Drahý denník, ráno som vstala skôr než zvyčajne, lebo dnes bol ten deň, keď sa mala celá rodina stretnúť u notára v Bratislave. Sestrenice, bratranci a vzdialení príbuzní sa postupne zdravili na chodbe, v ovzduší viselo napätie a všetci sme dúfali, že dedko Adam nám niečo pekné zanechal. Notár meškal a nervozita stúpala koľko ešte budeme čakať? Otcova najstaršia dcéra, Mária, nedokázala skryť rozrušenie: Chcem už vedieť, či mi otec niečo nechal, aby som mohla ísť, šepkala.
Teta Zuzana, mala by si byť zdržanlivá. Predsa len, otec je mŕtvy, povedal Michal, jeden z bratov. Prestaň mi hovoriť teta, stále mám dosť rokov na to, aby si ma volal Zuzana! odvrkla s mierne podráždeným výrazom. Aj keby si na seba dala tunu mejkapu, štyri omladzovacie procedúry, mladšia už nebudeš, uzavrel Michal. A práve v tom momente vošiel notár, pán Horváth. Jeho pohľad si nás všetkých dôkladne premeral, potom siahol do zásuvky po hrubú obálku.
Ste pripravení, aby som vám prečítal závet? spýtal sa. Všetci sme prikývli. Otvoril obálku a s tajomným úsmevom začal čítať dedkovu poslednú vôľu. Zanechal som vám dedičstvo. Ale aby ste ho dostali, musíte ho najskôr nájsť. Ako dieťa som vyrastal na dedine s rodičmi, nebolo toho veľa, ale boli sme šťastní. V našom starom dome je trezor, v ňom sú peniaze, ale otvoriť ho môžete len s kľúčom. Notár vám dá mapu a dohliadne, aby ste dodržiavali pravidlá. Veľa šťastia, moji drahí!
Nastalo ticho, všetci sme len neveriacky pozerali. Dedko si z nás robí žarty aj po smrti. Mária bola prvá, kto prehovoril: S mužom ideme hneď do dediny. Idete niekto s nami?
Ja a brat Michal to vzdávame. Otec mal rád tieto vtípky, určite je to podfuk a peniaze nepotrebujeme, povedala najmladšia dcéra, Lucia.
Mária s manželom a pár ďalšími príbuznými sa vydali do Žitného. Po úlohách, ktoré im notár pripravil, sa potili v stajni medzi zvieratami, hľadali indície v sene, preliezali blatné zákutia a miestni obyvateľia už s pobavením sledovali, ako sa trápime. Mariine značkové šaty sa zmenili na zablatené handry.
Nakoniec našli kľúč a otvorili trezor. Všetci stŕpli vo vnútri bola iba lístoček a kopa lízaniek. Peniaze poputovali na charitu, vy ste dostali, čo si zaslúžite. Ďakujem, že ste rozveselili moju dedinu, stálo na odkaze.
Sedím tu a premýšľam, či dedko mal celý život pravdu to, čo človek rozdaľuje s radosťou, je viac než všetky eurá.
