Ticho všade
Lietadlo sa rozpačito objavilo z oblakov, rozhliadlo sa po okolí, urobilo dlhý oblúk a jemne dosadlo na bratislavskú dráhu, ako keď zaľúbený ženích dojíma tvár milej pod oltárom.
Výbuch potlesku naplnil kabínu, no piloti ich nezaregistrovali.
Nepočul ich ani Kola Kapko, ktorému počas letu zapchalo uši.
Kapko neustále stláčal nos a dúchal, no vzduch unikal odkiaľkoľvek, len nie tam, kde mal.
V hlave mu stále rezonovala biela šum.
Nikolaj sa vrátil od svojej matky skoro ráno, aby stihol pripraviť sa do práce.
Žena, Simona, nespala a nervózne pobehovala po byte, zúfalo presúvajúc veci sem a tam.
Kola vošiel do kuchyne a začal si pripravovať obed.
Sluch sa mu však nevracal.
Odchádzam!
Mám toho dosť!
Už nemôžem!
Celý tento život, tvoje plat v pár eurách, byt na kraji Petržalky…
Ja som si myslela, že mám chronickú lásku, ale len som chytila nejakú nákazu! vykrikovala Simona do Kapkovej chrbtice, zatiaľ čo ten pokojne prekladal zemiaky z hrnca do termosky.
Odchádzam k Ľubošovi, nepoznáš ho, ani on teba, ale je úžasný.
Mám k nemu tie pravé city.
A nemusíš sa báť, nič medzi nami nebolo.
Odchádzam ako slušná žena, nech mi neskôr nič neprisúdiš!
Hlavne nie tvojej mame.
Kola dokončil obed, zbalil si všetko do tašky a začal variť kávu.
Nič mi na to nepovieš?
Prepásla som ti tu celý vnútorný svet…
Simča! zakričal Kola cez plece.
Môžeš mi prosím vyžehliť rifle?
Čože?
Rifle?!
Veď…
Ja ti hovorím o citoch, a ty chceš, aby som ti žehlila!
Profesor, že si ma aspoň zastavíš.
V tých nervoch žena poplietla kabelku s tou, čo Kola pripravil do práce, a vybehla z bytu.
Až keď sa byt vylepšil o rezonanciu zatresknutej dverí, Kapko pochopil, že Simona naozaj odišla.
Kam v také ráno?
A nevyžehlené rifle…
A kde je môj obed? premýšľal Kola nad neveselým ránom.
Sklamaný, že nenašiel svoj dve termosky, vybral sa do práce v pokrčených nohaviciach.
Pri výťahu pozdravil predseda SVB, Elvíra Balážová, ženu, ktorá podľa mesačných príspevkov ešte stále nosila peniaze do Uhorskej komory.
Vraj jej parfumy vymŕtvili košické kone a vyháňali nájomníkov z bytov.
Kapko zadržal dych, vošiel dovnútra a otočil sa k dverám.
Tie sa zatvorili, výťah začal klesať ako plynová komora.
Ešte ste nezaplatili za dezinfekciu.
Dnes idú hubiť šváby v celom vchode, ozvala sa Balážová.
Kapko sledoval, ako jej parfum rozpúšťa gumové tesnenie na dverách.
Do večera to musíte uhradiť, môžete mi poslať cez IBAN?
Kola mlčal, tak sa Elvíra naklonila k jeho uchu a hlasno povedala:
Do konca dňa čakám prevod.
Gratulujem.
Kam vás prevádzajú?
Naspäť do Spišskej Novej Vsi? prebral sa Kapko.
Ste vraj praprapravnučka kráľa Ladislava.
Predsedníčka mu naložila veľa slov, ale do Kapka dolietali len útržky: -úch, -dák, -srn, -yť, z čoho mu vychádzalo niečo na staroslovenský spôsob.
Kola len prikývol, ako na výstave avantgardy.
Dvere výťahu sa otvorili, Kapko sa ponáhľal na čerstvý vzduch a Balážová zamierila do bytov pre svoju daň.
Kapko bol elektrotechnik.
Od minulého týždňa pracoval v bytovom dome, kde rozmarivý klient bez talentu a rozpočtu túžil po cukríku.
Materiály aj výkresy zákazníka boli skrz-naskrz charakteristické, cítil sa z nich odér.
Kola v tom nebol sám.
V rovnakom marazme plávali aj inštalatér a majstri.
Keď Kapko trieskal steny kvôli káblom, kolegovia sa trápili v susedných izbách.
Do bytu vošiel zákazník, čo celú noc oslavoval narodeniny kamoša a v kreatívnej nálade sa rozhodol o šiestej ráno skontrolovať stav stavby.
