Vravia, že deti sú šťastím. Rovnako to platí aj o vnúčatách. Áno, súhlasím, ale len ak ich nemáte príliš veľa a máte silu a peniaze ich podporovať. Môj manžel a ja máme dcéru. Ako to už býva, keď mala devätnásť, šokovala nás správou, že je tehotná a chystá sa mať bábätko. Porodila dvojčatá naraz. Vzala si muža.
Prirodzene, celý svet sa nám zosypal na hlavu. Mladá matka s dvoma deťmi. Jej manžel bol tiež mladý, zarábal sotva pár eur. Väčšinou sme ich podporovali. Musela som si s manželom nájsť ďalšiu prácu, aby sme zvládli uživiť deti a vnúčatá.
Chvíľu bývali s nami. Ráno vstávať do dvoch robot, v noci behať okolo dvojčiat, aby si dcéra mohla oddýchnuť. Moje zdravie sa začalo výrazne vytrácať.
A tak sa to dialo tri roky, život sa trocha ustálil, deti podrástli, dcéra zavolala a oznámila, že čaká ďalšie dieťa. Okamžite som jej povedala, že by bolo lepšie pre tie dve, keby šla na potrat. Sú už dosť náročné na výchovu. Ale nie, tvrdohlavo vravela, že chce bábätko. Porodila a všetko sa vrátilo do starých koľají. Opäť peniaze, ďalšie hladné ústa. S manželom sme sa vrhli do práce ešte viac. Aj keď zať už zarábal viac, ako mohol uživiť päť ľudí?
Manžel dostal mŕtvicu a mne začalo búšiť srdce ako kostolné zvony. Uvedomila som si, že to jednoducho nevládzeme. Povedala som dcére, že už je čas, aby sa o seba postarali sami. A potom ma morálne zničila je vraj tehotná so štvrtým dieťaťom.
Ostala som ako paralyzovaná. Čo si mysleli? Zdá sa, že dúfali, že ich budeme s otcom naveky podporovať. Ale už to nezvládame. Neviem, čo robiť. Nechcem, aby nás ľudia odsudzovali, že nepomáhame svojej jedinej dcére. Ale už sme spravili všetko, čo bolo v našich silách…
