Výber
A Mišo je nakoniec poriadne ženatý vzdychá Vierka, sediac na lavičke v parku a silno stískajúc v vrecku odporúčanie na zákrok.
Spolubývajúce na internáte jej závideli, keď ju videli v spoločnosti tmavovlasého, hladko oholeného, modrookého muža mysleli si, že mala šťastie na galantného spoločníka. No veru, nebolo čo závidieť.
Vierku strasie, keď si spomenie na prvé a jediné stretnutie s Mišovou manželkou, ktorá ju vyhľadala pred hlavnou bránou fabriky, aby jej vysvetlila, ako sa veci naozaj majú.
No ahoj, ty budeš asi Vierka, však? začala ona.
Kto ste? vydesene odvetila Vierka a napäla sa pod pohľadom vysokej, štíhlej ženy s popolavými vlasmi.
Ja som Lucia manželka Michala Kováča.
Prosím?
Počula si!
Ďalšia jednoduchá duša, pokojne hovorí žena, koľko vás už takých bolo… lovkýň na cudzie šťastie.
Ako sa opovažujete?!
Počúvaj, Lucia jemne chytila svoju sokyňu za lakeť, a ty sa nehanbíš? Ja som zákonitá manželka, videla som ťa s mojím mužom a ešte si predomnou trúfaš, miesto toho, aby si sa hanbila a zmizla, ako by urobil slušný človek. Ale to asi nie je tvoj prípad, že?
Vo svojom pohľade ju premerala: Takých, ako si ty, už mal toľko, že mi prsty na rukách a nohách nestačia porátať. Spustila si sa s ženatým hanba ti!
On je muž, poľovník. Chápeš? Si preňho len krátka epizóda. Zabudne a ide ďalej. Drž sa od neho ďalej.
Mimochodom, máme dve dcéry, môžem ti ukázať rodinnú fotku. Lucia vytiahla spomienkové foto a podala zaskočenéj Vierke. Tu! Dôkaz veľkej a čistej. Pred dvoma mesiacmi sme boli v Bojniciach
No čo mlčíš?
A čo odo mňa chcete? Riešte si to sama s manželom.
A aj si to vyriešim, neboj sa! Prišiel nedávno k nám do fabriky. Plat je slušný, a zrazu ty, na našu hlavu
Opusti ho dobre po dobrom. Never jeho sľubom, Mišo sa rozvádzať nehodlá. Nerozmýšľaj nad ním. Koľko máš rokov? Tridsať?
Dvadsaťpäť! so zranením sa bránila Vierka.
O to lepšie. Ešte stihneš vydať sa a porodiť deti. Michala nechaj na pokoji.
Vierka už viac Luciu nepočúva. Na trasúcich nohách sa pomaly vzďaľuje, dýcha ťažko. Celý jej pekný svet bol v okamihu preškrtnutý.
Zradca mrmla si Vierka, a do hrdla sa jej tisne hrča, no nedovolí si pred ľuďmi ukázať city. Nechce, aby sa o tom rozprávalo v práci.
Večer ako by sa nič nestalo, prišiel za Vierkou Mišo s kyticou. Ona ho s opuchnutými očami vyhodila, nepočúvajúc sľuby o večnej láske a rozvode veď so ženou si už údajne boli len cudzí ľudia.
Dva týždne sa Vierka spamätáva. Mišo ju už neotravuje. Robí, že ju nepozná, odvracia sa pri stretnutí.
Na nešťastie, všetko zlé chodí po dvoch Rannú nevoľnosť a závraty najskôr pripisuje nervom, ale čoskoro pochopí, že ich krátka, naivná vášeň má dôsledky.
Šesť týždňov, znie ako rozsudok.
Vierka nechce byť slobodnou mamičkou. Bojí sa. Zdá sa jej, že všetci už vedia, čo sa stalo všetci ju súdia, veď naletela mužovi, ktorého ani nepoznala.
Mišo jej stav tajil. Čo mala robiť? Pýtať si občiansky? Prsteň však na ruke nemal, no nie každý ženatý ho nosí.
Prečo ju nenapadlo, keď trval na tom, aby ich vzťah bol v práci tajomstvom?
Oklamal ju, no to, že netušila pravdu, jej nepomáhalo. Ešte aj kolegovia začali šepkať, rozoberať príchod Lucie do fabriky a trapnú scénu.
Som tehotná. Vierka, využijúc obed, sa so zúfalstvom obracia na bývalého milenca.
Dám ti peniaze, len si to vybav, zahundral stroho.
Na druhý deň Mišo zo dňa na deň skončil vo fabrike. Navždy zmizol z jej života.
Vierka vedela, že to nemôže odkladať. Napriek varovaniam lekárky si vyzdvihla papier na zákrok.
A tu sedí na lavičke, stíska lístok, akoby sa bála, že ho stratí.
Ponáhľate sa? prihovorí sa jej mladý muž v saku s obrovskou kyticou bordových chryzantém a sadá si vedľa Vierky.
Čo? pozrie naňho vyprázdneným pohľadom.
