Pamätáš si, Katarína…
Bývali na prízemí, čo spočiatku vyzeralo ako nevýhoda, ale časom si zvykli. Najviac sa tešila babička nebolo treba šplhať sa po schodoch. V sobotu, pani Anna Kováčová, Katina babička, vždy piekla niečo voňavé koláče, palacinky, či makovník, s vôňou rozlievajúcou sa uličkou, až futbalisti na dvore slintali v očakávaní.
Martin si už našiel svoj spôsob, ako nazrieť ku Kate do okna nechodil ku kuchynskému, ale obišiel dom, postavil sa na drevenú debničku, čo tam po celý čas trónila v tráve, a takto vyhliadol na Katku. Tá, akoby vedela, že čoskoro príde, a rozbehla sa, len čo začula škrabanie na parapete.
Hneď ti prinesiem koláčiky, babička piekla jej ružová stužka na blond copíku sa rozviazala a poskakovala s ňou.
Sú vynikajúce Martin hltal v jednom kuse, dodávajúc: Podľa slovenského receptu, však?
Áno, už hotové.
Dáš mi opísať?
Katka ochotne podávala zošit. Ale vráť ho ráno pred vyučovaním.
Martin nebol zlým študentom, len tak trochu lenivý radšej naháňal futbal na dvore, než sa učil. Bolo to obdobie pred mobilmi, keď deti lietali po uličkách do západu slnka a domov sa im vôbec nechcelo.
V ôsmom ročníku Martin prvýkrát niesol Katkin školský batoh a cestou jej rozprával o novom filme. O rok neskôr bola za najkrajšiu v škole, podľa tajného rozhodnutia chlapcov, zvolená krehká, hnedooká Slávka. Martin sa do nej zamiloval po uši. Točili sa okolo nej, nasledovali ju až domov. Katka si myslela, že to prejde. Stále však čakala pri okne, kedy Martin zaklope a povie: Katka, daj mi opísať.
Slávka vedela decentne držať odstup, ale o to viac si chlapcov pripútala. Martin sa zmietal medzi Slávkou, ktorá ho chvíľu vábila, chvíľu odháňala, a Katkou, ktorá naňho čakala vždy.
Okno zostávalo jeho revírom, na parapete jej izby už čakala šálka čaju, niekedy koláče, ak neboli makovníky.
Počula si, naši prehrali komentoval futbal. Katka bola vždy v obraze, sledovala zápasy, čítala športové správy, dokonca trpela pri hororoch, len aby mohla viesť dialóg. Podporovala ho ako kamarát stála vždy za ním. Martin k nej prichádzal ako k najlepšiemu priateľovi, ktorý ho vypočuje a pochopí. O Slávke sníval, trápil sa a sťažoval dokonca i Katke, keď ho trápilo, že Slávku domov sprevádza Vít.
Po maturite sa každý vydal na inú univerzitu. Martin za Slávkou, Katka ostala sama. Občas, zo zvyku, zašiel k nej rozprával do omrzenia, lebo sa potreboval vykecať.
Katka, mám v sobotu narodeniny. Prídeš? pozrela naňho sivými očami, v ktorých sa odrážala láska.
Uvažoval: Sobota? Dobre, prídem. Kto ešte bude?
Rodičia, babička, Veronika s Vladom, Oľga poznáš ich, naši kamaráti.
Tak dobre, stavím sa.
Ale v sobotu neprišiel. Zaklopal až o týždeň, smutný a skľúčený.
Čo sa ti stalo, Martin? Si celý ponurý.
Sťažoval sa, že Slávka išla na prax a ani mu nepovedala. Katka ho tíšila (hoci ju bolelo). Čakala som ťa v sobotu
Čo bolo v sobotu?
Mala som narodeniny
Aha plesol sa po čele Katka, prepáč, zabudol som, hádam sa nehnevaš
Nie, stáva sa.
Prišiel k oknu: Pamätáš, ako si ma v lete kŕmila koláčmi? Tá debnička pod oknom, parila čaj s lekvárom?
Katka sa usmievala, bolo jej dobre, že si na to Martin pamätal. Spoločne spomínali na partiu zo sídliska, spolužiakov, na útek zo školy, keď ich triedna načapala na lavičke v parku a poslala späť na hodinu dejepisu.
Na piatom ročníku bol Martin celkom šťastný Slávka prijala jeho požiadavku na sobáš. Prišiel s tým k Katke. Tá sa držala, hrýzla pery, aby nezačala plakať. Počúvala ho, stále len ako kamarátka, ktorej môže veriť.
Mesiac plakala do vankúša prečo mu toľko rokov nič nepovedala.
A znova sa objavil. Rodičia a babička boli na návšteve. V byte vládlo nezvyklé ticho, Katka v starom deke sledovala televízor. Neverila, že za dverami je Martin.
Otvorila stál tam, zničený, opretý o stenu. Čo sa ti stalo? bála sa.
Vošli do izby, posadilo sa.
Ona nebude svadba povedala, že miluje iného. Katka ho nikdy nevidela takého zlomeného. Pristúpila k nemu, položila mu ruky na ramená: Martin, upokoj sa, možno sa to ešte vyjasní.
