Keď si pamätám na ten deň, keď ma pani Zuzana česala v malom salóne v Trnave, rozprávali sme sa o veciach, ktoré mi vtedy veľmi ležali na srdci. Uvažovala som už dlho, či mám zapísať svoju dcéru do hudobnej školy. Boli tam dve hlavné prekážky: potreba kúpiť klavír, čo vtedy stálo poriadne veľa korún, a všetka zodpovednosť, ktorá by spadla len na mňa vodiť Annu na hodiny a pomáhať jej doma s cvičením. Napriek tomu mala moja dcéra silnú túžbu hrať hudbu.
Zuzana mi vtedy porozprávala svoj vlastný príbeh: Narodila som sa v malom mestečku na západnom Slovensku. Od malička som milovala spev a hľadala každú možnosť, ako niekde vystupovať v školskej družine, v miestnom kultúrnom dome, aj u učiteľky hudobnej v škole. Hudbe som sa venovala s obrovským nadšením a dokonca som sa sama naučila hrať na klavíri. Vedela som už od začiatku, že hudba je moje povolanie. Všetci, ktorí ma počuli spievať, uznávali môj talent.
Navzdory tomu však v našom meste nebolo možné dostať poriadne hudobné vzdelanie. Raz, keď som mala asi deväť rokov, ešte na základnej škole, prišla do triedy skupina ľudí z Bratislavy. Poprosili nás o potlesk a potom vybrali niekoľkých, aby spievali. Tri z nás, aj mňa, pozvali do auly. Dlhý čas sme chodili k nástrojom, spievali piesne, ktoré nám hrali, tlieskali do rytmu a hádali noty. Prešlo niekoľko mesiacov a už som skoro zabudla na tú skúsenosť.
Predsa však raz mama našla v poštovej schránke obálku, na ktorej bolo veľkými červenými písmenami napísané PRIHLÁŠKA. Bola som jediným žiakom z našej školy, ktorého prijali na prestížnu hudobnú školu v Bratislave.
Škola sa postarala o všetky výdavky nemuseli sme zaplatiť ani korunu. Ale presťahovať sa do Bratislavy sa stretlo s veľkým odporom mojich rodičov. Odmietali rozhodne, hlavne preto, že išlo o pokračovanie mojej hudobnej dráhy. Pracovali v závode a boli na svoju prácu nesmierne hrdí, považovali ju za skutočné zamestnanie. Radili mi, aby som nechala tie “fantázie” za sebou a našla si poriadnu prácu v továrni. Celý rok mi prichádzali každé dva mesiace nové pozvania, no potom sa zrazu zastavili. Vtedy som pocítila, že sa vo mne niečo pokazilo. Chuť spievať sa vytratila a predstava školy stratila svoje čaro.
Jeden lúč nádeje mi zasvietil na štrnástu narodeninu, keď vedúci a skladateľ miestnej kapely hľadal novú speváčku. Potreboval mladé dievča a medzi mnohými kandidátkami si vybral práve mňa.
Cítila som, ako sa mi znova rozvíjali krídla príležitosti môj talent nezmizol! Bohužiaľ, len dve alebo tri skúšky som stihla, než o tom zistili moji rodičia a dôrazne mi zakázali túlať sa s kapelou, tvrdili, že majú obavy o moje bezpečie. Tým sa skončilo moje hudobné hľadanie. Neskôr som prestala študovať, pridala sa k veseloj partii priateľov a oddala sa fajčeniu a pitiu, čo sa medzi mladými považovalo za bežné. Takto žili takmer všetci okolo mňa. Ledva som dokončila deviaty ročník, keď ma prijali na strednú školu, ale môj život sa pomaly uberal stále dolu vodou.
Dodnes sú tie pozvánky uložené v maminom albumu spomienok, kde ich často vyťahuje, prečíta a zas schová naspäť.
