V Silvestra vstúpila susedka: Mohla by som byť u vás pol hodinky?
Výplata ešte nedorazila.
Doma prázdno, ani deťom nemám čo ponúknuť k čaju.
Sedím sama s chlapcami, aj oni chcú pocítiť sviatok…
Milica stála pri sporáku a spokojne hľadela na kačicu s pomarančmi, ktorú práve vytiahla z rúry.
Vo vzduchu sa vznášala vôňa tak omamná, že sa jej chcelo zatvoriť oči a len sa v nej rozplynúť.
Od rána nad kačicou čarovala: polievala ju šťavou, striehla čas, ani na chvíľku neodchádzala.
Výsledok bol dokonalý.
Tibor, poď sa pozrieť!
zavolala manžela.
Tibor vyšiel z obývačky, zapískal a uznanlivo prikývol:
Mili, to je ako z reštaurácie!
No jasné, usmiala sa spokojne.
Ešte ju dám na tanier, ozdobím, bude paráda.
Opatrne položila kačicu na veľký keramický tanier, rozložila okolo pomarančové kúsky a pridala vetvičky rozmarínu.
Všetko vyzeralo ako z obálky kuchárskeho časopisu.
Stôl bol už preplnený: tri šaláty zemiakový, cviklový s rybou a balkánsky, tartinky s kaviárom, výber kvalitných syrov a salám, ovocie vo váze hrozno a kiwi.
Samostatne stál podnos s domácimi fašírkami a pečenými zemiakmi.
Otvárame hostinec?
zasmial sa Tibor.
Nie, pokojne odvetila Milica.
Chcem prežiť Silvestra ako človek.
Veď sme makali celý rok, zaslúžime si.
Manžel ju objal okolo ramien:
Súhlasím.
Dávno sme tak neoslavovali.
Naozaj, posledné roky šetrili na rekonštrukciu.
Teraz bolo po všetkom, príjmy sa ustálili a mohli si dovoliť pravý sviatok.
Milica starostlivo rozkladala príbory, vyťahovala krištáľové poháre, ktoré obvykle len zaprášilo v skrini.
Všetko muselo byť krásne, sviatočné.
O desiatej bolo všetko hotové.
Obaja sa prezliekli a sadli oproti sebe.
Tibor rozlial nápoje.
Tak za nás?
Za nás.
Pripili si.
Milica ochutnala šalát vynikajúci.
Tibor si naložil kačicu, až prevrátil oči:
To je dobrota!
Mili, si čarodejka.
Bolo jej dobre pri srdci.
Tento stôl, tento pokojný večer, neponáhľať sa to bolo šťastie.
Pred jedenástou zazvonil zvonček.
Obaja sa na seba pozreli.
Kto prišiel tak neskoro?
Tibor išiel otvoriť.
Na prahu stála susedka Bohdana s dvomi synmi.
Vyzerala rozpačito, oči červené.
Tibor, prepáčte, že takto…
začala roztržito.
Mohla by som tu byť chvíľku?
Je mi fakt zle.
Čo sa stalo?
spýtal sa opatrne.
Všetko naraz…
vzdychla Bohdana.
Výplatu mi nedali.
Robila som načierno, tak ma oklamali pred sviatkami.
Doma nič, pre deti ani k čaju nemám.
Kamarátky sľúbili, že prídu neprišli.
A chlapci chcú predsa sviatok…
Synovia stáli za jej chrbtom chudí, obnosené svetre, nemí.
Tibor bol zaskočený.
Vyhnať susedku s deťmi na Silvestra to vôbec nie je ľudské.
Poďte ďalej, povedal.
Zavolám Milicu.
Keď Milica vošla do kuchyne a zbadala hostí, hneď vedela: ich tichý večer sa končí.
Ahoj, Bohdana…
chlapci.
Mili, prepáč, že tak vtrhli, susedka si nervózne utierala oči.
Nemáme kam inam ísť.
Len na dvadsať minút, prosím?
Milica sa pozrela na deti.
Mlčali, ale oči im viseli na kuchyni, kde voňalo.
Poďte k stolu, vzdychla ťažko.
Hostia vošli a už sa to valilo.
Mama, pozri!
zvolal starší.
Toľko jedla!
Môžem si dať kaviár?
natiahol sa mladší.
Sadnite si, povedala Milica sucho.
Chlapci sa posadili.
Starší si vzal kačaciu nohu priamo do ruky:
Teta Mili, môžem?
Ani nečakal odpoveď a zahryzol.
Mladší už hltal tartinky s kaviárom.
Je to úžasné!
zvolal radostne.
Mama, môžem ešte?
Bohdana nielenže synov nezastavila, ale sama im naberala jedlo:
Jedzte, chlapci, jedzte.
Doma len cestoviny, tak treba normálne jesť.
Chlapci jedli rýchlo, nenásytne.
Starší zjedol polovicu zemiakového šalátu, mladší kaviár.
Potom sa pustili do salám, syrov a šunky.
Za pár minút zmizla všetka obloha.
Milica sledovala situáciu ako v zlom sne.
Tibor sa pokúsil odľahčiť:
Vy máte skvelý apetít, chalani!
