Um pai abandona a família e decide contratar a própria filha como babysitter: quanto tempo durará este acordo e será possível recuperar a relação tensa entre eles?

Depois que o pai dela abandonou a família, Benedita desenvolveu uma repulsa tão grande por ele que faria inveja a qualquer novela da SIC. Embora o pai garantisse que iam manter contacto regular, ela não queria ouvir falar dele nem pintado. Só que, claro, a avó batia sempre na mesma tecla: Minha menina, ele é teu pai, ainda tens de lhe ligar de vez em quando! O que fazia Benedita revirar os olhos, especialmente porque a mãe dela também cortou relações com o ex-marido há muito. Mesmo assim, para não arranjar sarilhos com a mãe, Benedita lá cedia e, de quando em vez, combinava um encontro com o progenitor.

Houve uma vez que a tiraram da escola em plena aula para ir ter com o pai. A professora ficou com cara de quem chupa limão, mas, pronto, nada podia fazer quando o próprio pai apareceu para buscar Benedita. Em casa do pai, ela ouviu as colegas de turma cochicharem sobre uma suposta irmã. No início, Benedita achou aquilo um disparate mas quando pôs os olhos na nova família do pai com direito a madrasta elegante e uma miúda pequenita a correr atrás do gato, o Zé Manel ficou tudo bastante esclarecido. A madrasta, devo dizer, foi toda simpatia, preocupada com os trabalhos de casa e perguntando se Benedita queria um croquete. Já o pai mantinha-se afastado, de olhos colados ao computador, como se ela fosse só mais um ruído de fundo.

Com o tempo, começou a ser hábito. O pai levava-a de casa e, vá-se lá entender porquê, pedia-lhe para tomar conta da irmãzinha ora, como se Benedita tivesse nascido para ser ama! A ideia de chamar irmã àquela criança estava fora de questão. No entanto, para manter as aparências duma família normal (pelo menos aos olhos da mãe e da avó), Benedita lá aguentava. Quando o pai sugeriu que ela ficasse mais tempo em casa dele, a desculpa foi pronta: Tenho testes e trabalhos, não posso!. O homem nem pestanejou e sugeriu logo que ela ficasse a tomar conta da irmã enquanto ele ia sair para jantar com a nova esposa. Só faltou dizer e deixa aí vinte euros para a pizza.

À beira de um ataque de nervos, sentindo-se uma autêntica babysitter gratuita, Benedita decidiu que não punha mais os pés naquela casa. Quando o pai ligou a perguntar onde andava e a lembrar-lhe da responsabilidade para com a irmã, ela foi irredutível: não ia mais ser tratada como empregada sem receber um cêntimo. Lembrou-lhe, com um leve toque de ironia portuguesa, que ele mal falava com ela de resto só se lembrava da filha quando precisava de alguém de graça para tomar conta da mais nova enquanto ele tratava da própria vida. Sem reconhecer o esforço nem demonstrar qualquer carinho, conseguiu afastar Benedita de vez.

As tentativas seguintes do pai e da madrasta em reatar contacto não passaram do habitual leva lá uma rabanada à menina e vê se pega. Finalmente, Benedita confrontou o pai com a frieza dele. O homem, sem floreados, admitiu que precisava de ajuda para cuidar da criança, como quem pede manteiga no café, e nem sequer fingiu sentir saudades da filha mais velha.

No fim, a relação desfez-se como um pastel de nata esquecido ao sol, sem goles de reconciliação à vista. As atitudes do pai deixaram Benedita a sentir-se aproveitada e esquecida uma lição amarga servida à moda portuguesa, sem direito a sobremesa.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