Už nie, ona sama zrušila sobáš, už je koniec v očiach mu svietili slzy. Hlavu položil Katke na kolená, sklzol z pohovky, prisahal sa jej na sukňu: Nedá sa, Katka, nedá
Martin môj, upokoj sa, urobím ti mätový čaj pamätáš, ako sme pili čaj na parapete?
Pamätám, Katka, pamätám, len ty mi rozumieš, len ty si dobrá bozkával jej kolená neisto, potom vášnivo, ako by sa cez bozky snažil vyhnať svoju bolesť. Objal ju, pokrýval jej tvár a šiju bozkami, šepkal niečo.
Martin, prestaň, čo to
Katka
Martin, ja ťa milujem! Od šiesteho ročníka, stále som ťa milovala, môj drahý
Odišiel až po polnoci, hanblivo sklopil oči, aby sa na Katku nepodíval. No, uvidíme, prídem
Budem čakať dívala sa za ním, až kým nezavrela vchodové dvere.
A neprichádzal. Akoby sa ten večer stal len snom. Netrvalo dlho a získal diplom a odišiel na východ Slovenska.
Treba niečo urobiť! šepkal nespokojne otec. Mohli by sme zájsť k jeho rodičom.
Pochop, že ona už nechce! Je nervózna, to môže ublížiť dieťaťu vysvetľovala mama. Martin vie o jej tehotenstve, Katka mu povedala. Ale správa sa ako cudzí možno preto aj odišiel
Neponecháme to len tak, to je poburujúce nevzdával sa otec.
Babička sa rozptýlila pletením, občas utierala slzu. Bolo jej ľúto, že jej vnučka, múdra, dobrá musí to niesť sama.
Po narodení Lenky našla Katka telefónne číslo na Martina (vyprosila ho od jeho spolužiaka) a zavolala mu s jednou vetou: Martin, máme dcéru. Volá sa Lenka.
Odvetil niečo nezreteľné, počuť bolo len: Gratulujem.
Keď mala Lenka rok a pol, rodičia oznámili, že splatili za byt a sťahujú sa aj s babičkou do nového. Byt bol podobný, dvojizbový, len v vedľajšej časti mesta. Prídeme pomáhať, každý po poradí sľúbila mama.
Katka sa rozplakala.
No, prečo tie slzy? Ja prídem každý deň, budem dozerať na Lenku, berieme ju na víkend k sebe, ty si ber úlohy na doma
Len sa mi páčilo, keď sme boli všetci spolu prizná sa Katka.
Dcéra, čas ide, musíš si zariadiť život, sama to budeš mať jednoduchšie utešovala ju mama.
V poslednom čase počúvala od rodičov, babičky aj kamarátok, že má šťastie, je mladá, môže si nájsť nového muža, aj s dieťaťom.
O týždeň mala Katka už celý byt pre seba a Lenku. Malá Lenka sa smiala a skúšala chodiť, padala na mäkkú podložku, potom sa škrabka ku mame. Katka ju objímala, smiala sa spolu s ňou.
On sa objavil nečakane. Aj predtým vždy prichádzal bez varovania ako vtedy, keď mu zlyhala svadba so Slávkou.
Myslela si, že je to otec mal prísť, ale na prahu stál Martin, v rukách obrovská červená hasičská hračka.
Ahoj! Si sama? Nevadí, ak vojdeš?
Vyzeral zrelší, štíhlejší, ostrejšie rysy.
Poď ďalej.
Položil hasičské auto na zem.
Ozval sa plač dieťaťa, Katka sa vrátila do izby, zobrala Lenku na ruky: Mám dcéru ukázala na auto.
Martin sa plesol po čele: Prepáč
Zober si tú hračku, daruj niekomu inému povedala Katka.
Vyzlečený, zamieril do kuchyne. Takmer všetko je rovnaké, nič sa nezmenilo. Uvaríš aspoň čaj?
Katka zapla konvicu, stále s Lenou na rukách. Martin bol neistý, nevedel, kde začať.
Díval sa na ňu svetlovlasú, rozpletenú, v dlhých šatách po členky, s dcérou na rukách. Si ako madona zamrmlal.
Katka mlčala.
Pamätáš, ako tvoja babička piekla tie výborné koláče? Alebo ako sme pili čaj na parapete v tvojej izbe? Babička polievala kvety a zvyšky vody vyliala von, práve keď som stál pod oknom, nevidela ma Martin sa pokúsil pousmiať. Pamätáš, Katka
Nepamätám prerušila ho Katka, ľahko, bez záujmu. Martin sa zarazil, mlčal. Jej odpoveď nebola zo zlosti naozaj už zabúdala detaily ich stretnutí. Teraz mala dcéru a venovala jej všetok čas, radovala sa z jej prvých slov, sledovala, ako zaspáva, ako sa budí, ako sa hrá
Tak si vypi čaj, ja musím robiť kašu.
Prvýkrát Martin pocítil, že ho v tomto dome už nečakajú. Vstal, obliekol si bundu. Dobre, inokedy. Idem, vieš, máš veľa práce. Postál ešte pár sekúnd, akoby čakal, že ho Katka zastaví, ale nedočkal sa.
Keď zavrela za Martinom dvere, ticho povedala: Inokedy nebude, tu už čaj ani kávu nedostaneš.
Vrátila sa k Lenke, zdvihla ju, pobozkala a išla variť kašu.