Všetko je zle! kričal majiteľ, dupl si nohou.
Zásuvky majú byť ako šachovnica, luster o tri stupne doprava podľa zemepisnej osi!
Ak to neurobíte presne, nezaplatím vám ani cent!
S rovnakými nápadmi a hrozbami obchádzal všetky miestnosti, až sa zamkol v detskej, kde zaspal na vreciach s omietkou.
Po siedmich hodinách sa zákazník prebral, otvoril dvere a videl výsledky svojich šialeností.
Za ten čas majstri spojili obývačku s kuchyňou, v kúpeľni pribudol hosťovský záchod.
Odev klienta bol biely od omietky a tvár od šoku.
Nič si nepamätal zo svojich príkazov, chcel obviniť majstrov, ale tí mu ukázali video dôkaz.
Len Kapko sa do realizácie nových nápadov nevtiahol nepočul ich.
Buď z pocitov, alebo z beznádeje klient Kapka odmenil symbolickou prémiou za odolnosť voči opitému kreativizmu, ostatných vyhodil za nevhodnú odolnosť.
Ale pod tlakom kompromitácie zaplatil všetky práce.
Večer, hladný a zničený, Kapko neodolal a zamieril k lekárovi.
Po ceste ho nasledoval zlý pes, hlasno štekal, no Kapkov svet bol ako nemý film, kde ľudia a zvieratá hrali čudné roly.
Bez textu nevedel pochopiť, čo od neho chce táto zúrivá beštia, a Kola kráčal ďalej isto a bez strachu.
Čoskoro psa omrzelo a odpadol.
Nech vás sprevádzajú zvuky! povedal doktor, keď čistil Nikolajovi uši.
Keď sa sluch vrátil, Kapko sa ponáhľal domov.
Po ceste vytiahol výnimočnú prémiu, kúpil si párkovú žemľu a drobnú kytičku pre Simonu.
Pred vchodom ho privítal smutný sused.
Počul si novinku? pýtal sa ho.
Ja som dnes celý deň nič nepočul, škrabal sa Kapko v uchu.
Balážová, tá Uhorská komora, vybrala od celého domu peniaze a zduchla do západu slnka.
Presťahovala sa, všetko si naplánovala, potvora.
Všetkých sedem vchodov obehla.
Ty si platil?
Neplatil, krútil hlavou Kapko.
Ráno mi niečo splietala o prevode, ale nepočul som presne.
Tak to máš šťastie.
Ja, hlupák, som zaplatil.
Jediné pozitívum: kým prešla celý dom, šváby podľahli jej parfumom, smial sa sused.
Aspoň to nebolí tak veľmi.
Byt privítal Kapka vôňami a neuveriteľne jemnou, láskavou ženou.
Odpusti mi, bláznivú hlavu, prišlo na mňa, ani neviem čo.
Asi slnečné škvrny.
Chcem vziať všetky slová späť a prosiť, aby si veril, že nič zlého som neurobila.
Žiadny Ľuboš neexistuje.
Išla som ku sestre, vypustila paru, mozog sa vrátil.
Ty si reagoval správne, po chlapsky.
To ma prebralo.
Takže, odpustíš, hlupá?
Zakryla Kapkovu tvár horúcimi bozky a pozvala ho za stôl plný jedla.
Ja som nič nepočul, priznal Kola, cítiac, že dostáva odmenu za nič.
Ďakujem ti! objala ho pevne Simona.
To je teda deň, pomyslel si Kapko, ktorý dnes neurobil nič výnimočné.
Mal by som častejšie ohluchnúť…
možno by sa žilo ľahšie.Kapko sa usmial, prebehol prstami po okraji termosky a v ten večer, hodinu pred spaním, pozorne počúval hoci len tlmený šum rozhlasového vysielania.
Okenná tablička klopala, v kuchyni cvrčala ledva počuteľná káva.
Všetko, čo v ten deň nepočul, sa mu akosi vrátilo.
A tak si v tichu dvojizbového sveta, s pokrčenými rifľami a žemľou v ruke, Kola Kapko zrazu na ničom nelipol.
Všetko sa zdalo byť ľahšie, jednoduchšie všetko mohlo byť v poriadku, ak bolo ticho.
Za oknom lietadlá dosadali, šváby mizli, susedia rozprávali bájky a v srdci, po zvláštnom dni, ostal len klavírny tón pokoja.
V tej chvíli Kola pochopil, že najlepšie veci v živote sa dejú práve vtedy, keď stíchnu všetky hlasy okolo a napokon začuješ ten svoj.
Nič nie je počuť: Všetko utíchlo, ticho ovládlo slovenské ulice