2 + eighteen =

Um pai abandona a família e decide contratar a própria filha como babysitter: quanto tempo durará este acordo e será possível recuperar a relação tensa entre eles?
— Babička Alla! — zakričal Matúš. — Kto vám dovolil držať v dedine vlka? Babička Alla horko zaplakala, keď uvidela zrútený plot. Už toľkokrát ho podkladala doskami a opravovala zhnité stĺpiky, dúfajúc, že vydrží, kým našetrí dosť peňazí zo svojej malej dôchodku. Ale nevyšlo to! Plot spadol. Desať rokov sa Alla starala o gazdovstvo sama, odkedy jej milovaný muž, Peter Ondrejovič, odišiel na druhý svet. Mal zlaté ruky. Kým žil, stará mama Alla nemusela nič riešiť. Peter bol majster na všetko — tesár i stolár. Všetko robil sám, takže nebolo treba volať majstrov. V dedine si ho každý vážil pre jeho dobrosrdečnosť a usilovnosť. Spolu prežili šťastných 40 rokov, len deň chýbal do výročia. Upravený dom, bohatá úroda v záhrade, opatrovaný dobytok — všetko to bola zásluha ich spoločnej práce. Manželia mali jediného syna — Egora, na ktorého boli hrdí. Už ako malý bol zvyknutý pracovať, netrebalo ho nútiť pomáhať. Keď sa mama vracala unavená z družstva, syn už nanosil drevo, priniesol vodu, rozdúchal pec a nakŕmil dobytok. Peter, keď sa vrátil z práce, si umyl ruky a šiel na gánok zabafkať, zatiaľ čo žena chystala večeru. Večerali všetci spolu, rozprávali novinky dňa. Boli šťastní. Čas plynul a ostali len spomienky. Egor vyrástol, odišiel do veľkého mesta, vystudoval, oženil sa s mestskou dievčinou Lýdiou. Usadili sa v hlavnom meste. Najprv Egor jazdil k rodičom na dovolenku, potom ho manželka presviedčala, aby dovolenkovali v zahraničí — tak každý rok. Peter Ondrejovič sa na syna hneval, nechápal jeho rozhodnutie. — Kde sa tak náš Egorko unavil? Snáď mu Lýdia poplietla hlavu! Načo je mu toľko ciest? Otec smútil, matka sa trápila. Čo im ale ostávalo? Žiť a čakať aspoň na správu od syna. No jedného dňa Peter Ondrejovič ochorel. Odmietal jedlo, slabol pred očami. Lekári predpísali lieky, ale nakoniec ho len poslali domov dožiť. Na jar, keď príroda ožívala a v lese spievali sláviky, Peter odišiel. Egor prišiel na pohreb, horko plakal, vyčítal si, že nestihol otca vidieť živého. Strávil týždeň v rodnom dome a potom sa vrátil do hlavného mesta. Za posledných desať rokov napísal matke len tri listy. Alla ostala sama. Predala kravu a ovce susedom. Načo by jej bol dobytok? Krava dlho stála pred domom babky Ally, počúvala, ako gazdiná horko vzlyká. Alla sa zatvárala do najvzdialenejšej izby, zakrývala si uši a plakala. Bez mužských rúk gazdovstvo chradlo. Raz pretekala strecha, raz zhnili dosky na gánku, inokedy pivnica zaplavila voda… Babka Alla sa snažila robiť, čo mohla. Z dôchodku šetrila na majstrov, občas si poradila sama — veď na dedine vyrástla, všetko poznala. Tak žila, ledva vyšla s peniazmi, keď prišlo ďalšie nešťastie. Alla Stepanovna náhle prišla o zrak, hoci predtým nikdy nemala také problémy. Šla do miestneho obchodu a ledva rozoznala ceny na tovare. O pár mesiacov už takmer nevidela ani tabuľu obchodu. Prišla zdravotná sestra, pozrela sa a trvala na vyšetrení v nemocnici. — Allo Stepanovna, chcete oslepnúť? Spravia vám operáciu, vráti sa vám zrak! Ale babička sa bála chirurgického zákroku a odmietla ísť. Za rok takmer úplne oslepla. No veľmi ju to netrápilo. — Načo mi je svetlo? Televízor nepozerám, len počúvam. Redaktor číta správy — aj tak to pochopím. Doma robím všetko po pamäti. Niekedy však mala obavy. Na dedine pribudlo nespoľahlivých