Idú vám hodinky rýchlejšie, ukazuje na zlaté hodinky na jej ruke.
Vždy mi idú o desať minút popredu Neustále ich nastavujem, no márne, povzdychne si Vierka a odvráti sa.
Krásne počasie, však? Skutočné babie leto. Moja mama hovorí, že práve v takýchto dňoch urobila najlepší výber života a nikdy neľutovala.
Viete, rozrozpráva sa neznámy, ktorý sa objavil ako zjavenie, moja mama je skvelá! s pýchou ukáže palec nahor. Som jej veľmi vďačný.
A otec? vyletí samé od seba Vierke.
O otcovi nikdy nehovorí. A ja sa nepýtam. Viem, že ju to bolí
Idem zo vstupného pohovoru, predstavte si, vybrali ma spomedzi desiatich na prestížne miesto vo firme. Ako jediného, pritom nemám skoro žiadne skúsenosti. Sám tomu nemôžem uveriť
Mama mi dala dôveru v seba.
Už viem, čo spravím s prvou výplatou kúpim mame dovolenku pri mori. Nikdy nebola pri mori.
A vy ste boli?
Nie, Vierka sa zahľadí na mladíka, pozerajúc na jeho bordovú kravatu.
Sympatický mládenec žiari šťastím.
Mamin darček, pohladil kravatu, keď postrehol jej pohľad.
Asi vás už unavujem, ale mám potrebu podeliť sa o radosť, vy ste taká smutná
Pomyslel som si, že možno potrebujete niekoho, kto by vás rozptýlil, možno aj povzbudil. Som vám na obtiaž?
Vierka mlčky pokrúti hlavou. Neznámy jej čudne neprekáža, naopak jeho slová odohnali z hlavy chmúrne myšlienky. Obdiv k jeho mame ju dojal.
Aká oddaná láska! myslí Vierka a so záujmom mladíka počúva, Tá jeho mama má šťastie. Keby som mala takého syna
Idem už. Mamka ma čaká a určite sa jej už cnie A vy sa neponáhľajte!
Prosím?
Myslím vaše hodinky, usmial sa.
Aha na chvíľu sa aj ona pousmiala.
O chvíľu mladík mizne, Vierka vyťahuje papier, ktorý sa ešte pred minútou bála pustiť z ruky, a trhá ho na drobné kúsky.
Ešte dlho sedí ako začarovaná, vdychuje jesenný vzduch a slnečné lúče.
Cíti zvláštne ľahko a teplo na duši vďaka tomu neznámemu, ktorý sa jej zdal byť taký blízky. Nie je sama. Napokon, tá žena jedno dieťa sama vychovala a z chlapca vyrástol vynikajúci muž Škoda len, že sa ho nespýtala na meno. Ale to už nie je dôležité
Výber je urobený.
***
O dvadsaťtri rokov neskôr
Mamka, meškám stojí pred zrkadlom Stano a mama mu starostlivo viaže bordovú kravatu, ktorú mu kúpila včera na dôležitý pracovný pohovor.
Nie si nervózny?
Kravata pre šťastie. Uvidíš, všetko dobre dopadne, určite ťa zoberú Hotovo! dokončí Viazka, odstúpi a s úsmevom si ho prezerá.
Som nervózny, čo ak
To miesto je tvoje, len sa neboj, odpovedaj jasne a nezabudni sa usmievať. Si úžasný.
Díky, mamka, Stano ju pobozká na líce a uteká na pohovor.
Vierka sa díva za synom, ako energicky vykračuje k zastávke je to jej najbližšie a najdrahšie stvorenie na celom svete.
Zrazu ju prebehne mráz.
Veď už to raz zažila.
Ten chalan v parku, pred vyše dvadsiatimi rokmi
Dnes jej Stanko v obleku pripomína jeho
A na celé roky zabudla na ten okamih. Teraz sa v nej zrazu všetko vybavilo.
Možno vtedy jej sám osud ukázal, od koho sa chcela zbaviť (aké hrozné slovo), aby ju nasmeroval na správnu cestu.
A prečo sa s ním hneď vtedy nezoznámila, veď mali aj podobný vek, prečo sa nespýtala, ako sa volá jeho mama?
Ale to už nie je dôležité
Všetko je, ako má byť.
Stano sa poobede vrátil domov s obrovskou kyticou bordových chryzantém, ktoré ladili s jeho kravatou. Oznámil Vierke, že ho v zamestnaní prijali.
A ešte sľúbil, že spolu určite pôjdu k moru veď ona nikdy nebola.
Nastal čas, kedy syn bude rozmaznávať svoju milovanú mamu. Pre ňu by aj hory preniesol či prevrátil rieku.
Nech už ich postretli počas rokov akékoľvek starosti, štvalo ju aj len to, keď položila tvár na jeho voňavú hlavičku ihneď pocítila úľavu.
Všetko zvládli, všetky prekážky prekonali.
Vierka nikdy neľutovala, že rodila. Urobila pre seba ten správny výber.
Nech je teda tak!
