad tým rozmýšľal. Každý si to však vyloží po svojom. Ja len podotýkam: na náhody neverím. Za všetko ďakujem len Bohu. Aký zázrak sa môže stať bez jeho vôle?