ľudí. Zlodeji často vykrádali opustené domy. Babka Alla sa bála, že nemá dobrého psa, ktorý by odohnal nechcených návštevníkov hrozivým vzhľadom a štekotom. Spýtala sa poľovníka Šimona: — Šimon, nevieš, či nemá hájnik šteniatka? Stačil by aj ten najmenší. Ja si ho vychovám… Šimon, dedinský poľovník, sa na ňu so záujmom pozrel: — Babička Alla, na čo ti šteniatka huskyho? Tie sú do lesa. Ja ti môžem doniesť čistokrvného ovčiaka z mesta. — Ovčiak bude asi drahý… — Nie je drahší ako peniaze, babička Alla. — Nuž, dobre, priveď. Alla zrátala svoje úspory a rozhodla sa, že jej vystačí na dobrého psa. Ale Šimon, nespoľahlivý človek, splnenie sľubu stále odkladal. Babka Alla sa naňho hnevala, no v hĺbke duše ho ľutovala. Bol to nešťastný chlap — bez rodiny, bez detí. Jeho jediná kamarátka bola fľaša. Šimon, rovesník jej syna Egora, nikdy dedinu neopustil. V meste mu bolo tesno. Jeho najväčšou vášňou bolo poľovníctvo a vedel sa v lese stratiť na niekoľko dní. Keď sa skončila poľovnícka sezóna, robil rozličné práce po dvoroch. Kopal záhrady, stoláril, opravoval techniku. Peniaze od starých dievčat míňal na pálenku. Po opiciach chodil Šimon do lesa — opuchnutý, chorý a previnilý. Po pár dňoch sa vrátil s úlovkom: hubami, bobuľami, rybami, šiškami. Všetko predal za babku a zasa minul na alkohol. Pomáhal aj babke Alle na dvore — za platbu. A keď teraz plot spadol, musela sa naňho obrátiť znova. — S tým psom budem musieť počkať, — vzdychla Alla Stepanovna. — Musím zaplatiť Šimonovi za plot a peňazí je málo. Šimon však neprišiel naprázdno. Okrem náradia sa v jeho ruksaku niečo hýbalo. Usmial sa a zavolal babku Allu. — Pozrite, koho vám nesiem. — Otvoril ruksak. Starenka prišla a nahmátla malú chlpatú hlavičku. — Šimone, ty si mi doniesol šteniatko? — divila sa. — Najlepšie z najlepších. Úplne čistokrvný ovčiak, babka. Šteniatko sa ozvalo, snažilo sa dostať z ruksaku. Alla Stepanovna spanikárila: — Nemám dosť peňazí! Má mi ostať akurát na plot! — Veď ho predsa neponesiem späť, babka Alla! — namietal Šimon. — Vieš si predstaviť, koľko tisíc som za psa zaplatil? Čo robiť? Starenka musela utekať do obchodu, kde jej predavačka dala päť fliaš pálenky na sekeru a zapísala ju do dlžnej knihy. Do večera Šimon opravoval plot. Babka Alla ho pohostila poriadnou večerou a ponúkla štamperlík. Opitý Šimon, rozveselený obľúbeným mokom, začal mudrovať a ukazoval na šteniatko stočené pri peci. — Treba ho kŕmiť dvakrát denne. Kúp mu poriadnu reťaz — vyrastie zdravý a silný. Rozumiem sa psom. Tak sa u Ally doma objavil nový spolubývajúci — Rex. Starenka si šteniatko obľúbila a ono jej oddanosť vracalo. Kedykoľvek vyšla von, Rex sa rozradostnený rozbehol a chcel jej olízať tvár. Lenže jej niečo starostí robilo — pes vyrástol ako teľa, ale nenaučil sa štekať. To Alle Stepanovne prekážalo. — Ach, Šimon! Och, ty šibalský! Predal si mi neschopného psa. Ale čo už, nevyženie predsa takú dobrú dušu. Vôbec nemusí štekať. Susedske psy si na Rexa, ktorý za tri mesiace dorástol až po opasok gazdinej, ani nezaštekali. Raz prišiel do dediny Matúš, miestny poľovník, po potraviny, soľ a zápalky. Začínala zimná lovecká sezóna. Keď prechádzal okolo domu Ally Stepanovnej, náhle stuhol — uvidel Rexa. — Babička Alla! — zakričal Matúš. — Kto vám dovolil držať v dedine vlka? Alla preľaknuto priložila ruky na prsia. — Joj! Aká som len hlúpa! Ten podvodník Šimon ma oklamal! Vravieval, že je to čistokrvný ovčiak… Matúš vážne pripomenul: — Babi, toho musíte pustiť