Daj vodu, mám v hrdle sucho, už hodinu ti kričím, a ty tam trieskaš hrncami, akoby si to robila naschvál, aby si ma nepočula!
Ten mrzutý, praskavý hlas sa ozýval z najvzdialenejšej izby a donútil Emíliu trhnúť sebou skoro jej vypadla naberačka z ruky. Za posledné tri roky bola toto jej denná realita. V kuchyni sa miešal pach vareného kuracieho vývaru s arómou liekov kombinácia, ktorá prenikla aj do stien a závesov. Emília vypla plyn pod hrncom, naliala do pohára prevarenú vodu ani studenú, ani horúcu a namierila do spálne svokry.
Oľga Pavlová ležala napolo na vysokých vankúšoch, vyzerala ako starý, nespokojný vták. Jej ostré, vodnaté oči sledovali každý pohyb nevesty. Na nočnom stolíku, medzi fľaštičkami kvapiek, tabletkami a kopou krížoviek, ležal hrubý kraftový obálka, ktorú tam predtým nevidela.
Tu máte, pani Oľga, napite sa Emília jej podala pohár a snažila sa hovoriť pokojne. Nepočula som vás, digestor bol zapnutý. Vývar je hotový, o chvíľu vám pretlačím zeleninu, tak ako lekár odporúča.
Svokra spravila pár malých glgov, zamračila sa, ako keby jej podstrčili ocot, a odložila pohár.
Ty máš vždy nejaké výhovorky zamrmlala, utierajúc si ústa rohom plachty. Raz digestor, raz vysávač, raz telefonuješ. A muži mama len lež, vyschni tu, ani deci vody mi nedá.
Nehovorte tak, vždy som nablízku, Emília už bola zvyknutá nevšímať si svokrine výčitky. Snažila sa upraviť prikrývku, a zrak jej znova padol na zvláštnu obálku, z ktorej trčal rožok dokumentu s pečiatkou.
Čo to tam máte? Nové papiere od doktora? spýtala sa, kývla hlavou na stolík. Pozriem sa, ak treba ísť do lekárne.
Ruka Oľgy Pavlovej okamžite prikryla obálku. Zrazu mala v sebe toľko energie, koľko by jej človek po polhodinovej sťažnosti na nevládnosť ani neveril.
Nedotýkaj sa toho! zarevala. To nie je tvoja vec. Moje osobné veci.
Emília ostala zaskočená. Zvyčajne jej svokra presne naopak chcela, aby Emília všetko čítala, išla do podrobností, riešila papiere z úradov aj z pošty. Takáto tajnostkárska bola novinka.
Ja som len chcela… začala Emília, ale v tom tresla dvere a v chodbe zazneli ťažké kroky.
Andy už prišiel! svokra sa okamžite rozžiarila, na tvári jej naskočil sladký úsmev. Synček, poď k mame, zachráň ma pred touto dozorkyňou!
Do izby vošiel Andrej, manžel Emílie. Bol unavený, s pomačkaným sakom a krivo zaviazanou kravatou. Pracoval ako vedúci predaja, v posledné mesiace bol v práci do neskorého večera nemal chuť tráviť čas doma, kde bolo ako na ošetrovni.
Ahoj, mami. Ahoj, Emi, zamrmlal a pobozkal svokru na líce, manželku si ani nevšimol. Čo sa zase deje? Aká dozorkyňa? Emí sa o teba stará ako o dieťa.
Starala by sa ona… svokra stisla pery. Len čaká, kedy uvoľním miesto. Myslíš, že nevidím? Má chladné oči, prázdne. Žiadna láska, len povinnosť.
Emília cítila, ako sa jej v hrdle hromadí kúsok urážky. Tri roky dozadu, keď svokru stihla porážka, stálo pred nimi otázka: opatrovateľka alebo domov dôchodcov? Na opatrovateľku chýbali peniaze, domov odmietol Andrej čo povedia ľudia, vlastnú matku tam dať. Emília teda zanechala prácu v knižnici, doviezla svokru z jej dvojizbového bytu k nim do trojizbového, a ten byt začali prenajímať na lieky a rehabilitáciu.
Idem pripraviť stôl povedala potichu Emília a vyšla z izby.
Pri večeri Andrej len krútil vidličkou v kotletke.
Chutí? spýtala sa Emília, dúfajúc v trochu vrelosti.
Je to ok nezdvihol oči od mobilu. Počúvaj, Emí, mama chce, aby sme pozvali Anetu na návštevu. Vraj ju nevidela dlho.
