Prečo si prišla? Matka držala dvere len na pántiku, ledva pootevorené. Ako sa teraz ľuďom do očí pozriem? Nie si mi viac dcérou. Len čo klebety utíchli, pol roka sme s otcom do obchodu nesmeli. Načo si prišla? No?
Kto je to, Vierka?
Tá tvoja staršia dcéra prišla.
Zlatica?
Otec otvoril ťažké drevené dvere, až závesy zašnurovali. Hľadel na dcéru od hlavy po päty. Zlatica sa cítila malá.
Choď si kam chceš, ja ťa vidieť nechcem. Ešte aj s bruchom si.
Zlatica mlčala. Zpod hustej tmavej ofiny sa dívala nádejne. Myslela si, že rodičia sa nad ňou zľutujú a pustia ju dnu. Nikde inde už nemohla ostať. Z práce ju, keď zistili, že je tehotná, vyhodili. Izbicu, ktorú prenajímala od jednej ženy, už nemala z čoho platiť. Bez peňazí niet strechy nad hlavou. Nikto jej nechcel rozumieť. Dostala strach.
Zlatica zišla z verandy, držala sa za brucho.
Nepremôžeš ma, otočila sa matka.
Otec zavrel dvere do domu.
Zlatica sa celá skrútila, len aby nevybuchla v plač. Zvládla to. Dieťatko v brušku sa začalo hýbať, akoby cítilo jej nepokoj. Takto dopadla cesta domov, k svojim
Pod čižmami zavŕzgal sneh, až by človek povedal, že so súcitom. Zlatica za sebou zavrela bránku a ešte naposledy pozrela na okno kuchyne, kde svietilo svetlo. Záclony boli ťažko zatiahnuté.
V malej dedinskej predajni bolo príjemné teplo. Vstúpila, rozhliadla sa. Nič sa tu nezmenilo. Na pravej strane pult a za ním teta Eufrozína, naľavo dve vitríny a modro natretá skriňa na kľúč.
Jeden chlieb, prosím, počítala si peniaze.
Aha, tak si sa ukázala!
Zlatica hlavu nezodvihla, len opakovala:
Chlieb, prosím.
No čo už, hej, tu máš. Nemám na to právo ani po ľudskej stránke, lenže mojím údelom je predávať
Predavačka jej podala chlieb a chystala sa ešte niečo dodať, keď sa otvorili dvere a vošla mladá dvojica.
Zlatica si chcela chlieb schovať, ale bol veľký, čerstvý, do tašky sa nezmestil, len kričal, aby ho hneď zjedla.
Teta Eufrozína začala hneď susedom rozprávať o poslednej zákazníčke, hlavou kývala k Zlatici, ale ona už utekala na ulicu, hlavu preč.
Začalo snežiť. Vietor ustal. Zlatica odlomila kus chleba a privrela oči. Aspoň ďalšia starosť bola na chvíľu menšia.
Zašla za obchod, oprela sa o stenu a tam zostala stáť, odlamujúc z mäkkej kôrky ďalšie kúsky. Chlieb voňal domovom, spomienkami, šťastím.
Zlatica? ozval sa zrazu pred ňou hlas.
Otvorila oči a zostala stáť ako prikovaná.
Dobrý deň, pustila ruku s chlebom, keď v žene spoznala Andrejovu babku.
Čo sa tu skrývaš, dievča?
Pohľad starej ženy v kožúšku a vlniacej šatke pokĺzol nižšie.
Nemám kam ísť, rodičia ma vykázali.
A tam, kývla babka hlavou niekam ďaleko si sa neuchytila?
Zlatica len pokrčila plecami.
Poď so mnou, to bolo všetko.
Krivkala si svojím tempom, opierajúc sa o palicu.
Zlatica stála, vydýchla a vydala sa za ňou. V hlave mala prázdno. Bola len unavená.
Na ten domček na konci dediny si Zlatica spomenula hneď. Keď boli s Andrejom deti, zabehovali cestou okolo neho, keď šli do svojho tajného miesta. Raz Andrej zakričal cez plot:
Babka, ahoj, zajtra prídem!
Pozdravujem! zamávala mu Zlatica, aby nevyzerala neslušne.
