Pamätám si, ako v sne
Mikuláš Šimon ešte v študentských laviciach zistil, že sa stane učiteľom. Nešlo o obyčajné želanie, ale o tiahnuci sa pocit istoty, zakorenený v podivne sviežom zážitku. V sne sa mu zjavilo, ako si v detskej roztržitosti Mikuláš uvedomil, že človek musí zostať človekom, hoci sa svet rozpadá. Príklad mal priamo pred očami, zvíťazil nad ním okamih ozajstnej výchovy, ktorý sa mu zahniezdil v srdci a s ním putoval celým životom.
Mikuláš navštevoval šiesty ročník v základnej škole v Poprade. S mamou bývali sami, otec im zmizol v ten istý rok. Proste odišiel a na rozlúčku vyhlásil:
Mám novú rodinu, vy žite ako chcete.
Tieto slová mu zarezonovali v hlave, zmizol vo svojom detskom izbičkom a potajomky plakal, aby mama nič nezbadala.
Keď vyrastiem, nikdy sa nezachovám ako on, prisľúbil si raz navždy. Otcovi odpustím a zabudnem.
Tak sa aj stalo. Otca v živote už nevidel, len ho niekedy zabolelo pri pohľade na iných mladých, ktorých otec posadil na rameno.
Mama v tom čase šila v závode, navyše doma opravovala kabáty. Život bez luxusu, ale jedlo na stole vždy bolo. Pred školou Mikuláša obliekala do nových vecí, aby nebol iný. Všetci žili podobne, no niektorí predsa vynikali.
V jeho triede sa objavil chlapec, Koloman. Tiež obyčajný, len jeho otec raz zdedil dom v Oravskej dedine, predal a spustil vlastný biznis v servise auta v Poprade. Úspech mu vyniesol peniaze, rodičia Kolomana rozmaznávali a on sa rád chválil novými vecami, chlapci mu potajomky závideli.
Raz Koloman priniesol do triedy:
Kuknite, aké hodinky mi tato kúpil! a všetci obdivovali skvostné hodinky svietiace na zápästí.
Mikuláš tiež túžil po takých hodinkách, Koloman bol pyšný, viac ako všetci ostatní. Chlapci si povzdychli, nikdy také mať nebudú. Mikuláš sa zamračil, snažil sa nevšimnúť, ostatní tiež. Vtedy si spomenul na svojho otca:
Koloman má otca, normálneho, ja už nie pomyslel si a viac to už neriešil.
Mikuláš sa usilovne učil, mama ho povzbudzovala:
Uč sa, Mikuláš, potom budeš žiť lepšie, hovorila s nádejou. Mikuláš nebol premiant, no spoľahlivý dobrý žiak áno.
V ten deň mali poslednú hodinu telesnú výchovu. V šatni sa chlapci hrali a šúchali. Koloman, strachujúc sa o hodinky, si ich odložil do batohu, ale v zmätku mu vypadli pod lavicu. Mikuláš si to všimol, jediné oko, ktoré to registrovalo.
V sne mu náhle napadlo nenápadne vziať hodinky a schovať do vrecka. Bez rozmýšľania si prisadol, rýchlo ich uchmatol a skryl do vrecka teplákov. Blesklo mu však:
Mal by som Kolomanovi povedať, že som našiel jeho hodinky, ale nespravil to.
Ivan Zaťko, učiteľ telesnej výchovy, zavelil:
Rýchlo von a postaviť sa do radu!
Chlapci nacvičovali cviky, behali, skákali. Mikuláš mal v hlave len hodinky: aby nevypadli, aby ho neodhalili. Chcel ich dať naspäť pod lavicu, alebo podstrčiť do Kolomanovho batohu. Ale čo keď si to niekto všimne? Ako vysvetlí, že hodinky videl padnúť, ale mlčal? Spýtajú sa, prečo nič nepovedal zapíšu ho za zlodeja.
Mikuláš sa cítil stiesnene, hodinky ho horeli vo vrecku. Zazvonil zvonček, žiaci bežali do šatne, Mikuláš sa vliekol posledný. V strede v rozčesanej realite stál Koloman, kričal:
Ukradli mi hodinky! Sú drahé, ukážte všetci vrecká!
Mikuláš nič netušil, hrozilo, že hodinky objavia, hanba, spolužiaci sa odvrátia.
Ivan Zaťko, zapyšťal Koloman, okradli ma!
Ticho, zakričal učiteľ, a všetci stíchli.
Hodinky mi ukradli. Drahý dar od otca.
Prečo si drahé hodinky priniesol do školy? Chcel si sa ukázať pred spolužiakmi? To nie je pekné. Teraz zistíme, možno ich nik neukradol, len sa zakotúľali. Tak, všetci do radu.
Prečo? čudovali sa.
Preto, aby ste mi nezavadzali, pokým pátram. Všetci zatvorte oči… Ak niekto otvorí, budem si myslieť, že to bol on.
Žiaci sa zavreli do slepého radu a Ivan Zaťko skúmal ich vrecká. Prišiel k Mikulášovi, ticho poklepal na vrecko, našiel hodinky. Mikuláš bol ako v tranze.