Aneta bola Oľgina neter, dcéra jej zosnulej sestry. Žena, štyridsiatnička, hlučná, výrazne nalíčená, úplne nepoužiteľná v domácnosti. Príde raz za pol roka, prinesie lacný koláč, hodinu klebetí pri tete, a odchádza zanechávajúc po sebe vôňu cukrovaných parfémov a kopu neumytého riadu.
Prečo? udivene spýtala sa Emília. Oľga má neustále problémy s tlakom, potrebuje pokoj. Aneta je ako hurikán. Zase ju rozhádže.
No, mamka chce. Hovorí, že má nejakú dôležitú vec. Nech príde zajtra, vydržíš to hodinku.
Na druhý deň Aneta dorazila presne na poludnie. Vbehla do bytu bez vyzutia, prebehla po čistom koberci a od dverí vykríkla:
Emí, ahoj! Ty si pribrala, čo? Šatka ti to nepristane. Kde je teta Oľga? Priniesla som jej darček!
V ruke mala sáčok so marshmallowmi pre Oľgu absolútne nevhodné kvôli cukru.
Emília bez slov ukázala na dvere spálne. Aneta vošla, a okamžite sa ozval živý šepot a sem-tam svokrino vzlykanie. Emília sa stiahla do kuchyne, triedila pohánku, ale myšlienky mala stále pri obálke na nočnom stolíku.
O hodinu už bola Aneta späť, s obálkou v ruke, ktorú bez záujmu schovala do svojej obrovskej kabelky.
Tak, Emí, utekám! Dobré máme, sama vieš, biznis… Teta Oľga spí, nechaj ju. Máš to tu pekné, dobre sa staráš, čistota. Ale závesy by som vymenila, tie už pamätajú socializmus.
A zmizla tak rýchlo, ako prišla.
Večer, keď Emília menila svokre posteľné prádlo to je náročné, keďže Oľga nie je drobná a nepomáha rozhodla sa spýtať:
Pani Oľga, aké papiere ste dali Anete? Niečo treba zaniesť na úrad? Alebo kopie?
Svokra sa na ňu pozrela s úškrnom, v očiach jej zahralo škodoradosť a víťazstvo.
To je, Emílička, moje poďakovanie. Anetka je jediná, kto ma má naozaj rád. Nie kvôli bytu, nie kvôli dedičstvu, ale proste tak. Krv nie je voda.
Emílii sa vo vnútri ochladilo.
O akom byte hovoríte? Váš dvojizbový je prenajatý, peniaze idú na vaše lieky. Dohodli sme sa, že potom, keď… no, raz, byt zdedí vnúčatá, naše s Andrejom deti.
Oľga sa zasmiala ten suchý, chrapľavý smiech.
Dohodli sa! Delia kožu nechyteného medveďa. Ja som sa rozhodla inak. Dnes prišiel notár, keď si bola v obchode. Zmluva o darovaní. Na Anetu.
Emília ostala stáť s plachtou v rukách. Svet sa jej zakrútil.
Aká darovacia zmluva? zašepkala. Na Anetu? Na tú Anetu, čo vám nikdy nepodala pohár vody? Ani nevie, aké máte lieky?
Ale ona ma nevyčíta! zajačala svokra. Ty chodíš každý deň s kyslým výrazom, ako by si robila láskavosť! Myslíš, že to necítim? Čakáš, kým zomriem, aby si byt privlastnila! Tak ti poviem, nič z toho! Anetka je teraz majiteľka. Oficiálne. § 628 Občianskeho zákonníka, miláčik. Darovacia zmluva. Cesta späť nie je.
Emília sa posadila na kraj postele. Nohy ju nepodržali. Tri roky. Vymazané roky života. Injekcie, plienky, nevďačnosť, bezsenné noci. Vzdanie sa kariéry. A vďaka? Označenie za vypočítavú cudziu.
A Andrej? jediné, čo zo seba dostala.
Dozvie sa, keď príde čas. Môj majetok komu chcem, tomu darujem. Teraz choď, polievku zohrej, som hladná. A plienku, prosím, uprav, tlačí.
Emília vstala. V ušiach jej hučalo. Bez slova vyšla z izby, obliekla si kabát, vzala tašku a vyšla von. Potrebovala sa nadýchnuť.
Dve hodiny chodila po uliciach, kým úplne nezmrzla. Jedna myšlienka: zrada. Nie len svokry od tej nečakala nič iné ale manžela. Notár predsa nemohol prísť sám. Niekto musel otvoriť dvere, poskytnúť papiere.
Keď sa vrátila, Andrej už bol doma. Sedel v kuchyni a jedol vývar priamo z hrnca.