Andrejova babka ju videla len párkrát, no zapamätala si ju. Ako by aj nie, po tom, čo sa stalo Zlatici sa teraz žiadalo vrátiť čas. Odložiť všetku tú hanbu, znovu pocítiť chuť jeho bozkov. Vrátiť sa do mladosti
Prečo si ju všimol v deviatom ročníku práve spolužiak Michal, vlastne netušila. Ani kráska nebola, tichá, ani najlepšia v škole.
Predsa záujem prijala. Veď komu by nelichotilo, že sa niekomu páči? Michal jej rád nosil tašku, vyprevádzal ju k domu. Priateľstvo prerástlo do niečoho väčšieho, obaja verili, že navždy. Dokonca sa uvažovalo aj o svadbe.
Rodičia len s úsmevom prikývli.
Nech Michal doslúži, potom už naozaj rozhodneme.
Už aj zásoby na svadbu potajme pripravovali.
Z Andrejom sa zoznámila náhodou. Mohol za to hrom z jasného neba.
Májové slnko pálilo. Zlatica sa vracala z mesta, bola sa spýtať ohľadom prijímačiek. Michal s ňou nešiel, pomáhal otcovi, preto ju ani nemohol stretnúť. Zo zastávky do dediny to mala tak dva kilometre.
Vystúpila, kráčala rezko. V autobuse bolo dusno.
Za chrbtom tmavý mrak, pred sebou zelené pole.
Tu udrie hrom tak, že až sklonila hlavu.
Obzrela sa. Mrak sa hnal polom, jasne delil svet pred a po.
Stena vody sa blížila. Všade okolo pole, ďaleko ani dom. Zlatica vytiahla z tašky igelitku, vložila do nej sandále a natiahla ju nad hlavu.
Kvapky rástli, počula, ako sa prelieva dážď za ňou. Obzerať sa nechcela. Pridala do kroku, potom bežala. Stena vody ju dostihla, no spoločne s ňou ruku na pleci pocítila.
Otočila sa. Pri aute stál mladý muž a ťahal ju dnu.
No ja ti trúbil, trúbil, ty nič! kričal cez dážď. No, leje statočne. Zľakla si sa?
Zlatica sa stiahla do seba.
Mladík stiahol tričko, hodil dozadu a vytiahol z tašky suchú mikinu.
Tu máš mikinu. Ničoho sa neboj. Aj ja som z Lovinobane, Kováčov syn, Andrej, poznáš?
Obliekol ju, prisadol si, až sa začervenala.
Zohreješ sa. Ešte tu mám bundu, ale tá je špinavá Autobusom si prišla?
Áno.
Ja som bol po diely do Fiľakova. Čo trasieš? Znovu jej položil ruku na plece, tento raz jemnejšie.
Ako sa voláš?
Zlatica.
Tak Zlatka
A prečo nejdeme?
Mrak ide priamo nad dedinu. Radšej chvíľu počkať
Prikývla, bola to pravda.
Začali sa rozprávať. Andrej pracoval s otcom na farme, matka mu zomrela, keď bol v siedmom ročníku. Daktoré roky už neštudoval, na ďalšie výšky sa nedostal, práca mu stačila.
Prie dom Zlatice zastal a s úsmevom kývol na rozlúčku.
Zlatica sa usmiala tiež.
Hovorili spolu, akoby sa roky poznali.
S Michalom také spojenie necítila. Taký hrejivý rozhovor nikdy nezažila. Keď ju objal, alebo pobozkal Michal, nič sa v nej nezmenilo.
Celý večer bola zamyslená, ticho s úsmevom na perách.
Matka si všimla zmenu, ale nepochopila. Vypytovala sa, no kto by čo povedal. Po dedine už každé auto Zlatica sledovala, či Andrej nejde.
Vidieť ho chcela aj naďalej Chcela znovu cítiť to šťastie.
Keď večer prišiel Michal, nemohla sa mu pozerať do očí. Nabrala odvahu a povedala, že musia rozísťon pôjde na vojnu, ona na školu. Rozíďme sa ako kamaráti, a azda po návrate
Čože? Michal nechápal.
