Bojím sa, že ťa stratím

10.
október 2023
Bratislava
Dnes by som si chcel zapísať deň, na ktorý tak skoro nezabudnem.
Tu bývam, usmial som sa a pozval Danielu dovnútra.
Poď ďalej, hneď som pri tebe.
Daniela nesmelo prekročila prah, vyplašene sa rozhliadala po chodbe a ani si nevyzula topánky.
Niečo jej nesedelo…
Kým som sa ešte na chvíľu otočil do kuchyne po vodu pre nás oboch, vrátil som sa späť a Daniela stála v chodbe celá vystrašená, ruky sa jej triasli, a bez slova utekala z môjho bytu.
Daniela, kam ideš?!
Len som ohromene zostal stáť pri otvorených dverách.
Vedľa mňa stála Lada moja nemecká ovčiarka.
Takto nepredvídateľný koniec nášho večera som rozhodne nečakal.
Neskôr som sa o všetkom zveril Filipovi, svojmu najlepšiemu kamarátovi, keď sme spolu sedeli v krčme na Obchodnej.
Ani sa nelúčila, ani nič nevysvetlila?
neveril Filip.
Vôbec nič.
Vyzerala, akoby videla ducha.
Stisol som pohár piva v ruke, premýšľal a zase ho položil na stôl.
Netuším, prečo to urobila.
Čo ak ju niečo vystrašilo?
Máš s ňou skúsiť hovoriť na rovinu, navrhol Filip.
Aj by som chcel, ale od včera sa mi neozýva.
Nezdvíha telefón.
Bol si u nej doma?
Nie.
Vždy som ju odprevadil len po bránu, neviem, v ktorom byte býva.
Zvláštne, kamarát.
Fakt zvláštne.
Všetko sa začalo krásne a skončilo hlúpo
Možno to ešte nie je koniec.
Uvidíš v pondelok v práci a zistíš, čo jej prekáža, snažil sa ma upokojiť Filip.
Danielu som prvýkrát stretol v plnom bratislavskom trolejbuse cestou do práce.
Nikto jej nechcel uvoľniť miesto, tak som sa postavil, že si môže sadnúť.
Celú cestu som sa usmieval, jej prítomnosť ma príjemne nabíjala.
Pravdupovediac, chcel som ju osloviť, ale nevedel som, čo povedať.
Nestihol som ani vyčkať, či vystúpi na tej istej zastávke.
Práca ma tlačila, a tak som jej len poprial pekný deň v mysli a zišiel do kancelárie.
Cez celý deň sa mi jej tvár nedala vyhnať z hlavy.
Keď som vyhľadával súbory v počítači, v každom okne som si predstavoval jej veľké oči či úsmev.
A potom, keď prišiel náš šéf Peter Miroslav do kancelárie s novou kolegyňou a predstavil ju ako Danielu, myslel som, že mi preskočilo.
Dlho som neveril, že takýto zvrat je možný.
Daniela, usmiala sa na mňa.
So všetkými sa už zvítala, ja som bol posledný.
Michal.
Rád ťa spoznávam.
Viac som zo seba nedostal, od vzrušenia a prekvapenia.
No vo vnútri som vriaci vedel, že to je osud.
Večer som sa opäť stretol s Filipom v parku na petržalskom sídlisku, kde sme zvykli venčiť psy, a vyrozprával mu všetko o Daniele.
Keď som rozprával o nej, bolo jasné, čo sa so mnou deje.
Ty si sa zamiloval, Michal, kámo.
Myslíš?
No jasné.
Mne to s Luciou začalo rovnako.
Stačí, že ju uvidím, a chcem s ňou byť celý život.
Presne!
Mám pocit, že chcem s Danielou žiť naveky.
Len neviem, či má niekoho, či príjme pozvanie na rande
Skús to, veď čo môžeš stratiť?
Maximálne ostanete len kolegovia.
Odvážil som sa teda po práci ju osloviť na zastávke.
Sčervenel som až po uši, ale nakoniec som sa nasilu usmial a spýtal:
Daniela, nechceš dnes ísť niekam?
Na kávu alebo do kina?
Usmiala sa a súhlasila.
Sedeli sme v malej kaviarni na Laurinskej, potom sme sa prechádzali večernou Bratislavou, ticho, šum Dunaja Všetko lepšie, než som si vedel predstaviť.
Keď som večer venčil Ladu, v hlave sa mi rodili predstavy o spoločnej budúcnosti s Danielou, o svadbe, dome za mestom a deťoch, ktoré spolu bude venčiť psík.
Takto tri krásne mesiace ubiehali.
Prežili sme toľko vecí večere v reštaurácii pri Michalskej bráne, filmy, bozkávanie po daždi pod hradom, smiech pri Dunaji.
Daniela bola láskavá, tichá, s prirodzeným šarmom, no predsa bola trochu tajomná.
Lenže bývam sám, a Ladu musím po večeroch venčiť, takže na spoločné chvíle vo dvojici časť nebola.
