Môj manžel Michal a ja sme spolu žili viac ako dvadsať rokov. Žili sme pokojne a ticho. Mali sme chalupu v Malých Karpatoch, kam sme chodievali každý víkend. Michal vždy upratal byt, ja som varila. Verila som, že takto spolu zostarneme.
A potom mi Michal zrazu oznámil správu, ktorá ma od základov otrasila:
Drahá Zuzka, prepáč. Odchádzam. Našiel som inú ženu a veľmi som sa do nej zamiloval!
Vo svojich tridsaťosem rokoch som nebola hlúpa. Dobre som tušila, že má niekoho iného. Snažila som sa však nerobiť z toho drámu. Verila som, že ma Michal nikdy neopustí. Dobrosrdečné známe mi dokonca posielali fotografie Michala s jeho milenkou. Ale tolerovala som to. A potom Michal prišiel a povedal, že odchádza. Pre mňa to bol šok a úplné prekvapenie.
Našťastie, naša dcéra bola vtedy s kamarátkami na prázdninách pri mori v Chorvátsku. Keď som potrebovala vypustiť paru, prizvala som si kamarátky a priznala im, čo sa stalo.
Zišla sa u mňa ženská porada. Jedna kamarátka mi poradila, aby som schudla a našla si nového chlapa. Druhá navrhla, aby som šla za vešticou a vrátila si manžela späť. Tretia trvala na tom, že mám začať žiť nový život s novým mužom.
A Jana povedala: Ži tak, ako doteraz! Tak to bude najľahšie! Ale to nedokážem! Príliš to bolí! Musíš! Uvidíš, časom to prejde. Ver mi, mám za sebou už tri rozvody. Upratuj, var, choď do práce, pozeraj filmy, čítaj knihy. Ale komu mám variť? Komu? Nám! My k tebe prídeme každý večer a všetko zjeme!
Poďakovala som sa im za rady, ale dlho som bola v rozpakoch, ktorou cestou sa vybrať.
Napokon som sa rozhodla zájsť najprv za vešticou. Priniesla som fotku Michala a jeho milenky. Veštica rozložila taroty, spravila rituál a uistila ma, že o dva týždne sa ku mne Michal vráti.
Neprišiel o dva týždne. Ani o mesiac. Zato veštici som zanechala polovicu výplaty. Bola som sama, smutná, opustená. Začala som si masívne kupovať veterníky, zákusky, medovníky z potravín. Po dvoch týždňoch som sa postavila na váhu: sedem kíl hore. Takto to ďalej nešlo.
Zmenila som taktiku. Urobila som generálne upratovanie bytu, všetko sa lesklo, presadila som kvety, poprehadzovala nábytok. Byt bol taký útulný a krásny! Prihlásila som sa na tanečný kurz, aby som schudla. Každý deň som varila polievku, ktorú Michal tak miloval. A vždy, keď prišli kamarátky, všetko mi vyjedli do poslednej lyžice. Potom odišli a ja som si pustila seriál Hra o tróny.
O tomto seriáli sme s Michalom veľa počuli, ale nikdy sme naň nemali čas. Veľmi sa mi páčil. Večery som si začala užívať.
Až jedného dňa prišiel Michal. Otvoril dvere a postavil sa do voňavého, čistého bytu, kde rozvoniavala jeho obľúbená špenátová polievka. Ticho som sedela na gauči a sledovala televízor.
Zuzka, dobrý večer. Prišiel som si po veci, ktoré som tu naposledy zabudol. Jasné, už ich mám nachystané! Máš tašku? Nemám. Nevadí, dám ti svoju!
Zbalila som mu veci a podala mu tašku.
Urobila si špenátovú polievku? Áno. Si hladný? Dáš si? Michal chvíľu rozmýšľal, potom prikývol.
Nabrala som mu polievku. Zjedol dva taniere. Potom povedal: Ďakujem, Zuzka. Idem. Choď! Ja si ešte dopozerám túto časť! Čo pozeráš? Hra o tróny. A tú sme raz chceli spolu pozerať, pamätáš sa? spýtal sa smutne. Pamätám odpovedala som.
Michal odišiel. Dlho som potom plakala, ale napokon som si pustila ďalšiu časť a išla spať.
O dva týždne prišiel znova. Tentoraz so všetkými vecami. Pozerala som naňho a nechápala, čo sa deje.
Zuzka, prepáč! Veľmi ťa ľúbim! Milujem tvoju polievku, tvoj útulný byt, všetko, čo si. Odpusť mi, mrzí ma, že som sa nechal zviesť. Takže ti chýbala moja polievka? Chýbalo mi všetko! Ale najviac ty! Tak poď dnu. Je mi hanba pred tebou aj dcérou. Nepovieš jej nič? Nepoviem. Chceš večerať? Chcem. Ďakujem ti…
