Mám 41 rokov a som vydatá za svojho manžela od svojich 22. Pred dvoma mesiacmi mi začala v hlave víriť myšlienka, ktorú som nikdy predtým nedokázala vysloviť: myslím, že som sa doňho nikdy nezamilovala tak, ako ľudia rozprávajú o láske. Bola to obyčajná večerná chvíľa sedela som v obývačke, pozerala televíziu a zrazu som si položila otázku, prečo som nikdy necítila to, čo ostatné ženy opisujú ako motýle v brušku, jemný nepokoj, túžbu vrhnúť sa do objatia. Prikladala som tomu stále väčší význam a všetko sa začalo skladať do súvislostí.
Pochádzam z ťažkého prostredia. Môj otec často pil, vracal sa domov opitý, míňal peniaze na alkohol a robil problémy. Mama pracovala ako upratovačka v domoch, aby doplnila to, čo otec nezabezpečil. Vyrastala som medzi hádkami, únavou a napätím. Ako tínedžerka som túžila jedine po tom, aby som mohla z domu odísť, aby som mala vlastné miesto, mohla pokojne spať a ráno nemusela počúvať krik. Nesnívala som o láske chcela som utiecť.
Svojho manžela Lukáša som spoznala, keď som mala 22, on bol o desať rokov starší. Už po mesiaci randenia začal hovoriť o spoločnom živote, o tom, že mi pomôže a že so mnou chce niečo vážne. Nepýtala som sa sama seba, či som zamilovaná. Videla som v tom možnosť, ako uniknúť z rodinného prostredia, začať nový život. Rýchlo som rozhodla, zbalila všetko a odišla. Nebola v tom veľká analýza, hlboké pochybnosti len silná túžba odísť.
Nemôžem povedať, že mám zlý život. Lukáš je dobrý manžel pracuje, je zodpovedný, nikdy nám nechýbalo jedlo, platili sme nájom, neskôr sme kúpili byt v Bratislave. Miluje naše deti, stará sa o všetko. Nikdy som nemala dôvod podozrievať ho z nevery či riešiť škandály. Navonok náš manželstvo pôsobí ukážkovo. A práve to ma najviac mätie, lebo nemám žiadny zásadný dôvod cítit tú zvláštnu prázdnotu.
Mám ho rada. Vážim si ho. Som mu vďačná za veľa vecí. Priniesol mi pokoj a stabilitu. No keď sa obzriem späť, uvedomím si, že som nikdy nezažila tú silnú, vášnivú lásku, o ktorej iné ženy rozprávajú. Nikdy som necítila žiarlivosť, strach, že ho stratím, tú nervozitu, že ho čakám doma. Moja láska je viac o zvyku, partnerstve, vďačnosti nie o ohni.
Nerada myslím na rozchod. Nepremýšľam nad iným mužom. Nechcem rozbiť našu rodinu. Len si konečne priznávam niečo, čo som si nikdy dovolené hlasno povedať: možno to, čo som roky nazývala láskou, bola potreba, istota, túžba uniknúť z nepríjemného detstva. A teraz, keď mám 41, deti sú veľké, dom máme zariadený, dochádza mi to.
Niekedy mám výčitky, že vôbec rozmýšľam týmto smerom. Hovorím si: Ako sa opovažuješ spochybňovať niečo, čo ti dalo základ? Ale zároveň cítim, že je správne to priznať. Možno je môj spôsob milovania iný. Možno som sa najskôr naučila prežiť, až potom milovať. Netuším. Viem len, že táto úvaha rozvírila všetko, čo som si nosila v sebe už od čias, keď som bola malé dievča túžiace odísť z domu.
Čo by ste robili na mojom mieste?
Rada si vypočujem radu. Na konci si uvedomujem, že život nám nie vždy ponúkne veľké, romantické gestá, aké vidíme vo filmoch. Niekedy je láska práve v tichých zvykoch, v bezpečí a v tom, že dokážeme žiť pre rodinu a pre seba. Dôležité je vedieť byť úprimný k sebe aj k iným, a vážiť si to, čo máme, aj keď to nie je láska ako z románu.