Čaká nás dlhý čas, škoda ubližovať si. Ak nám je súdené, stretneme sa. Potom sa vezmeme.
Nie. Takto sa to robiť nebude. A kto mi bude čakať?
A prečo by mal?
Veď som ťa miloval od deviatej triedy A ty toto?!
Viac sa s Michalom nerozprávala, zavrela sa do izby. Prvý raz ho videla takého nahnevaného, ten pohľad Skoro sa až zľakla.
Na druhý deň prišli Michalovi rodičia. Krik bol strašný. Jeho matka vykrikovala, že za všetko môže ona. Zlatica šla von, potom sa vytratila do lesa.
Túlala sa dlho, až sa ocitla na poľnej ceste k dedine.
Zlatka! Zlatica! zrazu známy hlas.
Andrej mával.
Na sekundu zastala. Potom pochopila nevydrží už ani chvíľu. Najprv šla, potom bežala. Prišla k nemu. Pozerali sa na seba.
Myslel som si, že si to ty. Môžem ťa odviezť?
Nie. Je u nás doma hádka, vyšla som z domu.
Kvôli čomu?
Rozišla som sa s Michalom A stále na teba myslím.
Aj ja. Odvtedy, čo som ťa videl. Neprišiel som, lebo hovorili, že bude svadba.
Už nebude.
Sklonil sa a jemne ju pobozkal. Objali sa.
Tak dlho tam stáli, presvedčení, že všetko bude v poriadku. Zlatica sa domov vrátila až v noci, keď matka zhasla v kuchyni.
Zlatka, dieťa moje, čo si to spravila? Tri roky ste spolu chodili a ty ho takto necháš. Dá sa to vôbec?
Ja ho neľúbim, iného mám rada. Ozajstne.
Čože? aj otec vyšiel z izby. Ja ti dám lásku. Až po maturite doma budeš sedieť.
Udržať ju doma nevydržali.
S Andrejom sa stretávali na chvíľky, dohodnutí vopred, mali svoje odľahlé miesto.
Ale raz ich tam niekto zbadal, a povedal Michalovi.
Ten deň sa obaja muži pohádali pod kopcom pri Hrone. Dve ženy len ohkali, ostatní ticho sledovali. Andrej klesal dole, všimli si všetci. Krok sa mu zvrtol Otec, čo tam pribehol, ledva stihol vyzliecť kabát a hneď za ním skočil do vody.
Zlatka, bež k rieke, Michal s Andrejom sa pobili! Andrej je vo vode, hovoria, že už lapala dych spolužiačka Juliána, kývajúc rukou.
Zlatica pustila krhlu a utekala. Ľudí na brehu sa zišlo veľa.
Už volali sanitku, kričal ktosi.
Tu už nič! iný krútil hlavou. Bude zle, Michala si zavolajú na políciu
Keď bola pri rieke, už auto s Andrejom odchádzalo. Jeho otec ho sám odviezol do nemocnice
Zlatici oťaželi nohy, sotva stála. Sadla si do trávy, kde stála.
Tak čo, dohrala si sa? Jeden je preč a môjho zoberú do basy! kričala Michalova matka, stála nad ňou a slzy si utierala.
Nie, nie, iba to vedela vysloviť Zlatica.
Zavrela sa doma a hodila do postele.
Vieš, čo si to narobila?! matka vtrhla dnu a zlostne stála pred dcérou. Ako si mohla?! Čo teraz bude?!
Vybehla na dvor a stratila sa.
Zlatica neváhala dlho. Zobrala tašku, pár vecí, doklady, trochu peňazí a vybrala sa smerom k autobusu. Po hodine už cestovala do mesta
Do malého domčeka na kraji dediny prišli s Andrejovou babkou, keď sa už stmievalo a znovu padal sneh.
Nohy už neposlúchajú, cítila som to pred zmenou počasia, stará žena sa posadila na lavicu pri dverách a sňala čižmy.
Pomôžem, chcela Zlatica.
Nemusíš, aby som si nezvykla, treba sa hýbať. V ktorom si mesiaci?
Vo februári rodím.
Takže skoro Andrejko je otcom?
Zlatica pohľad neskryla.
Áno.
Si si istá?
