KRABICA STRATENÝCH SĽUBOV
V poslednom čase začala Zora tušiť, že v ich byte v Bratislave býva okrem nej a manžela ešte niekto ďalší. Nie, nebol to duch. Podľa nej sú duchovia vážni keď už prídu, určite nie preto, aby sa hrali s domácimi drobnosťami. Toto bol skôr taký domáci škriatok.
Najprv sa stratili jej obľúbené športové ponožky. Prirodzene, len po jednej. Keby to bolo v práčke, povedala by si, že to sa občas stáva každej žene. Lenže tieto, biele s červeným pásikom, ktoré nosila na fitnes, boli stále na očiach v zásuvke. Ako by naznačovali: kedy si nás naposledy použila?
A zrazu boli preč. Najprv jedna, potom druhá.
O týždeň sa objavili na tom istom mieste, zvinuté do slimáčika. Na nich kúsok naškrabanej sivej papierovej lístočky:
Zabudla si na nás 127 dní. Počítali sme.
To bola tvoja robota? oborila sa Zora na manžela Marka, ktorý si spokojne čítal správy na mobile. Tým mi naznačuješ, že som pribrala a mám začať cvičiť?
Odpoveďou bol nechápavý pohľad a úplné popretie.
Keď nie, tak nie mykla plecami, aj keď neverila. Marko bol známy vtipkár.
Potom zmizla jej obľúbená sponka do vlasov vždy ju mala pripravenú na zrkadle v chodbe. A drahý rúž na špeciálne príležitosti, ktorý nosila v kabelke.
Našla ich v kuchynskej skrinke medzi ryžou a cestovinami. Opäť s lístočkami.
Na sponke stálo:
Tak už si vyber, chceš dlhé alebo krátke vlasy? Nebaví ma už sedieť ladom a potom ti zrazu chýbať.
Na rúži:
A kedy bol naposledy ten tvoj výnimočný deň? Ešte chvíľu a úplne vyschnem.
Toto už nie je vtipné, syčala Zora, trasúc spiaceho Marka za plece.
Si normálna?! rozčúlil sa. Veď by som sám sebe škodil, keby som si robil takéto žarty!
Bol to rozumný argument. Marko určite nebol hlupák a Zoru začalo niečo škrabať v srdci.
Začala si pamätať, kam čo dáva, párkrát sa spätne vracala, prekontrolovala to. Dokonca navštívila lekára. Starší lekár po testoch skonštatoval, že má lepšiu pamäť ako on.
No veci mizli naďalej.
Obľúbené perá. Blúzka s prúžkami. Krém na ruky.
A napokon kľúče od chaty v Malých Karpatoch. To bola tá kvapka, kvôli ktorej Marko týždeň chodil po byte a významne vzdychal.
Zora bola podráždená: zle spávala, zľakla sa každého buchnutia, neustále prekladala mobil, kľúče a peňaženku z miesta na miesto.
Ale túto sobotu bolo ešte zvláštnejšie.
Rozhodla sa venovať voľný deň upratovaniu šatníka už to bolo treba. V prázdnej krabici od čižiem náhodou našla všetky stratené veci, úhľadne uložené ako vo výklade sekáča.
Blúzka objímajúca skladanú krátku sukňu. Lístočok:
Vieš ešte tancovať?
Perá zoradené podľa farby:
Žuváš nás, keď si nervózna. Už máme stresu dosť.
Kľúče previazané príveskom, akoby sa držali za ruky:
Len sme sa išli trocha poprechádzať veď na chatu nikto nechodí. Na rozdiel od niektorých, vrátili sme sa sami.
Zora ostala zaskočená.
V tých správach bolo niečo ironické, múdre i trošku smutné ako keby ich napísala ona sama. Možno v inom živote, kde by mala čas aj rozprávať sa s vecami.
Už chcela krabicu zatvoriť, keď v jej kúte zbadala malý šedý lístoček bez žiadnej pripojenej veci. Len odkaz.
Písmená sa rozochvívali a rozmazávali, ako keby ich postriekali slzami:
Tá dievča v zrkadle si sľúbila, že budeš maliarkou.
Ja som to dievča.
A je mi tu veľmi smutno, v krabici stratených sľubov a nenaplnených nádejí.
Dlho sedela Zora na zemi pri plných policiach a spomínala.
Ako v škôlke kreslila fixkami dom, slnko, otca a mamu so sestrou.
Na hodine výtvarnej, keď s úžasom objavovala akvarel na mokrom papieri.
Ako voňali olejové farby v krúžku. Ako ticho viselo v sále galérie. Každý ťah štetca bol čarovnou melódiou. Vysvetlenia lektorky žiarili v ušiach.
Najprv si myslela, že to bude jej život.
Potom aspoň koníček. Útočisko.
Potom
Nič.
Nie preto, že by nestíhala. Len vždy všetko odkladala, dávajúc prednosť tomu, čo sa zdalo dôležitejšie či súrnejšie, až ten teplý pocit očakávania zmizol úplne nenápadne, ako ponožky, perá, kľúče.
Prešla prstom po poslednom lístku.
Zdalo sa jej, že papier je živý teplejší, ako ostatné, a trocha sa chveje. Ale možno sa triasli jej ruky.
Naozaj je ďalšia hodina v nákupnom centre alebo ďalší kriminálny román dôležitejší než sen?
V noci Zora dlho nemohla spať. O druhej sa s povzdychom vyštverala z vyhriatej postele.
Kam ideš? zamumlal rozospato Marko.
Spi spi ďalej, zamrmlala.
Niekde medzi krabicami v skrini som videla staré farby, povedala si v duchu. Keď prechádzala okolo zrkadla v predsieni, stretla pohľad toho dievčaťa. Bol vystrašený. Ale plný nádeje.
A tak si Zora uvedomila, že sľuby dané sebe sa nemajú opúšťať. Ak nezabudneme snívať a aspoň malým krokom si plníme vlastné sľuby, žije v nás vždy kúsok šťastného dieťaťa.