Kde si bola? zamrmlal mrzuto. Mama kričí, plienka je mokrá, a ty nikde. Ja mám jej zadok čistiť? Som chlap, z toho je mi zle!
Emília ho prvý raz za dvadsať rokov manželstva videla jasne, bez ilúzií. Sedel tam nie milujúci muž, nie opora, ale sebec, ktorý len pohodlne zaujal miesto.
Andrej povedala ticho. Tvoja mama darovala byt Anete. Darovaciu zmluvu. Vedel si o tom?
Andrej sa začal dusiť polievkou, začervenal sa.
Akú darovaciu? Blúzniš?
Nie, neblúznim. Sama mi to povedala. Aneta dnes vzala papiere. Notár prišiel, keď som bola preč. Kto mu otvoril? Ty máš kľúč, mohol si prísť na obed?
Andrej odvrátil pohľad, nervózne lámal chlieb na stole.
No… zastavil som sa. Mama ma požiadala. Vraj treba preformulovať splnomocnenie na dôchodok alebo čo. Pustil som pána, bol to právnik, vyzeral slušne. Nevnímal som. Musel som ísť do práce!
Nevnímal si? hlas sa jej triasol. Tvoja mama pripravila naše deti o dedičstvo, darovala byt cudzej babke, a ty nevnímal? Kto bude platiť jej lieky? Prenájom skončí, Aneta byt vezme alebo predá. Z čoho, Andrej? Z tvojej výplaty? Alebo očakávaš, že znova začnem pracovať a uživiť ženu, ktorá ma verejne ponižuje?
Nezačínaj hystériu! Andrej buchol päsťou do stola. Mama je chorá, možno jej to pomútilo mozog! Všetko vyhráme, dokážeme jej nespôsobilosť, keď treba!
Nespôsobilosť? Emília sa trpko usmiala. Ty sám si vždy tvrdil, že je jej rozum jasný, keď ťa chválila. Notár nie je hlúpy určite si pýtal potvrdenie od lekára. Aneta to premyslela.
Z izby svokry sa ozval výkrik:
Ej, žije tu niekto? Som mokrá! Emi! Poď ma umyť!
Andrej sa zamračil.
Emi, choď tam. Potom to vyriešime. Nemôže ležať v špine.
Niečo v Emílii prasklo. Tá tenučká niť, na ktorej visela jej trpezlivosť, povinnosť, obetavosť. Pozrela sa na svoje ruky škrabavé od večného prania a upratovania. Spomenula si, kedy naposledy bola u kaderníčky. O mori snívať prestala vždy len čo s mamou?
Nie, povedala.
Čo nie? Andrej nechápal.
Už nejdem. Už ju nebudem umývať. Už nebudem variť pretlačené polievky. Už nebudem počúvať urážky. Má majiteľku bytu Anetu. Podľa zákona je darovacia zmluva bezplatná, ale podľa svedomia… keď Aneta dostala aktívum, nech aj pasívum. Zavolaj jej. Nech príde a umýva.
Ty si sa zbláznila? Andrej vstal. Aneta to nezvládne! Nebude brať telefón v noci! A vôbec, je to moja mama!
Presne tak. Tvoja mama. Nie moja. Byt darovala svojej neteri. Ja som cudzia. Dozorkyňa, tak ma nazvala.
Emília sa otočila a šla do ich izby. Otvorila skriňu a vytiahla kufor.
Čo robíš? Andrej stál bledý vo dverách.
Odchádzam. Idem k mamine. Tam je síce v jednojbové, ale aspoň čistý vzduch.
Emi, prestaň! Veď stará sa splašila, pomýlila sa! Všetko napravíme! Neopúšťaj nás! Ako si sám poradím? Pracujem!
Najmeš opatrovateľku. Ale peniaze nemáme… Byt je fuč. Tak sám. Po práci, v noci, cez víkend. Vitaj v mojom svete, Andrej.
Hádzala veci do kufra, slzy jej stekali po tvári, ale bolo jej to jedno. Hlavné, aby bola čo najskôr preč.
Emi, ja ťa nepustím! snažil sa ju zastaviť. Si manželka! Máš byť v dobrom aj zlom!
V zlom som bola, Andrej. Tri roky. Ale radosť som nevidela. Navyše zlomila zip na kufri a postavila sa podávam žiadosť o rozvod.
Kvôli bytu?! Ty si taká vypočítavá?!
Nie kvôli bytu, ty hlupák! zakričala. Kvôli tomu, že si zo mňa spravil otroka! Že si otvoril dvere notárovi a zradil ma! Že teraz nemyslíš nič iné, než kto vymení plienku!