do lesa. Inak sa môže stať nešťastie. Starenke sa zaligotali slzy v očiach. Bolo jej veľmi ľúto sa s Rexom rozlúčiť! Dobrý, krotký tvor, hoci vlk. Ale posledný čas bol nepokojný, trhal reťaz a túžil po slobode. Ľudia v dedine sa ho začínali báť. Nebolo na výber. Matúš odviezol vlka do lesa. Rex zakýval chvostom a stratil sa medzi stromami. Viac ho nikto nevidel. Alla smútila za miláčikom a preklínala úlisného Šimona. A ten to ľutoval, lebo mal dobré úmysly. Kedysi, keď blúdil lesom, narazil na medvedie stopy. Z diaľky zaznel žalostný piskot. Šimon už chcel ísť, veď kde sú medvieďatá, tam je aj medvedica! Ale zvuk nebol medvedí. V krovine objavil nory. Ležala tam mŕtva vlčica a okolo nej roztrhané mláďatá. Zjavne tam zabil medveď. Prežil len jeden malý, ktorý sa schoval v nore. Šimonovi ho prišlo ľúto. Zobral ho, a potom ho chcel podstrčiť babke Alle, aby sa oňho postarala. Myslel, že keď dorastie, ujde sám do lesa. A on jej zatiaľ nájde pravého psa. Všetko však pokazil Matúš. Šimon sa pár dní potuloval okolo jej domu, nevedel sa odhodlať vojsť. Vonku zúrila zima. Alla kúrila v peci, aby nezamrzla v noci. Zrazu zaklopali na dvere. Starenka šla otvoriť. Na prahu stál muž. — Dobrý večer, babička. Môžem tu prenocovať? Išiel som do susednej dediny, ale zablúdil som. — Ako sa voláš, chlapče? Zle vidím. — Boris. Alla sa zamračila. — U nás v dedine Borisa nepoznám… — Nebýval som tu, babička. Nedávno som kúpil dom. Išiel som sa pozrieť, ale auto zapadlo. Musel som ísť peši a prišla fujavica! — Tak ty si kúpil dom po nebohom Danišovi? Muž prikývol. — Presne tak. Alla ho pozvala do domu a postavila čajník. Nevšimla si, že pažravo okukuje staručký kredenc, kde dedinčania zvyknú schovávať peniaze a šperky. Keď sa starenka motkala pri sporáku, hosť sa pustil šmátrať v kredenci. Alla začula škrípanie dvierok. — Čo tam robíš, Boris? — Bola menová reforma! Pomáham vám zbaviť sa starých peňazí. Starenka nahnevane zagánila. — Klameš. Žiadna reforma nebola! Kto si ty?! Muž vytiahol nôž a pritlačil jej ho pod bradu. — Ticho, babka. Vydávaj peniaze, zlato, jedlo! Ally sa zmocnil strach. Pred ňou stál zločinec, ktorý sa skrýval pred políciou. Teraz je jej osud spečatený… No náhle sa rozleteli dvere. Do izby vletel obrovský vlk a skočil na zlodeja. Ten vykríkol, ale hrubý šál ho ochránil pred uhryznutím. Lúpežník schytil nôž a bodol vlka do pleca. Rex odskočil, čo zlodej využil na útek. V tom čase k domu kráčal Šimon, odhodlaný sa konečne ospravedlniť. Pri dvore zbadal chlapa s nožom, ako uteká a nadáva. Šimon bežal k Alle, a tam na zemi ležal doráňaný Rex. Šimon všetko pochopil a rozbehol sa k policajtovi. Zlodeja chytili. Odsúdili ho na nový trest. A Rex sa stal hrdinom dediny. Ľudia mu nosili jedlo, zdravili sa s ním. Vlk už nebol na reťazi — bol slobodný. No vždy sa vracal k babke Alle, chodil domov so Šimonom z poľovačiek. Raz videli pred domom čierny džíp. Na dvore niekto štiepal drevo. Bol to syn Ally — Egor. Keď uvidel starého známeho Šimona, objal ho. Večer sedeli všetci spolu za stolom a Alla žiarila šťastím. Egor ju prehovoril, aby išla na operáciu a vrátila si zrak. — No keď musím… — vydýchla starenka. — V lete príde vnúčik, chcem ho vidieť. Šimon, postaráš sa o dom i Rexa? Dobre? Šimon prikývol. Rex ležal spokojne pri peci s hlavou na labách. Jeho miesto bolo tu, pri priateľoch. Aby ste nepremeškali nové zaujímavé príbehy, sledujte našu stránku! Zanechajte svoje myšlienky a emócie v komentároch a podporte nás lajkom!