Svojho manžela som stretla na vysokej škole v Bratislave. Vtedy sme obaja mali osemnásť a žili sme v inom svete, ktorého zákony boli vláčne ako hrubé halušky. Hneď ma upútal, jeho meno bolo Tomáš Veselý. Medzi ostatnými študentmi žiaril zvláštnou kombináciou sily, bystrosti a tej pokornej nehy, ktorú nájdeš snáď len v starých rozprávkach o pastieroch oviec na Liptove.
Najskôr sme boli len kamaráti, sedávali sme pri spoločnom stole v menze, vymieňali si nátierky a diskutovali o tom, prečo má Váh toľko zákrut. Ale jedného dňa, akoby niekto otočil prstom kúzelný kolovrat, mi pri pohľade na neho začalo srdce búchať predtým nepoznaným rytmom. Po pár mesiacoch sme tvorili pár, akých je na jar plný park v Medickej záhrade. Tie roky boli iné, sladké ako trnkové víno, a ja na ne dodnes spomínam s nostalgiou.
Tomáš ma, pod vážnym nebom, požiadal o ruku po roku chodenia. Svadbu sme nemali veľkú, veď sme si žili študentsky, peniaze sme počítali v eurách a šúľancoch. Oslava bola malá, len rodina, niekoľko fliaš frankovky a spev folklórnych piesní do noci.
V druhom ročníku univerzity Tomáš začal popri škole pracovať. Bývali sme v internáte, ten malý byt, ktorý sme chceli, sa nám zdal ešte strašne vzdialený, ako východ slnka za vysokými tatranskými štítmi. Chápali sme však, že raz príde čas, keď bude náš. Až keď mi zomrela starká, zdedila som po nej trochu úspor a Tomáš mal niečo našetrené. Dosť na to, aby sme si vzali hypotéku na dvojizbový byt na sídlisku v Ružinove. Plánovali sme rodinu, v snoch nám už okolo nôh behali deti s medovníkovými tvárami.
Prešlo desať spoločných rokov, ale deti stále neprichádzali akoby náš život šiel inou cestou, cez hmlu a neočakávané zákruty. Pred pár rokmi, keď sa Tomášovi vo firme prihodilo nešťastie a spoločnosť sa ponorila do dlhov, jeho šéf všetku vinu zvalil práve na Tomáša, ktorý bol hlavným účtovníkom. Všetko sa dialo rýchlo a nezmyselne, ako vo sne, a súd ho poslal na štyri roky za mreže, hoci bol nevinný. Bojovali sme, hľadali sme advokátov, ale všetko bolo akoby zamrznuté vo vetre. Dokumenty boli poskladané tak, aby ukázali len Tomášovu vinu, hoci on iba plnil príkazy zhora. Podporovala som ho, chodila na návštevy a písala listy so špiritusom medzi slovami, kým som nedokázala zistiť, že aj ja potrebujem záchranu.
Jedného dňa ku mne domov prišla Tomášova mama, pani Veselá, s očami tvrdými ako mráz nad Detvou. Bez slova ma obvinila za všetko zlé, čo sa Tomášovi stalo, a vyhlásila, že v tomto byte už nasekané drevo pre mňa nebude. Vraj byt kúpil Tomáš za svoje peniaze a ja nemám naň právo. Zostala som stáť v chodbe ako zabudnutý ľadovec, lebo takúto krutosť od svokry som nikdy nečakala.
Ukázalo sa, že pred súdom dal Tomáš svojej mame plnú moc. Tá si vybavila výpis z účtu, ktorý preukázal, že splátky na byt išli z Tomášovej karty. To vraj stačí, aby súd uznal, že ja s tým nič nemám. Zrazu som bola sama, ticho v novom byte, odvrhnutá a zmätená, a mestské hodiny odbíjali čas, ktorý mi prúdil medzi prstami ako studená voda z Váhu. Neviem, čo ďalej všetko je zvláštne, neuchopiteľné, len farby a tiene, čo tancujú po stenách ako tiene starých stromov na školskom dvore.
