Kým mamy zaplavujú internetové fóra otázkami, čo si zbaliť do lekárničky a či im dovolia zobrať do lietadla kočík, iní dovolenkári sa pripravujú na nervózne lety vedľa nich. V poslednom čase je to také jednoduché: ak kedysi niekto napomenul nespokojných cestujúcich, že deti treba milovať, dnes sa už volá po špeciálnych oddelených zónach pre rodiny s deťmi. Ako rýchlo k tomuto došlo?
Prajem vám príjemný let!
Kedy sa vlastne stalo moderným nebyť odrezaný od života, len čo sa narodí dieťa? Chodiť na služobné cesty, pokračovať v spoločenskom živote, navštevovať podujatia, ba aj cestovať kam sa len zachce v akomkoľvek veku dieťaťa. Naše mamy takýto luxus nemali. Ťažko si viem predstaviť ženu s bábätkom v reštaurácii v osemdesiatych rokoch. Ani neskôr. To by bolo považované za niečo takmer nemožné a v podstate to dávalo zmysel.
Nech sa tomu akokoľvek bránime, cestovanie na dlhú vzdialenosť s malým dieťaťom je nervákom pre všetky strany. Aby všetci mali pohodlie, je treba snažiť sa. A práve to mnohým chýba. Keď ľudia vyrazia na dovolenku, okamžite sa prepnú do oddychového režimu a deti nechajú, nech sa zabavia sami. A tak trpia iní ľudia.
Všetci by radi lietali pohodlne. Nikto nie je ochotný znášať ani dve hodiny hluku a chaosu, keď za lístok zaplatil vyše 120 eur. Ľudia niekedy kritizujú aj samotný priestor medzi sedadlami, len aby sa mohli poriadne natiahnuť. A aké natiahnutie, keď za vami sabatuje päťročný špunt a skúma, koľko sa stolička pohne sem a tam? Nepamätám si, že by v takej chvíli niekto reagoval s úsmevom a ešte dieťa povzbudil.
Škôlka na ústupe
Snažila som sa byť milá. Keď si vedľa mňa sadla pani s bábätkom, takmer som nedýchala. Rýchlo sa však ukázalo, že to nestačí sedela tam celá rodina s viacerými deťmi! Usadili sa predo mnou, za mnou aj vedľa, veci rozložené všade, rozprávali jeden cez druhého, delili sa o fľaše a cumlíky. Už mi chýbalo len to, aby som začala patriť do rodiny. Bola to skúsenosť, na ktorú nespomínam rada. Bez prosím mi vkladali veci do rúk a párkrát ma takmer obliali vriacou vodou z termosky. Mala som chuť vyskočiť priamo cez okno.
Raz vo vlaku som videla ďalšiu situáciu. Mama štyriapolročného dievčatka s ňou robila program všetkých 26 hodín, čo sme natriasali po koľajniciach. Evidentne sa snažila, aby dcéra nerušila spolucestujúcich. Ale výsledok? Neustále: Dcérka, poď sem, Dcérka, pozri tam, Poď pozerať z okna, Poď si kresliť a takto 40 minút neustáleho šuštenia farbičiek a hlasitého opisovania kreslených psíkov a mačiek. Človek nevie, čo je horšie.
Ako potom nemať nutkanie prikloniť sa na stranu tých, čo v diskusiách hovoria, že ak máš malé dieťa, radšej ostaň doma? Ak je dieťa také pokojné, že bude potichu tri hodiny kresliť a zaspí s nosom v pastelke fajn. Ale také deti asi neexistujú.
A to ani nespomínam bábätká, ktoré plačú pri štarte, pristávaní a vlastne aj uprostred letu. Kým kedysi bol v lietadle jeden ak vôbec dnes sú tam tri, päť, plus šťastní súrodenci, čo lietajú po uličke. Po pristátí človek doslova vybieha z lietadla s tempom, akým letel.
Pozor, nie som zástanca života bez detí. Zažila som cestovanie s malým dieťaťom, ale úprimne, bol to pre mňa skôr povinný výkon. Na dovolenku s dieťaťom som začala chodiť až keď sa dalo rátať na prstoch a vysvetliť, dokonca prísne prikázať: Tu sa pekne posaď, na nič nesiahaj. To ešte neznamená, že môžeme len čakať a nerobiť nič ale ľudia to často vnímajú tak, že dieťa musí mať plný balík aktivít. Behanie je predsa dôležité pre rast. No napokon, každý potrebuje trochu trpezlivosti a ohľaduplnosti voči sebe aj voči ostatným. Často až vtedy, keď sa ocitneme v koži toho druhého, pochopíme, že súcit a vzájomné pochopenie nám môžu skutočne uľahčiť cestu životom.
