Nikdy by mi nenapadlo, že raz budeme s rodičmi a bratom bojovať o majetok a celé to bude vyzerať ako ostrá hádka, kde každý kričí, háji svoju pravdu a zaťato si stojí za svojím. Som už dospelý muž, mám dvadsať a túžim byť samostatný. Môj mladší brat Dávid má však len štrnásť. Načo mu je byt? Veď ešte ani neskončil základnú školu, stále je len mládenec, ktorý sa ešte len hľadá.
Aj naši si myslia, že je ešte dieťa hoci ja som pre nich stále tiež. Lebo študujem na vysokej škole v Bratislave, popritom brigádujem, no bývam v starom otcovi byte, ktorý otec zdedil. Ponúkol mi ho, keď som mu povedal, že chcem bývať sám a som pripravený si platiť vlastný podnájom.
Bol to úžasný dar od rodičov, aj keď odtiaľ možno podmienečný. Postupne som si ten byt začal prerábať, dúfajúc, že ho jedného dňa budem vlastniť ja. No tie hádky a delenie začali vo chvíli, keď som sa pohádal s otcom. Dnes už ani neviem, prečo to celé vzniklo, ale jeho zranilo, keď som mu povedal, že si poradím aj sám.
Potom prišiel rodinný poradný zbor a rodičia mi povedali, že keď som taký samostatný, mám byt opustiť, oni ho prenajmú a že ten byt nie je len môj, lebo aj Dávid má naň právo. Vraj nemám nič vybavovať, lebo byt potrebujeme všetci.
Pripadá mi to zbytočné prečo sa vôbec musíme hádať? Prečo by som nemohol dostať byt ja a mladší brat ten, v ktorom žijú naši? Oni sú ochotní predať naraz oba byty, podeliť peniaze, každý si kúpi niečo vlastné no mne sa to vôbec nepozdáva. Prečo sa trápiť, platiť realitke, poplatky, dane štátu a vybavovať papiere, keď už máme dva byty, ktoré stoja za to, aby sme v nich bývali?
Najviac ma však prekvapilo, že rodičia sú ochotní vykázať ma z domu len preto, že som samostatný.
Možno o pár týždňov schladnú, upokojíme sa a uzmierime, no teraz po tom netúžim. Nechcem byť ten, kto spraví prvý krok. Zdá sa mi to celé nezmyselné akoby nás rodičia stávali proti sebe a pripravovali pôdu na budúce hádky a predaj všetkého, čo doteraz sami budovali. A môj mladší brat im s dôverčivosťou detstva pritakáva, lebo inak ešte nevie.