Viem to určite.
Tak dobre. Dnes ti pripravím posteľ, zajtra uvidíme, čo ďalej.
Dom mal len dve izby. Voniaľ známym, upokojujúcim spôsobom. Andrej jej niekedy nosil bábkine buchty.
Nevedela zaspať, až kým jej na posteľ neskočil kocúr. Ľahol si k brušku, natiahol sa. Nechcela ho vyhnať, tak privrela oči a zaspala.
Zobudila sa na vôňu kysnutého cesta.
Chceš buchtíky s lekvárom či kapustou?
S lekvárom, jemne sa usmiala.
Andrej o vás nič nehovoril Stále som len babka.
Som Mária, Zlatka. Babka Majka, zasmiala sa spoza kuchyne. Veru, skoro už budeš rodiť, podľa mňa týždeň zostáva.
Ale to mám štyri!
Omyl. Dievčatko chce ísť k svetu, nevydrží.
Prečo dievčatko? neudržala sa opýtať.
Srdce mi to hovorí
O týždeň, ako babka vravela, začali sa pôrodné bolesti. Ráno vycestovali do nemocnice, na obed sa narodila dievčatko.
Ďakujem ti, Zlatka, držala babka v náručí novorodenú.
Za čo? pýtala sa mladá mama.
Za pravdu. Je to Andrejova dcéra. Držala som jeho, keď sa narodil ten krátky prštek na ľavej nožičke spoznám medzi miliónmi. Aj on bude rád.
Kto?
Predsa Andrej.
Ako to? Zlatica sa dvíhala na lakťoch.
Presne tak. Zajtra mu to poviem.
Je živý? Žije, Andrej žije?! slzy jej samé tiekli po líci.
Zlatica nemohla prestať plakať.
Ty si nevedela? Ach, dieťa moje Žije, slabý je, ale žije, objala ju babka.
Musím k nemu, babka Majka, nevydržím ležať, keď viem, že je blízko. Je v dedine?
Veď jasné Doma. Ale šetri sa, potrebuješ oddych. Mlieko stratíš, čo budeš robiť? Dievčatko chce pokoj. Ty si už šťastná, že žije, už sa ti nestratí, rozosmiala sa babka.
Čoskoro Zlatica aj s dcérou prišla do dediny. Babka niekam odišla, potom sa vrátila aj s Andrejovým otcom.
Vidíš, počúvaj, Katarína Andrejová! To znie, čo?
Otec na Zlaticu ani nepozrel. Pozrel na dcérku, zahorel láskou a usmial sa.
Zapísaná na Andreja? spýtal sa.
No jasné. A pozri, prštek! s pýchou odhalila plienku.
Ďakujem ti, Zlatka. Ďakujem za vnučku. Andrejovi som ešte nič nehovoril. Ideme?
Ideme, som pripravená.
A Zlatka, tvoji rodičia už vedia, že si porodila, bývaš u mňa, pýtali sa, či môžu prísť, ozvala sa babka Majka.
Nech ešte počkajú. Teraz nemám na nich síl.
Na prahu domu sa Zlatica párkrát zastavila.
Andrejov otec vošiel prvý, vyzul sa, vzal vnučku na ruky a ukázal do izby.
Zlatica pomaly vošla. Na posteli, pri okne, ležal Andrej a díval sa do mobilu.
Andrejko, natiahla k nemu ruky.
Aj on hneď k nej. Neočakával ju, začal sa usmievať. Zlatica sa k nemu pritúlila a rozplakala sa.
No čo, ocinko, vezmi si dcérku.
Čože?! Akú dcérku?
Svoju, s pýchou povedal otec. Katka, páči sa ti meno? Katarína Andrejová?
Babka Majka, otec a vnučka odišli do kuchyne. Zlatica si sadla vedľa Andreja a výdychla prvý raz pokojom.
Nevedela som, Andrej, že žiješ Nik mi nič nepovedal. Ale teraz už nikde neodídem.
Nechoď. Som šťastný, že ste obe tu.
Tak, keď dnes kráčam zasneženými ulicami našej dediny, všetko už je inak a predsa v srdci žije spomienka na lásku, hanbu, odpustenie i návrat domov.