Skúšal som ju prizvať na spoločné prechádzky, no zakaždým to odmietla:
Radšej sami dvaja, Michal.
So psom nemôžeme ísť hocikam, usmievala sa, no vždy mierne napätá.
Keď som ju požiadal o ruku, súhlasila.
Ale keď prišlo na sťahovanie, bola stále neistá.
Raz tvrdila, že sľúbila majiteľke bytu, že sa neodsťahuje skôr ako na konci roka.
Navrhol som, že zaplatím najomné za zvyšné dva mesiace veď je to len 300 eur mesačne ale ona bola stále nesvoja.
Predsa raz súhlasila, že príde ku mne domov.
Miloval som ju, vedel som, že to bude ďalší krok v našom vzťahu.
A predsa…
keď vošla do bytu, po niekoľkých minútach som ju našiel v stave skutočnej paniky.
Bez slova utiekla a zanechala ma s Ladou za dverami.
Celý večer som jej márne volal aj písal.
S Filipom sme znova rozoberali situáciu.
Daj jej čas, hovoril.
Možno potrebuje niečo sama v sebe vyriešiť.
V pondelok ráno som netrpezlivo vyzeral príchod trolejbusov, ale Daniela však neprichádzala.
Už som chcel volať vedúcemu, že dnes do práce neprídem a pôjdem ju hľadať, keď som ju zrazu zbadal, kráčala po chodníku, tvár mala roztrasenú a oči červené od sĺz.
Daniela, čo sa deje?
Prečo si utiekla?
Prečo si mi neodpovedala?
Prepáč, Michal, snažila sa potlačiť slzy.
Čo sa stalo?
Prosím, povedz mi to teraz, už nevydržím čakať do večera.
My spolu bývať nemôžeme ledva šepla.
Prečo?
Ublížil som ti?
Nie.
Len ja sa bojím.
Čoho?
Ladky?
Veď je dobrá!
Nebojím sa len tvojej Lady.
Ja sa bojím všetkých psov.
Keď som mala šesť rokov, na ihrisku ma napadol rotvajler.
Majiteľ bol opitý a neovládal ho.
Odvtedy mám panický strach zo psov.
Chcela som to zvládnuť kvôli tebe, ale neviem…
Ak by som s tebou bývala, každý deň by som zápasila so strachom.
Nie je to tým, že by som nechcela teba, ani tým, že by sa mi tvoja Lada nepáčila.
Proste to neviem dať
Na ulici psy stretávaš.
To áno, ale môžem odísť.
Ale pod jednou strechou s veľkým psom to nedokážem.
Skúsime to spolu prekonať, navrhol som.
Skúšala som ísť k psychologičke, ale moc sa mi to nezlepšilo, priznala.
Pokúsime sa znovu, povedal som rozhodnuto.
Možno spoločné prechádzky, nie hneď doma.
V lese, na Kolibe alebo na Devíne.
Uvidel som v jej očiach maličkú iskričku nádeje.
A tak som si od Filipa požičal auto a dohodol som s Danielou, že pôjdeme na výlet za mesto, na Železnú studničku.
Lada mala v kufri miesto bezpečne oddelené, Daniela na prednom sedadle.
Na lúke som hral s Ladou na schovku, hádzal tenisák, Daniela sledovala každý pohyb psa so zovretými rukami.
Každý pes je iný, hovoril som jej.
Ako tí ľudia, čo ich vychovávajú.
S opatrnosťou po niekoľkých minútach prijala výzvu a vzala do ruky loptičku.
Skús hodiť, nemusíš sa na ňu pozerať, povzbudil som ju.
So zavretými očami hodila loptu a Lada šťastne pribehla s ňou späť.
Zrazu bol však problém: lopta zapadla do mláky a Lada sa bála ísť bližšie.
Musel som loptu vyloviť nasadil gumáky a vykročil.
Ale len čo som vkročil, zistil som, že tam nie je obyčajná mláka zamotal som sa v bahne nad kolená.
Prvú chvíľu som sa aj zasmial, ale potom ma strach pritlačil.
Daniela aj Lada stáli na okraji, napäté a bezmocné.
Volal som na Danielu, aby mi hodila palicu mala strach, ale keď videla, že sa naozaj topím, prekonala seba samu, postavila sa Ladke po bok, spolu ma vytiahli.
Potom sme dlho lapali po dychu vedľa auta.
Objal som ich obidve.
Daniela po šoku povedala:
Teraz už viem, čoho sa bojím najviac.
Najviac by som sa bála stratiť teba.
Ten strach je silnejší ako všetky psi dokopy.
Večer sme všetci traja, unavení ale šťastní, ležali v obývačke na gauči a pozerali jeden film o psoch za druhým.
Po prvýkrát za tie mesiace sa Lada a Daniela naozaj zblížili.
A dnes som pochopil, čo je najväčšia sila vo vzťahu: keď dokážeš prekonať vlastný strach kvôli niekomu, koho miluješ.
Nie je nič vzácnejšie, ako to, že už sa nebojíme stratiť seba navzájom.