Nepekná
Mária sa pohodlne usadila na gauči v obľúbenej bratislavskej kaviarni a čakala na svoju objednávku. Často sem chodila na kapučíno a veterník, aby si zlepšila náladu pred prácou.
Za oknom padal sneh. Mária si s pôžitkom upila z horúcej šálky. Pri stole oproti sedeli dve dievčatá, podľa reči kamarátky.
Počúvaj, nedávno som narazila na frajerovu novú frajerku. Čestne, ani ksicht, ani postava! Čo na nej vidí?
Možno dobre varí segedín? Alebo je v posteli hotový zázrak? zasmiala sa druhá.
Kdeže! Pozri na jej fotku na Instagrame. S tvárou na tom nie je najlepšie.
Dievčatá sa zachichotali a Mária zostala zarazená. V hlave jej zasvietili mamine slová, ktoré počula ako malá v rozhovore s otcom: Naša Máťa veru krásou neohúri. Tvár nezdedila, nech sa ozdobí aspoň svojimi skutkami.
V dospelosti si Mária starostlivo dávala záležať na tom, ako vyzerá. No nech sa akokoľvek snažila, nikdy nemala pocit, že je dostatočne pekná. Mama jej často vravievala: Hlavu hore, zlatko. Krásou neohromíš, ale budeš múdra. Uč sa, snaž, nech nezostaneš sama.
V škole sa hanbila za svoju neforemnú postavu a chlapčenské črty. Na výške sa naučila pekne obliekať i líčiť. Dokonca mala chlapca. No aj ten si robil žartíky z jej plocheho zadku a sedliackych nôh. Mária pochopila, že ju asi nikdy nikto celkom nepochopí, či už je rozumná, alebo nie. Zmierila sa a žila ďalej.
Po káve a zákusku sa ponáhľala do práce. Na obed potrebovala zájsť k kamarátke, aby nakŕmila kocúra a poliala kvety. Ľudmila odletela na dva týždne do Egypta, jej muž bol doma málokedy. Aj keby sa stretli, na Máťu ani nepozrie, uvažovala Ľudmila a pokojne odišla na dovolenku.
Doma u kamarátky Mária najprv nasypala granule ospalému Murkovi, potom sa vrhla na kvety. Susedia púšťali hudbu. Poznala tú melódiu a začala si spievať: Svetlo z diaľky volá ťa späť Zrazu jej bolo v tom byte tak dobre. Tá pesnička. Medzi kvetmi. Cítila sa ľahučko, akoby jej niečo rástlo pod krídlami. Ani si neuvedomila, že sa vlní do rytmu, obzerá kvety a seba v zrkadle.
Odrazu sa ozvali hlasy.
Mária sa otočila a uvidela dvoch mužov. Vladimír! Ľudmilin manžel, a ešte niekoho. Obaja sa tvárili zarazene. Aká hanba!, prebehlo jej hlavou.
Mária, ahoj. To je môj kamarát Kubo. Prišli sme po nejaké papiere. Výborne si tancovala, nevedeli sme odtrhnúť oči. Prepáč, že sme rušili.
Ja… ehm… Ľudmila ma poprosila
Mária sa rozpačito rútila ku dverám, akurát si nevšimla Murka. Zakopla a neohrabane sa zvalila na podlahu. Všetko sa jej zahmlilo.
Prebrala sa v nemocničnej izbe.
Dobrý deň. Ako sa máte? Som Zuzana, vaša susedka. Máte len slabý otras mozgu, ale doktor vravel, že ste v poriadku. Bol tu kuriér a jeden mladý muž s kvetmi usmiala sa priateľsky.
Ďakujem, vydýchla len Mária.
Potom opatrne vstala, otvorila tašku pri okne. Boli tam ovocie, džús a jej obľúbené veterníky. Asi od Ľudmily a jej manžela.
Natiahla sa za kvetmi a uvidela lístoček. Máťka, rýchlo sa uzdrav! Dievča ako vy nemá čo robiť v nemocnici. Pozývam vás na výstavu kvetov. Odpoveď nie sa neprijíma. Kubo.
Mária pritisla tvár ku bielym chryzantémám, zatvorila od šťastia oči a utekala objať svoju spolupacientku…
Krása nemusí byť nápadná či zjavná. Každá žena ju má v sebe inú. Niekedy je to teplo, ktoré vyžaruje zvnútraZuzana ju pohladila po chrbte. Pôjdeš, však? Ten mladík mal v očiach úplne zvláštny jas, keď o tebe hovoril.
Mária len prikývla, slzy jej stekali po lícach tentokrát nie od hanby, ale od radosti. Po rokoch pocitu, že je nevýrazná kulisa v príbehoch druhých, sa jej srdce naplnilo nádejou. Prečo by nemohla byť aj ona hlavnou postavou, aspoň na chvíľu?
O pár dní, keď zdravé slnko zase svietilo do okien, si obliekla svoje najkrajšie šaty, nalíčila o niečo veselšie pery a vydala sa na Kubu čakať pred galériu. Spoznala ho podľa úsmevu tej úprimnosti, pre ktorú sa aj ona sama zasmiala. Mozog jej našepkával skúsené: Pozor, nevysnívaj sa, ale duša šťastne verila chvíli.
Prechádzali sa medzi voňavými kvetmi, Kubo jej rozprával vtipy a krásne nezmysly o tvaroch kvetov a ona sa smiala tak, že sa za ňou ľudia začali otáčať. Po prvý raz v živote jej bolo jedno, ako vyzerá. Cítila sa krásna.
Keď vyšli na park, Kubo sa k nej naklonil: Vieš, po prvýkrát mám pocit, že som stretol niekoho, kto naozaj svieti, keď sa smeje. Mohol by som s tebou chcieť tancovať celý život.
Mária sa na neho pozrela. Už viac nehľadala v očiach druhých potvrdenie svojej hodnoty. Vedela, že stačí sama sebe. Prijala jeho ruku a spolu sa rozosmiali pod lipami, smejúci sa a tancujúci, takí ozajstní, ako len ľudia môžu byť, keď prijmú všetko, čím sú.
A možno niekde v tých očiach zrazu narástli krídla. Tie nenápadné, ktoré si človek všimne až vtedy, keď verí, že ich naozaj môže mať.