Zaťko vytiahol hodinky, povedal:
Vymeníte si miesta, posunul Mikuláša bokom. Oči nesmie nik otvoriť… ticho, ticho, Mikuláš čakal na najhoršie. Potom Zaťko prehlásil: Tu sú, Koloman. Mal by si lepšie dávať pozor na svoje veci.
Všetci otvorili oči, aj Mikuláš. Hodinky ležali pod lavicou, len v inom kúte, Koloman ich schmatol a navliekol na ruku. Spolužiaci už nezávideli, sám si zle postrážil a ešte nás obvinil.
Hodinky už do školy nenos, povedal učiteľ a prepustil chlapcov.
Do šatne už prichádzali starší žiaci, Mikuláš odchádzal posledný, čakal pohľad učiteľa, rozhovor. Doplazil sa domov a na ďalší deň sa bál ísť do školy, že si ho predvolajú k riaditeľovi.
Nasledujúci deň išiel do školy ako na popravu.
Dnes asi budem mať… Možno Ivan Zaťko rozpráva triede o… ale deň prebehol pokojne, hodiny, prestávky, Zaťka ani nevidel.
Domov sa vracal s uvoľnenou dušou.
Možno všetko prejde ticho, učiteľ nikomu nič nepovedal. Keby chcel, už by to oznámil.
Dlho sa Mikuláš za ten čin hanbil, a pevne si prisľúbil na celý život, že cudzie nikdy nevezme. Ukončil školu a šiel na Pedagogickú fakultu v Prešove.
Roky bežali. Mikuláš Šimon už dávno vyštudoval, stal sa učiteľom. Raz sa v triede stalo niečo nepríjemné žiačke Martine chýbali peniaze, sťažovala sa triednemu.
Mikuláš Šimon, niekto mi ukradol peniaze, a v snách sa mu vybavili vlastné zážitky.
Obzrel si žiakov a z očí Katky vyčítal vystrašenie. Katka pochádzala z rozvrátenej rodiny, bývala skromne, rodičia boli notorici. Teraz sa v triede stalo toto… Ich pohľady sa stretli, v jej očiach svietilo hanbenie.
Rozhodol sa konať po svojom:
Martina, aká suma ti chýba? povedal a Martina menovala malú sumu. Áno, presne tie mi Katka doniesla, našla ich na podlahe a odovzdala mi. Buď opatrnejšia. Dobre, že Katka tak konala.
Mikuláš Šimon vytiahol vlastné eurá, spočítal a dal Martine, aby do budúcna lepšie dávala pozor. Všetci sa potešili, začali chváliť Katku, ona bola červená a mlčky dívala sa na triedneho. Plakať nemohla, učiteľovi nemala právo ublížiť.
Po hodine Katka čakala Mikuláša Šimona, cítil to, vošiel do triedy. Katka položila peniaze na stôl, on povedal:
Prisadni, Katka, chcem ti povedať príbeh.
Katka očami nasával príbeh o Kolomanovi a jeho hodinkách. O Mikulášovi, ktorému tie hodinky neboli treba, ale v sne ich vtlačil do vrecka. Koľko potom trpel! Rozprával o Ivanovi Zaťkovi, múdrom pedagógovi.
Vieš, on mi mohol zlomiť život, mal pravdu. Ale dal mi šancu. Teraz som ju dal aj tebe.
Katke stiekli slzy.
Ďakujem vám, Mikuláš Šimon, bolo to prvý a posledný raz… Nikdy viac! sľubovala vzlykajúc, a on jej veril.
Mikuláš cítil, že Katka úprimne odpustila, pochopila. Tak to bolo.
stretnutie bývalého učiteľa
Raz sa Mikuláš vybral na dovolenku do rodnej Spišskej Novej Vsi. Jeho mama už bola staručká, šiel ju navštíviť, pomôcť jej. Po odchode zo supermarketu stretol svojho starého učiteľa Ivana Zaťka. Ten kráčal s palicou, zošedivel, ale v očiach mu svietil elán. Pozdravili sa, sadli spolu na lavičku. Rozprávali sa o škole, živote.
Vediem skupinu zdravia pre dôchodcov, smial sa bývalý učiteľ telesnej výchovy, treba udržiavať ľudí v pohybe.
Ivan Zaťko, chcem vám poďakovať za tú zvláštnu históriu, pripomenul mu hodinky.
Mikuláš, ja som nikdy nezistil, kto hodinky vzal. Ďakujem, že ste sa priznali.
Ale veď ste mi ich našli vo vrecku!
V sne, s očami zatvorenými, som vám prehmatával vrecká, naozaj naslepo, aby som na zlodeja nehľadel. Ako som hodinky našiel, vymenil som miesta a rýchlo ich vrátil pod lavicu. Nikdy som už netušil, u koho boli. Chápal som, že by vás to mohlo zlomiť. Teraz ste učiteľ, a som pyšný, že idete v mojich šľapajách. Je to moja odmena, že som vás vtedy ochránil.
Tá udalosť mi ukázala cestu. Vždy vám budem vďačný.
Dlho sedeli bývalý žiak s učiteľom na lavičke, delili sa o novinky, Mikuláš sa radil. Pri rozlúčke mu učiteľ povedal:
Vieš, Mikuláš, máme u nás takú pravdu: Zakry chyby blížneho, Boh zakryje tvoje. Tak to v živote chodí…
