NIKTO JU NECHCEL
Marek, poď si sadnúť! Musíme sa vážne porozprávať! manželka si prisadla k stolu, v očiach jej bolo vidno rozhodnosť.
Marek si prisadol. Iveta si utrela slzy z očí vreckovkou:
Neviem, čo mám robiť s mamou. Ledva sa už pohybuje. Túto zimu v jej domčeku určite neprežije, už sa celý rozpadáva.
A čo navrhuješ?
Hovorím predsa: neviem.
Iveta, zase to chceš nechať na mne, ale je to tvoja mama, rozhodnúť musíš ty.
Marek, nemôžeme ju vziať k nám. Máme dvojizbový byt a dvoch synov, už poriadne veľkých. Kam by sme dali mamu? v jej hlase bolo cítiť, že už rozhodla, len to potrebuje oznámiť manželovi jednoduchšie. V našom meste je jeden súkromný domov dôchodcov.
Iveta, ty chceš svoju mamu dať do domova pre seniorov?
Nemáme inú možnosť. Vraj to tam nie je zlé.
Ale, ako si povedala, je to platené, muž sa skepticky pousmial. Koľko?
Päťdesiat eur na deň. Ak zaplatíš celý mesiac dopredu, je to tisíc eur mesačne. Postarajú sa o ňu, je tam aj zdravotný dohľad. Pre nás je to veľa, ale hádam by sme to nejako zvládli.
Iveta, celé je to nejako kruté. Mama nám vždy nosila zaváraniny, zeleninu, vnúčatám darčeky. Robila to od srdca a my ju zavrieme do domova?
Marek, myslíš, že aj mne sa neslzí srdce? Ale naozaj nemáme inú možnosť.
Ach, muž si ťažko vzdychol. Iné možnosti nie sú?
Uvažovala som, že by sme jej dom predali. Mama mi ho prepísala. Ale kto ho kúpi, keď je zima predo dvermi? A čo dostaneme za takú ruinu?
Hovorila si už s mamou?
Ešte nie. V sobotu pôjdeme, upraceme na jej záhrade a zároveň sa s ňou porozprávam.
Na záhrade to vybavím so synmi, zašomral muž. Ale o domove dôchodcov sa s ňou rozprávaj bezo mňa.
Marek, zatiaľ tam bude aspoň do jari. Na jar, ak sa jej tam nebude páčiť, niečo vymyslíme.
Nie, Iveta, mám tušenie, že ak ju tam dáme, bude to už navždy. Je mi to celé proti srsti.
***
Lívia, Ivetej mama, je už týždeň v domove pre seniorov. Uvedomuje si, že dcéra nemala veľa možností. Chôdzu má ťažkú, bývať sama v starom dome je už nad jej sily, oslavuje sedemdesiatku.
Ale takúto starobu si nevysnívala. Chcela posledné roky prežiť medzi svojimi, ale komu chorá žena ešte treba.
Vo dverách izby sa objavila sestrička:
Pani Lívia, prišli vaši vnuci.
Babka sa rozžiarila, keď vošli. Mladší, Viktor, ju už prerastol, a Matúš hádam o hlavu.
Ahoj, babka! Ako sa tu máš?
Dá sa, varia tu dobre, sestričky sú príjemné, začala sa nervózne motať. Sadnite si, sadnite tam k stolu!
Nezdržíme sa dlho. Priniesli sme ti nejaké potraviny a teplejšie oblečenie.
Ďakujem! hneď sa spýtala: Ako v škole?
V pohode, odpovedali naraz.
Učte sa! Matúš, tebe už končí škola, kam pôjdeš?
Na našu univerzitu.
A rodičia? Vás poslali, ale sami neprišli.
Oco išiel k tebe domov.
Jaj, treba mu pripomenúť, nech povyberá mrkvu zo záhrady, už sa ochladzuje a kapustu by mal odrezať, hlávky už narástli.
Počkám, zavolám mu!
Viktor vytiahol mobil a vytočil otca:
Oco, babka vraví, nech povyberáš mrkvu a odrežeš kapustu.
Jasné, ozval sa ockov hlas.
Daj! babka si vzala telefón a dávala zaťovi pokyny: Marek, tú mrkvu nechaj najprv tri dni schnúť, až potom daj do pivnice. Kapustu daj s hlúbom do piesku, mrkvu poukladaj veľkú do priehradky, drobnú si vezmi domov!
Rozumiem. Neboj sa, mama!
Marek, nájdi moju Miňu a nakŕm ju! Sama tam ostala, chudera.
Nájdem.
Na, zober si mobil, podala vnukovi.
Babka, my už pôjdeme, dobre? postavil sa Matúš.
Počkajte, vytiahla peňaženku. Tu máte po dvadsať. Kúpte si niečo.
A ty
Len si vezmite, mne tu peniaze netreba.
Ďakujeme, babka!
Odišli, a Lívia prišla k oknu a dlho za nimi pozerala.
***
Marek zaparkoval svoju Škodu pod oknami ich bytu. Pri ňom stál susedov Hyundai. Keď uvidel, že Marek nosí tašky s mrkvou a kapustou, zvolal:
Zo záhrady?
Dá sa povedať, že od svokry.
Aj s manželkou plánujeme kúpiť chatku alebo malý domček niekde nablízku. Deti už máme preč.
Počúvaj, Ľudovít! povedal Marek zamyslene. Tvoj byt je štvorizbový.
