Dnes som sa vrátil domov po práci a hneď pri vstupe do bytu ma zarazila nečakaná tichosť. Vladimíra, moja žena, a náš ročný synček Miloš neboli nikde. Tá prázdnota ma hneď zneistila. Bez dlhého premýšľania som zašiel o poschodie vyššie k susedke, pani Mikušovej, spýtať sa, či nevie, kde by mohli byť. K môjmu prekvapeniu, práve ona otvorila dvere so spiacim Miloškom v náručí.
Vyšlo najavo, že Vala, ako Vladimíru doma voláme, zverila nášho syna susedke s prosbou o chvíľkové postráženie vraj musela urgentne niečo vybaviť.
Aj keď už nie som v starostlivosti o malé dieťa žiadny nováčik, napadalo mi stále dookola, čo tak náhle a vážne privedie Valu k tomu, že odíde bezo slova vysvetlenia. Bola tam však aj štipka úľavy, keď som v kuchyni našiel pripravené jedlo v mikrovlnke. Myslela na nás, hoci bola preč.
Čas ubiehal nekonečne pomaly polhodina, hodina, dve, päť… Môj nepokoj striedalo volanie na Valin mobil. Márne, žiadna odpoveď, hoci som jej volal azda tucet ráz. Každá minúta bola dlhšia ako predchádzajúca, až som konečne Miloška s námahou uspával. Stále som dúfal, že už-už zazvoní kľúč v zámku.
Až neskoro večer sa konečne ozval telefón. V očakávaní som zdvihol a vychŕlil na Valu otázky: kde je, čo sa stalo, prečo celý deň neberie hovory. Odpoveď bola však ledva vôbec odpoveďou vyhýbala sa všetkému, o čom som chcel počuť. Potom tichým, ale pevným hlasom prehovorila, že sa rozhodla nevrátiť domov. Že syn zostáva definitívne so mnou.
Stál som pri okne, s telefónom pevne v dlani, neschopný uveriť, čo som práve počul. Srdce mi búchalo ako zvony v Dóme sv. Martina. Prepadla ma ťažoba a obavy predsa len, stáť sám v roli otca aj mamy, to bola predstava, na ktorú som nebol pripravený. Úprimne priznávam, že v tej chvíli vo mne zavládla hrôza z budúcnosti, ale v tej tichej izbe popri spiacom Miloškovi som tušil, že toto je nový začiatok. Pre nás dvoch.
Marek sa vrátil domov. Nikde nenašiel svoju manželku. O chvíľu nato objavil svojho syna u susedky…
