Uvedomil som si, že niečo nie je v poriadku, v ten deň, keď som zistil, že mi moja manželka už nehovorí ľúbim ťa. Nedokážem presne povedať, kedy prestala. Možno to bolo pred týždňom, možno pred mesiacom, možno už dávnejšie. Viem však, že predtým to hovorila často ráno pri lúčení, keď sme položili telefón, pred spaním. A ja som vždy odpovedal len: aj ja, to isté, haha, láska.
Mám tridsaťštyri rokov. Pracujem celý deň, odchádzam skoro a domov sa vraciam vyčerpaný. Vždy som si myslel, že byť dobrý manžel znamená plniť svoje povinnosti platiť účty, nakúpiť, byť doma, nikdy nezradiť dôveru. Prišiel som, navečeral sa, osprchoval a potom som len sledoval mobil alebo televízor. Ona mi rozprávala o svojom dni, a ja som jej odvetil jednoslovne: hm, áno, potom sa porozprávame, som unavený. Keď mi povedala ľúbim ťa, už to pre mňa nebolo nič výnimočné. Stalo sa to rutinným, automatickým. Nikdy som si nemyslel, že raz mi bude chýbať počuť tie slová.
Začal som si všímať tie drobné zmeny. Už mi cez deň nepísala. Kedysi mi posielala správy: dávaj na seba pozor, pekne ráno, nezabudol si sa najesť. Teraz nič. Večer si ľahla do postele chrbtom ku mne s telefónom v ruke. Už nehľadala moju dlaň. Už sa nepýtala, ako sa mám. Jedného dňa som ju oslovil láska a ona mi odpovedala Karol. V tej chvíli som pocítil v hrudi niečo cudzie.
Jednu noc som našiel odvahu a spýtal sa:
Ešte ma miluješ?
Ostala ticho. Nepozrela na mňa. Len povedala:
Neviem už nemám ten istý pocit.
Cítil som to ako suchý úder. Opýtal som sa, čo sa stalo, či je v tom niekto iný, či som urobil niečo zlé. Odpovedala, že nie je nikto iný, len je unavená. Unavená z toho, že sa cíti sama, aj keď je so mnou. Unavená z rozprávania bez toho, že by bola vypočutá. Unavená z toho, že hovorí ľúbim ťa a nedostane nič späť.
V tú noc som si vybavil všetky tie chvíle, keď mi hovorila ľúbim ťa a ja som len povedal aj ja, bez pohľadu, objatia, alebo aspoň pozornosti. Spomenul som si na dni, keď som sa domov vracal a okamžite sa venoval telefónu. Na chvíle, keď ma prosila, aby sme šli spolu von, aby sme robili niečo spoločné, a ja som radšej ostal ležať. Vždy som veril, že láska znamená starať sa, zabezpečiť rodinu. Ale ona potrebovala slová, čas a pozornosť.
Odvtedy sa snažím zmeniť. Teraz hovorím ľúbim ťa. Objímam ju. Píšem jej. Pozývam ju von. Ale už to nie je rovnaké. Pozerá na mňa pozorne, akoby už nechcela dúfať. Niekedy, keď jej poviem, že ju milujem, odpovedá ďakujem. To bolí ešte viac než nie.
Bývame v jednom dome v Bratislave, spíme v jednej posteli, ale nie je to už to isté. Mám pocit, že sa snažím uhasiť oheň, keď už takmer niet čo zachrániť. Neviem, či som už neskoro. Neviem, či už na mňa zabudla. Viem len, že by som dal všetko všetky svoje eurá a srdce za návrat do tých čias, keď mi bez váhania hovorila ľúbim ťa.
Čo by ste mi poradili?
