Denník, 15. novembra
Keď som mala štrnásť, začala som bojovať s hemiplegickými migrénami záchvatmi tak zvláštnymi, že mi vedeli úplne znefunkčniť polovicu tela. Sprvu boli pravidelné a predvídateľné, ale potom, zrazu, všetko prestalo mať systém. Migrény sa stali každodenným spoločníkom, neodbytnými a vyčerpávajúcimi, až som postupne stratila jasno v mysli aj schopnosť normálne pracovať. Neurológovia skúšali snáď všetko, čo ich napadlo. Striedali lieky písané menami, ktoré ledva viem vysloviť, absolvovala som opakované botoxové injekcie do pokožky hlavy a čeľuste, skúšali blokády nervov, prísne diéty… Nič nezabralo. Len silné analgetiká mi dali dočasný pocit, že ešte zvládam prežiť deň.
A potom, pred dvoma či tromi rokmi, mi jeden lekár ponúkol riešenie, pri ktorom som sa cítila rovnako šokovaná, ako zúfalá tehotenstvo.
Volám sa Katarína Kováčová, vyrastala som v Banskej Bystrici. Predtým, ako ma migrény pripútali k posteli, som bola mladá projektová koordinátorka v jednom bratislavskom architektonickom ateliéri. Milovala som tú prácu, stres i pocit zodpovednosti, ktorý ma poháňal. Ale keď sa z bolesti stala každodenná realita či už ostrý tlak za ľavým okom alebo vlna neurologických prejavov, ktoré mi znemožnili pohnúť s rukou môj život sa zo dňa na deň scvrkol. Tri roky som skúšala rôzne terapie prehĺtala hrste tabliet, absolvovala injekcie a bolestivé zákroky, dúfala v zázrak. Zázrak však neprišiel.
Mali sme s manželom Ivanom spoločné chvíle, keď som nedokázala zdvihnúť hlavu z vankúša. On mi často pomáhal do sprchy, bála som sa, že mi ochabnuté telo vypovie službu. Prišla som o prácu, neskôr o svoju samostatnosť, a nakoniec, na vlastné prekvapenie, i o sebavedomie. Jediné, čo ma ako-tak držalo pri živote, boli silné lieky, ktoré som vždy brala s rozpakmi, lebo som vedela, že bez nich nezvládnem ani obyčajný deň.
A potom lekári prišli s tým zvláštnym nápadom hormonálny reštart cez tehotenstvo. Podľa troch špecialistov vraj práve deväť mesiacov v inom hormonálnom režime môže môjmu mozgu vynulovať staré vzorce. Nie lieky, nie umelé hormóny, iba reálne tehotenstvo.
S Ivanom sme vždy túžili po deťoch, ale určite sme nechceli, aby naše prvé bábätko bolo akýmsi experimentom. Je to stávka na nádej, povedal raz lekár. Ale poznám ženy, ktorým to pomohlo.
Chvíľu sme sa tej možnosti s Ivanom vyhýbali. Lenže zakaždým, keď migréna prišla keď som stratila cit v ruke alebo nedokázala povedať súvislú vetu sme obaja nevedeli, či máme tú tému otvoriť.
Mali sme právo doniesť dieťa na svet, ak som sa ani ja sama nemohla postarať o seba? Bola táto nádej silnejšia než riziká?
Môj neurológ, doktor Krištof, nám všetko podrobne vysvetlil riziká, komplikácie počas tehotenstva a najmä, že zlepšenie nie je zaručené. Ale zároveň ma povzbudil: Katka, videl som zlepšenie na vlastné oči. Nemôžem to sľúbiť, ale je to cesta.
Táto myšlienka vo mne zostala a nedala mi spať.
V jednu noc, po obzvlášť ťažkom záchvate, som ležala schúlená na kúpeľňovej podlahe, líce pritlačené na studenom dlaždici, ľavá polovica tela slabá a necitlivá. Ivan sa posadil vedľa mňa, hladil ma vo vlasoch. Keď ochabnutosť ustúpila, zašepkala som: Ja už takto ďalej nevládzem.
On mlčal, nesnažil sa mi tvrdiť opak.
Hovorili sme dlho, preberali obavy, život s dieťaťom v takom stave. A potom Ivan vyslovil vetu, ktorú si budem pamätať navždy: Ak ti to dá šancu žiť normálny život, naše dieťa nikdy nebude vnímať, že znamenalo bremeno. Raz pochopí, že ti zachránilo život.
Rozhodnutie padlo.
Cesta nebola hladká. Snažili sme sa takmer sedem mesiacov, absolvovali kopu vyšetrení, krvné testy, návštevy kliniky. Keď napokon test vyšiel pozitívne, plakala som tak, že sa Ivan zľakol, či niečo nie je v poriadku. To boli slzy úľavy, strachu aj nádeje spolu.