Ale nikto ho nevnímal.
Už boli pri kačici.
Veľké kusy mizli jeden za druhým.
Máte chlieb?
pýta sa starší.
Milica bez slov priniesla chlieb.
Chlapci si hneď skladali sendviče.
Bohdana bez ostychu naberala šaláty, ochutnávala kačicu, brala fašírky.
Prepáčte, že takto hovorila s plnou pusou.
Ale viete, deti sú hladné.
Za dvadsať minút sviatočný stôl takmer zmizol.
Šaláty, kačica, kaviár, syry, salámy, ovocie všetko zhltli nenásytní hostia.
Milica sedela nehybne, s nehybnou tvárou.
Dva dni strávila v kuchyni, dala do toho peniaze, silu, dušu, dúfala v tichý sviatok vo dvojici s manželom.
Dostala však úplne niečo iné.
Keď hodiny ukazovali trištvrte na dvanásť, Bohdana vstala:
Už musíme ísť.
Veľká vďaka!
Zachránili ste nás!
Chlapci sa tiež chystali.
Mladší v behu uchopil zákusok:
Toto môžem zobrať so sebou?
Vezmi, odpovedala unavene Milica, ani sa naňho nepozrela.
Hostia odišli, nechajúc formálne blahoželania.
Dvere sa zatvorili.
Milica a Tibor ostali stáť v kuchyni, mlčky hľadiac na to, čo ešte pred pol hodinou bolo sviatočným stolom.
Na tanieroch len omrvinky, šalátové misy prázdne, ovocie zmizlo do posledného hrozna.
Zostalo len pár mandarín v miske.
Videla si to?
spýtala sa potichu Milica.
Videla, rovnako ticho Tibor.
Za pol hodiny zjedli všetko.
Úplne všetko, čo som pripravovala dva dni.
Mili…
Ani poriadne nepovedali ďakujem.
Nikto.
Len brali, žuvali a požadovali ďalšie.
Tibor jej objal.
Milica neplakala len sa dívala na prázdne taniere, akoby sa snažila pochopiť, čo sa stalo.
Pri zvuku zvonov pred polnocou si predsa len pripili.
Ale sviatok bol nenávratne preč, rovnako ako nálada.
Na ďalší deň Milica upratovala kuchyňu: umývala riad, zvyšky, ak sa to dalo nazvať zvyškami.
Vieš, Tibor, povedala, chápem, že ľudia majú problémy.
Chápem, že výplata neprišla.
Ale prečo deti nezastavila?
Prečo nepovedala: Stačí, chlapci, to nie je naše?
Neviem, pokrčil plecami manžel.
Možno boli naozaj hladní.
Hladní to je jedna vec, pokojne odvetila Milica.
Nenásytnosť úplne iná.
Nejedli, len brali, akoby už nikdy nemali dostať jedlo.
Tibor mlčal a Milica pokračovala:
A tá Bohdana…
vzdychá, hrá chudobnú, ale sama podáva deťom taniere a hovorí: Jedzte, chlapci.
Myslela na nás?
Čo budeme jesť my?
Večer 1.
januára Milica stretla Bohdanu na schodisku.
Tá sa usmiala:
Milica, ahoj!
Šťastný nový rok ešte raz!
Ďakujem za včerajšiu pohostinnosť!
Milica sa pozrela na sebavedomú tvár susedky a niečo v nej definitívne prasklo.
Ahoj, povedala sucho a prešla okolo.
Bohdana za ňou nechápavo pozerala.
Milica vyniesla odpadky a vrátila sa domov.
Stretla si Bohdanu?
spýtal sa Tibor.
Stretla.
A?
Už sa s ňou nebudem baviť.
Nech si hľadá iných sponzorov.
Uplynul týždeň.
Milica sa párkrát stretla so susedkou vo výťahu či na schodoch.
Vždy odvrátila hlavu, mlčala.
Bohdana sa snažila začať rozhovor odpoveďou bola ticho.
Mili, nevieš už odpustiť?
povedal raz Tibor.
Neurážam sa, pokojne odvetila Milica.
Len som pochopila ľútosť je zlý radca.
Uľútostili sme sa, vpustili ich.
Výsledok?
Zničený stôl a pokazení sviatok.
Ale ich situácia je naozaj zlá…
Tibor, pozrela naňho vážne Milica, problémy neospravedlňujú stratu svedomia.
Mohli požiadať o čaj, trochu jedla.
Ale všetko zhltli.
Ani sa úprimne neospravedlnili.
Manžel ťažko povzdychol hádať sa nemalo zmysel.
Uplynul mesiac.
Vzťahy so susedkou sa už neobnovili.
Milica pozdravila skrátene a bez úsmevu, občas ani nepovedala nič.
Bohdana sa sťažovala ďalším, že Milica sa považuje za lepšiu, ale jej to bolo jedno.
Ten Silvester jej zostal v pamäti navždy.
Prázdny stôl, spokojné tváre nevítaných hostí a vlastný pocit prázdnoty.
A rozhodla sa: už nikdy nevpustí domov tých, čo si pohostinnosť mýlia s možnosťou nabrať si.
