Mám 27 rokov a stretol som ju v čase, keď som bol najmenej pripravený na človeka ako ona.
Stalo sa to na malom podujatí prezentácii miestneho časopisu v Bratislave, kam som sa dostal takmer náhodou. Kamarát ma poprosil, aby som išiel s ním, lebo potreboval pomoc s nosením krabíc, a keďže som nemal veľké plány a potreboval som nejaké eurá, súhlasil som. Ona sedela v prvom rade, zapisovala si do čierneho zápisníka, mobil mala položený displejom dolu a káva pred ňou už dávno vychladla. Nepôsobila, že by ju niekto zaujal, ale keď prehovorila, všetci stíchli.
Neskôr mi došlo, že je spisovateľka píše pre noviny a kultúrny magazín. Má 40 rokov. Vtedy som o tom netušil. Videl som iba sebavedomú, pokojne pôsobiacu ženu, ktorá nepotrebovala zvýšiť hlas, aby si získala rešpekt a ani nemusela.
Po skončení podujatia som sa k nej priblížil, lebo som potreboval podpis na potvrdenie. Spýtala sa ma na meno, pozrela sa mi priamo do očí a povedala:
Vyzeráš takto vždy, alebo len keď si nervózny?
Zasmial som sa nahlas. Odvetil som, že netuším. Odpovedala, že má rada ľudí, čo sa nepretvarujú, že sú sebavedomí. Tam všetko začalo.
Začali sme si písať. Najskôr ona písala pár slov, ja celý román. Pýtal som sa obyčajné veci: čo robí, kde býva, či ešte študuje. Povedal som jej pravdu že bývam u rodičov, že pracujem kde sa dá, že zarobím málo peňazí a že sa snažím niečo začať. Nikdy mi nedala pocítiť, že som menej, ale zároveň mi nikdy nesľubovala ilúzie. Od začiatku bolo jasné:
Vzťah nehľadám. Som v inom období života.
Aj tak sme sa začali stretávať.
Vždy u nej v byte uprataný, tichý, plný kníh. Mala vlastné auto, vlastné tempo, svoj život. Ja som chodil autobusom, niekedy s pocitom, že vstupujem do sveta, ktorý nie je môj. Privítala ma bez náhlenia, bez prázdnych sľubov. Občas som uvaril niečo jednoduché, inokedy sme iba otvorili fľašu vína a pustili tichú hudbu. Rozprávali sme hodiny o jej práci, o písaní, o tom, ako je unavená z vysvetľovania svojich rozhodnutí ostatným.
Nikdy som neprespal. Nikdy ma neposlala domov. Musel som trvať na tom, aby sme sa stretli cez víkend. Niekedy povedala áno, inokedy sa na dva-tri dni vyparila kvôli redakčným uzávierkam, meetingom či služobným cestám. A keď sa vrátila, bolo to akoby sa nič nestalo. Žiadne ospravedlnenie. Žiadne dlhé vysvetľovanie.
Raz večer, po tom, čo sme spolu strávili pár hodín a ona sedela na okraji postele, mi povedala:
Nezamiluj sa do mňa.
Nevedel som, čo odpovedať. Povedal som len, že nie som zamilovaný. Obaja sme vedeli, že to nie je celkom pravda.
Chcel som viac. Nie nutne sľuby, ale miesto. Ona však opakovala, že naše cesty sú rozdielne. Že ja len začínam a ona si už svoj život vybudovala. Že nechce byť kotva ani sa stať mojím skratom.
Nemôžem ti dať to, čo chceš hovorievala.
A predsa ma stále pozývala.
Postupne som pochopil, že mi dáva len to, čo dokáže: nepravidelnú prítomnosť, hlboké rozhovory, neplánované stretnutia. Prijal som to, lebo som cítil, že nemám právo žiadať viac. Akým právom by som hovoril o budúcnosti, keď sa ledva uživím?
Každý raz, keď som odchádzal z jej bytu, prešiel som niekoľko ulíc pešo, kým som chytil autobus. Cítil som sa zároveň plný aj prázdny. Vďačný, že som mohol byť s ňou. Prázdny, lebo som vedel, že sa napokon vraciam do svojej izby u rodičov, do mojej nevýraznej reality.
Nikdy mi nič nesľúbila, nikdy ma neklamala. Aj tak to bolelo.
Stále sa stretávame. Nie tak často, ako by som si želal. Občas si myslím, že dúfam, že sa na mňa niekedy pozrie inak. Alebo že dospejem natoľko, aby som sa necítil malý vedľa nej. Alebo jednoducho vyčerpám vlastnú trpezlivosť.
Lenže neviem poslednú dobu ma pobyt s ňou robí skôr smutným než šťastným.
Prečo asi?