Áno, druhé poschodie.
Nechcel by si ho vymeniť? Ja mám dvojizbový na tom istom poschodí, a k tomu dám domček so záhradou. Svokra je už slabá, nestíha sa starať.
Fíha! sused sa poškrabal po hlave. Znie to zaujímavo. Možno by som sa pozrel.
Skús sa porozprávať s manželkou, a večer príďte.
Dohodnem sa.
***
Marek sa osprchoval, navečeral a padol do postele. Iveta išla do kuchyne treba navariť, synovia čoskoro prídu, mladší zo športu, starší starší už má frajerku.
Už aj bolo na čase, sedemnásť má. Len nech nevyvedú niečo. A mladšieho občas domov nevlečiem. Celé dni vonku…
Zazvonilo. Iveta si utierala ruky a bežala otvoriť. Vo dverách susedia:
Iveta, ideme na návštevu!
Vstúpte! Viera, niečo sa stalo?
Marek ti nič nehovoril?
Nie, Iveta sa čudovala.
Naši chlapi chcú meniť byty.
Viera, ty čo hovoríš? spamätala sa Iveta. Poďte dnu, poďte!
Vošla do izby, strčila spiaceho muža:
Marek, vstávaj, máme návštevu!
Muž vyskočil a utekal do kúpeľne:
Hneď som späť!
Súperka si dôkladne obzerala byt.
Vysvetlí mi niekto, čo sa deje?
Iveta, naši sa dohodli vaša dvojka a domček za náš štvorizbový, ešte raz sa rozhliadla. Máte pekný byt.
Vrátil sa Marek a žena hneď naňho:
To si čo vymyslel?
Ak sa dohodneme, pôjdeme do ich štvorizbového a vezmeme k sebe aj tvoju mamu.
Iveta sa zamyslela, na tvári jej pohrával tajomný úsmev:
Tak čo, dáme si čaj a pôjdeme pozrieť ten váš byt?
Lívia, aký čaj? zasmial sa Marek. To si zaslúži niečo silnejšie na stôl!
***
V tú noc Marek a Iveta nemohli zaspať, plánovali, ako sa v novom byte rozložia. Najviac rozprávala Iveta, kým Marek nezačal driemať.
Už spíš? štuchla ho lakťom.
Iveta, zatiaľ to mame nehovor, ešte by nespala vôbec. Keď všetko vybavíme, privezieme ju k sebe.
***
V to upršané jesenné ráno Lívia smutne pozerá z okna svojej izby v domove dôchodcov. Vonku je šero a v duši podobné myšlienky:
Tri týždne tu som. Zrejme na mňa deti zabudli. Som nepotrebná mama. Vnuci boli raz, aj to ma zabudli. Dcéra dvakrát volala. Prvýkrát oznamovala, že môj dom predala alebo vymenila, hlas mala akýsi veselý. Tak aspoň budú platiť za mňa, tisíc mesačne nie je málo. Už sa nemám kam vrátiť. Druhý raz vravela, že majú veľa práce, prídu, keď budú mať čas. Pri mladých je vždy veľa roboty. Dnes je sobota, možno prídu. Čo som si len nekúpila mobil aj tak by som s ním nevedela.
Tak sedí a premýšľa hodinku, dve. Zrazu pred bránou zastaví auto jej zaťa:
Prišli, nezabudli! ale hneď má obavy. Ale čo je Nikto sám? Bez tašky. Nestalo sa niečo?
Sleduje dvere izby. Otvoria sa, usmeje sa na ňu:
Dobrý deň, mama!
Dobrý deň, Marek. Stalo sa niečo?
Zbaľ sa! znovu sa usmial. Ideme domov.
Kam domov? Na návštevu?
Nie, navždy. Všetky veci.
Nepopletáš ma?
Vnuci ti nechceli povedať. Máš mať prekvapenie.
Babka sa rozčúlila a pocítila nový vietor v osude. Vrátila sa spolubývajúca zo zákroku:
Lívia, kam ideš?
Elena, môj zať si ma berie, šťastne zahlásila. Navždy!
Ach, šťastná si! Moji ma tu zrejme nechajú do smrti.
Elena, veď aj teba možno zoberú. Deti to majú s nami nie ľahké.
***
Cestou domov sa Lívia díva na ulice a hlavou jej víria ťažké úvahy:
Načo ma berie. Majú len dve izby, už aj tak majú málo miesta. Kam ma dajú spať? Budem im len na obtiaž, aj v noci neviem spať. Aj tak ma asi pošlú späť.”
Prišli k domu. Marek zaparkuje tam ako vždy. Pomôže svokre vystúpiť, vezme veci a idú k inému vchodu. Lívia naňho prekvapene pozrie.
Poď, poď!
Vyšli na druhé poschodie k dverám novej bytu. Dvere sa otvorili a vybehli vnuci:
Babka, poď! Teraz je toto náš byt, volá Viktor.
Vošla dnu, objala ju dcéra:
Mama, teraz budeš s nami bývať. Poď, ukážem ti tvoju izbu.
Izba nie je veľká, ale útulná, skriňa aj nová posteľ. Neverí, že bude bývať pri dcére, zaťovi a vnúčatách.
A tu sa jej okolo nohy obtočí a pradie:
Miňa! lívia až výskne a rozplače sa. Tentoraz od šťastia.
