Osem rokov som doma. Nie preto, že by to bola moja životná túžba, ale tak to jednoducho vyšlo. Mám dve deti, manžela, ktorý pracuje celý deň, a dom, ktorý sa nikdy nestihne upratať úplne. Vstávam každý deň o 5:30 ráno. Skôr než sa ktokoľvek zobudí, pripravujem raňajky.
O siedmej som už umyla riad, povysávala obývačku, ustlala postele a polovične pripravila obed. Keď manžel odchádza, povie mi: Len si oddychuj doma. Akoby byt doma znamenalo ničnerobenie. Len čo zatvorím dvere za ním, začína môj druhý pracovný deň: pranie, umývanie podlahy, čistenie kúpeľne, zbieranie hračiek, nákup, vyzdvihovanie detí zo školy.
Keď prídu deti, odpočinok neexistuje. Úlohy, olovrant, hádky, krik, opäť špinavé oblečenie. Medzitým sa manžel vráti unavený a sadne si s telefónom. Ak ho poprosím o pomoc, odpovie: Ja som pracoval celý deň. Raz som mu povedala: Aj ja, a nahneval sa. Vraj preháňam a netuším, čo znamená skutočná únava.
Jedného dňa som mu povedala, že chcem pracovať. Chcem zarábať vlastné peniaze, dostať sa von, cítiť sa užitočná nielen pri upratovaní. On mi povedal: A kto bude dávať pozor na deti?, Prečo som si ťa vôbec bral?, To je sebecké. Svokra sa tiež pridala a tvrdila, že správna žena ostáva doma.
Začala som sa cítiť neviditeľná. Nikto sa ma nepýta, ako sa mám. Nikto mi neďakuje. Ak je jedlo slané sťažujú sa. Ak je byt neuprataný som na vine. Ak majú deti zlé známky opäť ja. Všetko spadne na mňa.
Bol deň, keď som nevydržala. Umývala som riad o desiatej večer, s bolesťami chrbta, keď som počula manžela hovoriť cez telefón: Moja žena nepracuje, je len doma. Pustila som tanier do drezu a rozplakala sa tam.
Teraz som unavená. Unavená z práce bez výplaty, bez pracovnej doby, bez uznania. Unavená z pocitu, že môj život je zamknutý medzi štyrmi stenami. Unavená z toho, že som len doma.
A už neviem, čo ďalej. Či mám znášať, či mám presadzovať vlastné túžby, či mám si hľadať prácu, aj keby to prinieslo problémy do manželstva.
Podľa vás je mama v domácnosti naozaj privilegovaná, alebo je to bremeno, ktoré si nikto nechce všimnúť?
Za tie roky som pochopila, že neviditeľná práca je tiež práca. A že každý človek si zaslúži uznanie, podporu a rešpekt bez ohľadu na to, kde trávi svoje dni. V rodine by sme mali byť vďační nielen za to, čo vidíme, ale najmä za to, čo ostáva ukryté za každodenným úsmevom mamy.
