Lenka si začala vykladať s druhou mamou mrzuto až po sobáši. Dôvodom bolo, že Markova mama, pani Mária, neprispela na svadbu ani jediným eurom. Jedinou útechou jej bolo, že s ňou nebudú bývať pod jednou strechou, lebo Lenkin otec aj mama darovali mladým veľkoryso trojizbový byt v srdci Banskej Bystrice. Zato Markova mama im priniesla len obyčajnú keramickú súpravu riadu, takú, akú kúpiš na trhu počas dažďa, keď všetko šumí a mizne. Navyše, ani sa neukázala na spoločnom maľovaní tvrdila, že je chorá. Lenkine vnútro pookrialo sestreľovaním, keď zistila, že jej absencia neprinesie žiadne tiene.
Rodinný život stekal pokojne, až kým pani Mária neochorela a už nemohla sama bývať v dedine pri Trenčíne, kde sa aj vtáky báli lietať, keďže všetko bolo popretkávané tichom a starými brezami. Lenka nemala chuť prijímať svokru pod vlastnú striešku, no inak to nešlo všetci to vedeli, aj keď o tom mlčali, ako keby zámerne zabudli čítať čas. Mária sa snažila pomáhať v domácnosti, ale Lenku to iba privádzalo do zvláštneho hnevu. Nič nebolo urobené podľa jej predstáv chlieb krájaný nakrivo, polievka slaná i sladká zároveň, akoby všetko prešlo cez sito snov. Bol jasný pocit, že Mária medzi nimi tápe ako v cudzom jazyku, kde slovám nerozumie ani vietor.
Nakoniec, keď sa pani Mária trochu zotavila, pokývala Lenke rukou a rozhodla sa odísť do svojho domu. Lenka dúfala, že dni sa vrátia do jasného rytmu, no miesto toho nastal zlom Mark ochorel a jeho choroba bola temnejšia než tieň za horou. Priebeh bol rýchly. Nestihol sa zachytiť v čase či medzi riadkami, a z Markovej prítomnosti zostala len prázdna stolička i vôňa kávy.
Lenka trpela v tých dňoch, keď sa vzduch zdal hustejší než voda v Dunaji, a práve vtedy zistila, že je tehotná. Celé toto obdobie jej stála po boku práve pani Mária. Stratila jediného syna, ale svoju nevestu neopustila stal sa z nich zvláštny pár, putujúci spoločným snom cez zmrznuté pole. Spolu plakali aj mlčali, spolu varili kapustnicu, čo nebola nikdy podľa receptu, ale vždy hriala dušu. Mária utešovala Lenku, opakovala jej, že život nesmie skončiť a že niekedy trpezlivosť rastie pomaly ako kapradie v lese pod Muránskymi skalami. Hoci mala Lenka pocit, že deti sa nerodia pre smútok, v prítomnosti svokry všetko stratilo ostrý okraj.
Až potichu, ako v jarnom ráne rozkvitala nádej, a o rok neskôr prišlo na svet dievčatko s menom Vlaďka meno, čo v sebe nesie ráz slovenských riek aj vánok zo Spiša.
O ďalší rok, keď sa mesiace kotúľali pod Tatrami, stretla Lenka zvláštneho muža, ktorý hovoril, akoby sa všetko odohrávalo vo vtipe i v podobenstve zároveň. No na pani Máriu nezabudla so svojou dcérkou ju často navštevovala v domčeku medzi rozkvitnutými púpavami. Možno preto sa všetko navôkol zdalo menej reálne, akoby život bol len ďalšou zvláštnou, pokojnou rozprávkou, pod ktorou prúdi rieka, čo nemá začiatok ani koniec.