Prvý trimester bol veľmi náročný. Hormóny lietali, raz som bola plná energie, inokedy slabá a na zvracanie. Migrény celkom neodišli, ale niečo sa zmenilo. Prichádzali o niečo menej často a rýchlejšie ustupovali. Bolesť bola znesiteľnejšia. Po rokoch beznadeje to bol pre mňa malý zázrak.
Keď som bola v šiestom mesiaci, migrény sa zredukovali na dva-tri záchvaty týždenne. Stále nepríjemné, ale zvládnuteľné.
Prvý raz som prežila celý deň bez migrény v potravinách pri pokladni. Rozplakala som sa medzi rožkami a čokoládami, predavačka na mňa pozerala ako na blázna bolo mi to jedno. Po piatich rokoch som cítila slobodu.
Ivan sa opäť začal smiať. Ja som bola schopná žiť. Dovolili sme si krehký optimizmus.
Ale tehotenstvo mi pripravilo ešte ďalšie skúšky.
V siedmom mesiaci prišiel nevšedný záchvat. Na minútu som úplne stratila zrak a ani po návrate nevedela pohnúť oboma rukami.
Vtedy prišla tá najhoršia diagnóza: preeklampsia.
Ako blesk z jasného neba. Tehotenstvo, ktoré ma malo vyliečiť, sa stalo život ohrozujúcou situáciou. Vysoký tlak, nebezpečenstvo pre dieťa aj pre mňa. A s mojou diagnózou to bolo ešte zložitejšie.
Hospitalizovali ma na gynekologicko-pôrodníckej klinike v Bratislave. Izba prevoňaná dezinfekciou, za oknami studený novembrový vietor. Prístroje stále pípali, sestry merali tlak hodinu čo hodinu. Nenávidela som ten pocit závislosti, znova odkázaná na druhých.
Čudné však bolo, že migrény sa navyše nezhoršili, práve naopak. Začali ešte viac ustupovať, akoby sa môj mozog konečne vzdal vzdoru. Ale krvný tlak zostal problémom.
Lekári začali diskutovať možnosť vyvolania pôrodu predčasne. Chceme sa priblížiť čo najviac k termínu, povedal mi doktor Krištof, ale musíme vás stále sledovať. Vaše hodnoty sú rizikové.
Ubiehali týždne. Každý deň bol ako vyjednávanie medzi mojím telom a hodinami. Ivan prakticky býval v nemocnici, prežíval so mnou skúšky i strach.
Pri 35. týždni sa všetko zlomilo. Tlak nebezpečne vzrástol, hlava mi išla prasknúť, no nemala som paralýzu len neznesiteľný tlak a opuch.
Porodník prišiel s vážnym hlasom: Katka, musíme pôrod vyvolať. Dnes.
Pamätám si, ako som pozrela na Ivana a šepla: Nie je to priskoro? Bude naša dcérka v poriadku?
Ona je bojovníčka, povedal s trasúcim sa hlasom.
Pôrod mi vyvolali do hodiny. Na sále bolo príliš rušno, priveľa svetla, plno ľudí pripravených na najhoršie. Zaviedli mi infúziu magnézia, bolo mi ťažko, akoby sa zdvojnásobila gravitácia.
Porod trval dlhých dvanásť hodín.
A v noci o 3:12 sa na svet vypýtala naša dcérka Klára s takým hlasom, že všetky sestry sa rozžiarili od úľavy.
Bola maličká, ale zdravá. Živá. Dokonalá.
Položili mi ju na hruď, koža na kožu, slzy mi stekali po lícach. Ivan mi dal pusu na čelo a pošepkal: Zvládla si to. Je tu.
Ale skutočný zázrak sa ukázal ešte len neskôr.
O dva mesiace neskôr, keď som sa v noci uponáhľala ku Klárke do izby, uvedomila som si, že už celé týždne nemám žiadnu migrénu. Ani len slabú bolesť.
Za ďalšie mesiace už uplynulo deväťdesiat dní bez záchvatu.
V deviatom mesiaci povedal neurológ vetu, ktorú si budem pamätať celý život moje hemiplegické migrény sú v remisií.
Vrátila som sa do práce na plný úväzok, začala som opäť behať, plánovať budúcnosť bez desu, že sa ráno zobudím nehybná.
Niekedy neskoro v noci, pri pohľade na spiacu Kláru, premýšľam, ako mohol niekto taký maličký reštartovať celý môj život. Mala som pravdu tehotenstvo všetko zmenilo. Nie naraz. Nie zázračne. Ale pomaly, ako keď prichádza svitanie neuvedomíš si to z minúty na minútu, no keď sa pozrieš naspäť, je to očividné.
Migrény sa jednoducho nestopli.
Oslobodili ma.
