Drahý denník,
Dnes je to už niekoľko mesiacov, čo ma opustila Lucia. Moja manželka, moja polovička posledných piatich rokov. Odišla kvôli inému mužovi. Najskôr som sa v tom topil v tom pocite, že som obeť, že ona je tá zlá. Ale čím viac času uplynulo, tým viac si priznávam, že som mal na tom svoj podiel. Nebol som najlepším manželom. Deti sme nemali, aj keď sme o tom občas hovorili. Zobrali sme sa po necelých dvoch rokoch zamilovaní, plní plánov, očakávaní, eufórie. Všetko bolo také krásne víkendové výlety, spoločné raňajky, sľuby do budúcnosti. Ale rutina nás pomaly pohltila a ja som na to vôbec neprišiel.
Bol som presne taký ten slovenský chlap, čo verí, že dobrý manžel znamená len chodiť poctivo do práce a nosiť domov peniaze. Každé ráno v skorom šere vstávať, rýchlo sa nachystať, makať do neskorého podvečera. Vracal som sa domov unavený, nervózny. Namiesto rozhovoru som si sadol k televízoru, alebo som sa hral s mobilom na gauči. Keď ma volala von, odpovedal som jej niekedy inokedy, som unavený alebo načo zbytočne míňať peniaze? Čochvíľa som prestal byť milý, prestal som jej hovoriť pekné slová. Prestal som ju vnímať ako ženu jednoducho sa stala súčasťou môjho sveta, ktorú som bral ako samozrejmosť.
Párkrát sa mi pokúsila naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Cítim sa ako tvoja spolubývajúca, nie manželka, povedala mi raz. Vyhrážal som sa, že preháňa, lebo takto žijú všetci po svadbe. Následne hádky, trieskanie dverí, dni ticha a dusna. Radšej som sa uzavrel do seba, len aby som nemusel riešiť konflikty. Ona plakala, ja som bol ešte tvrdší a chladnejší.
Zlom prišiel, keď dostala novú prácu v Bratislave. Začala sa o seba viac starať, pekne sa obliekala, líčila, bola veselšia. Namiesto radosti vo mne prevládla žiarlivosť a podozrievanie. Domov chodila neskôr a často sa usmievala do mobilu. Raz večer som to už nevydržal Páči sa ti niekto? spýtal som sa. Pokojne odpovedala: Páči sa mi, že zasa cítim, že žijem. Doteraz mi tie slová zvonia v ušiach.
Pokúsili sme sa dať veci do poriadku. Párkrát sme šli spolu na večeru, dohodli sa na zmenách, ale nič sa v skutočnosti nezmenilo. Moja neprítomnosť, chlad, falošná istota, že nikdy neodíde. Až kým mi do očí nepovedala: Už ďalej nevládzem. Chcela čas prísť na to, čo ďalej. Súhlasil som, ale cítil chaos že ju už strácam.
Raz mi kamarát z Ružinova napísal, že ju videl v kaviarni s nejakým chlapom. Namiesto telefonátu som šiel rovno tam. Stačil mi pohľad cez okno videl som ju smiať sa, keď sa jeho rukou dotkla jej. Celý ako pribrzdený som zostal stáť na chodníku. Potom, keď vychádzala, som ju zastavil. Bez citu povedala: Áno, stretávam sa s ním.
Tá noc bola najťažšia v mojom živote. Prosil som ju, plakal som. Obviňoval som ju, že mi zničila život. Jej odpoveď bolela viac než nevera: Odišla som už pred mesiacmi, len si si to nevšimol. Priznala, že už nevie čakať, kým sa zmením. Že bola v našom manželstve sama.
O týždeň si pobalila veci. Stál som pri dverách a nevedel, čo povedať. Pripadalo mi to, ako keby mi nekonečne dušu vyberali. Spýtal som sa jej, či môžem niečo urobiť. Len pokrútila hlavou: Je neskoro. Zabuchla dvere a v tej chvíli som pochopil, že som ju nestratil len kvôli inému chlapovi, ale hlavne kvôli tomu, aký som bol ja.
Nasledujúce mesiace boli peklo. Hanba, smútok, žiarlivosť, hnev. Fotky s jej novým partnerom mi vždy zhoršovali žalúdok. No postupne som začal chápať aj svoje chyby moju pýchu, chlad, automatizmus, v ktorom som žil. Dnes neospravedlňujem, čo urobila ona, ale už si neklamem o sebe.
Bývam sám v paneláku. Učím sa variť, upratovať, rozprávať o tom, čo cítim. Chodím na terapiu. Nechcem byť už nikdy tým mužom, ktorý si myslí, že láska je len v platení účtov. Drahý denník, je to ťažké, ale verím, že sa ešte raz naučím žiť a milovať poriadne.