Vyšla do predsiene. Zo svokrinej izby sa ozývali už nie výkriky, ale kvílenie:
Andy! Opustila ma! Ona ma chce zabiť! Piť daj!
Andrej pobehoval medzi manželkou a matkou.
Emi, prosím… aspoň na noc zostaň!
Kľúče nechám na stolíku povedala chladne. Zbohom.
Vo výťahu sa oprela o studené zrkadlo a rozplakala sa ale to boli slzy úľavy.
Prvé dni u mamy prežívala ako v hmle. Spala dvanásť hodín, jedla, prechádzala sa v parku. Starý mobil vypla a kúpila nový, len pre blízkych. S informáciami však nezostala úplne mimo.
Cez spoločnú kamarátku sa dozvedela, že Andrej volal Anete. Tá sa najprv neozývala, potom povedala, že dar je dar a v zmluve o starostlivosti nie je ani riadok. Byt plánuje predať na rozšírenie podnikania a dala dva mesiace na vysťahovanie nájomcov z dvojizbového. Ešte viac navrhla, aby Oľga išla do štátneho zariadenia pre seniorov, keď syn nestíha.
Andrej si vzal neplatené voľno. Potom PN-ku. Volal deťom synovi a dcére, ktorí študovali v iných mestách. Tlačil na nich, aby prišli starať sa o babku. Deti volali Emílii.
Mama, otec vraví, že si zradkyňa povedal syn Adam. Ale my vieme, ako si makala. My neprídeme. Máme skúšky. A aj tak… babka si vybrala Anetu sama.
Emília bola hrdá. Deti pochopili.
Ubehol mesiac. Emília sa vrátila do knižnice. Plat malý, ale pokoj a vôňa kníh liečili lepšie než antidepresíva. Podala žiadosť o rozvod. Andrej sa na pojednávanie nedostavil.
Raz večer, keď odchádzala z práce, Andrej ju čakal pri vchode. Vyzeral o desať rokov starší, zarastený, v špinavej košeli, z neho išiel zápach alkoholu a zanedbanej staroby ten poznala.
Emi… pristúpil k nej. Pomôž mi. Nezvládam to. Ona kričí celé dni. Aneta už predala ten byt, predstav si! S nejakými podvodníkmi, za smiešne peniaze. Peniaze z prenájmu sú preč. Opatrovateľku si dovoliť nemôžem. Z práce ma vyhodili…
Emília sa na neho pozerala: necítila nič, len odpor.
A ja tu čo? odvetila.
No ty to zvládaš… Vieš, ako na to. Vráť sa, všetko odpustím. Ten náš byt predáme, kúpi sa menší, najme sa niekto.
Ty všetko odpustíš? zopakovala. To ja by som mala odpúšťať. Ale už nechcem.
Emi, ona plače. Spomína na teba. Vraj si jej najlepšiu kašu varila.
Skôr mala spomínať. Pri notárovi.
Ale Aneta nás podrazila! Je to podvodníčka!
Aneta spravila len to, čo jej svokra umožnila. Oľga chcela kúpiť lásku za metre. Obchod uzavretý. Nároky sa neprijímajú.
Si tvrdá Andrej šeptal.
Som slobodná opravila ho. Odíď, Andrej. Už viac nechoď. Máme súd o týždeň. Dúfam, že to bude rýchle.
Obišla ho a otvorila dvere.
Emi! kričal za ňou. A keď ju dám do domova dôchodcov? Štátneho? Tam sú rady, papiere, neviem ako! Pomôž s dokumentmi!
Emília sa zastavila. Otočila sa.
Internet ti pomôže, Andrej. Veď si šéf. Ale ja už svoju šichtu odslúžila.
Zavrela dvere.
V byte si sadla k oknu. Andrej tam stále stál malý, úbohý človek, rozdrvený bremenom zodpovednosti, ktorú dlho prehadzoval na cudzie ramená. Emília zatiahla závesy.
V kuchyni syčal čajník. Mama piekla kapustníky.
Kto to bol, Emi? spýtala sa mama.
Pomýlili sa adresou, mami. Pomýlili sa.
Sadla ku stolu, vzala horúci kapustník a zahryzla si. Bolo to chutné. Prvýkrát za tri roky mala jedlo chuť. Život išiel ďalej a patril už len jej. Oľga Pavlová dostala to, čo si zaslúžila milovanú Anetu s peniazmi a syna, ktorý konečne dospieval, hoci až v päťdesiatke. Spravodlivosť je jedlo, ktoré sa niekedy podáva studené, ale o to viac zasýti.
