Moja mama a ja sme nedávno mali poriadnu hádku, ktorá by si zaslúžila zápis v kronike bytových katastrof. Bývame totiž spolu v jednom bratislavskom paneláku už niekoľko rokov, a mama ma už dlho nenápadne tlačí k tomu, aby som sa konečne porúčala. Samozrejme neúspešne, lebo som tam riadne prihlásená a som tvrdohlavejšia než svorka žilinských kôz. Úprimne, už ani neviem, koľkokrát som počula, že bežný človek v mojom veku sa už dávno postavil na vlastné nohy, a podobné vyhlásenia, čo by ste našli v každom slovenskom sitcomu.
Možno si myslíte, že žiť s mamou po tridsiatke je tak trošku na hranici, a musím uznať, na Slovensku sa už v tom veku očakáva samostatnosť. Ale keď som sa vydala za Mareka, nemali sme kam sa pohnúť. A potom sme sa rozrástli o dvoch malých chalanov no kto má čas na sťahovanie, keď má doma mini cirkus?
No a potom tie peniaze… Môj plat by ste našli niekde pri slovenských minimách a Marek robí z domu teda, keď sa nájde roboty. Sú týždne, keď nestíham sledovať, či v peňaženke zostalo aspoň na cigánsku. Pravidelne nás trápi splátka za škodovku, lebo sme ju museli mať. Ani mama nie je z toho nadšená občas mám pocit, že by nám tú škodovku najradšej vyparkovala sama, len nech už konečne zmizneme.
Tak teda stále bývame s mamou, lebo platiť za energie či nákup potravín je predsa len jednoduchšie, keď sa to delí. Plus, chalani často ostanú u babky a ja si konečne vychutnám kávu bez detského vrieskania to je na nezaplatenie. Lenže posledné dva roky sa mama nevzdáva, stále naznačuje, že by sme mali zainvestovať do vlastného bytu a vyfiltrovať sa preč.
To by som aj rada! Keby zrazu z neba padlo 120-tisíc eur, hneď by som mala kľúče vo vrecku. Najskôr to bolo nenápadné, vysvetľovala som ľudsky, že šetríme, ale nemáme takú možnosť. Po čase to začalo byť neznesiteľné hádky sa stali pravidelnou večernou atrakciou, ktorú by si vychutnal aj uznávajúci fanúšik slovenského dramatu.
Marek do toho radšej neťahá prsty nechce si pohnevať svokru, a ja ho chápem, ale občas mi chýba jeho podpora. Ale čo už? Najlepšie by bolo kúpiť byt, ale s naším rozpočtom to bude až po splatení škodovky niekde okolo roku 2035.
Chápem, že mama túži po pokoji na dôchodku kto nie? Ale vyhodiť nás len preto z bytu? A navyše, už som viackrát počula legendy, že tento byt mi raz mama nechá takže načo sa sťahovať, keď mám na stole poistený výnos?
Nedávno však prišla epizóda, ktorá vošla do dejín: teta zomrela a mama zdedila garsónku v Trnave. Ja som si myslela, že je to super, lebo mama by si mohla užívať ticho v menšom byte a splniť si sen o samostatnosti.
Ale kdeže! Mama hneď oznámila, že nikam nejde a garsónku nám rozhodne nedá. Že si máme vyriešiť bývanie sami. Výsledok totálne ticho doma, že aj sused od vedľa si prišiel vypožičať ticho.
Normálne, čo si myslíte? Ako mám pokračovať v komunikácii? Mama sa tvári ako generál, ja som v pozícii veveričky s dvoma detičkami a opičou škodovkou, a Marek piluluje, že radšej nič. Slovenská realita, čo vám poviem už len čakať, kto sa pohne ako prvý!
